Najdôležitejší sa stáva volič
Naše politické strany i stranícky systém sú podľa mnohých odborníkov typickým produktom prvých rokov transformačného vývoja postsocialistickej spoločnosti. Vyznačujú sa veľkým počtom špecifických charakteristík a nie sú porovnateľné s obdobnými systémami vyspelých demokratických štátov. Aj preto pokusy politológov o vytvorenie klasifikácií alebo typológií politických strán na Slovensku zatiaľ neboli úspešné. Za najznámejší pokus o klasifikáciu našich strán sa dnes považuje ich rozdelenie na štandardné a neštandardné, ktorého autorom je Grigorij Mesežnikov. Napriek tomu, že časť politikov a publicistov si ho veľmi rýchlo osvojila, väčšina politológov ho považuje za účelové a postrádajúce objektívne a jednoznačne vymedzené kritériá klasifikácie, či definičné znaky štandardnosti politických strán. Popri tomto delení sa u nás používa aj rozlišovanie strán na základe ich politicko-ideologickej orientácie. Podľa tohto ,,klasického“ znaku sa rozlišujú na konzervatívne liberálne, a sociálnodemokratické. Nedostatočná politicko-ideologická vyprofilovanosť väčšiny strán i špecifiká spoločenskej situácie SR ako postsocialistického štátu však sťažujú použitie tohto kritéria klasifikácie. Elitné, masové a univerzálne strany V posledných rokoch sa do centra záujmu politológov dostala vývojová typológia strán, ktorú vytvorili Peter Mair a Richard Katz. Tá rozlišuje elitné, masové, univerzálne strany a strany kartelu. Hlavným kritériom na vymedzenie jednotlivých druhov je úloha politických strán pri sprostredkovaní vzťahu medzi občianskou spoločnosťou a štátom. Úloha politických subjektov ako sprostredkovateľov vzťahu medzi občianskou spoločnosťou a štátom sa vo vývoji modernej histórie menila. Strany elít, resp. privilegovaných tried a vrstiev v 19. storočí plnili úlohu akéhosi priesečníka ohraničenej občianskej spoločnosti a štátu. Masové politické strany, prevládajúce zhruba v rokoch 1880 až 1960, plnili úlohu spojiva medzi občianskou spoločnosťou a štátom. Takéto subjekty charakterizovala masová členská základňa, zložitá organizačná štruktúra, stranícke schôdze a zjazdy, systém sebafinancovania založený na vyberaní členských príspevkov, vydávaní a predaji straníckej tlače atď. Obyčajne reprezentovali určitú časť spoločnosti, ktorej záujmy sa usilovali obhajovať a presadzovať prostredníctvom obsadzovania mocenských pozícií v štáte na základe úspechu vo voľbách. Po druhej svetovej vojne sa však väzby medzi občianskou spoločnosťou a stranami začali uvoľňovať, pričom politické subjekty sa zároveň začali viac viazať na štát. Postupujúca individualizácia života v moderných spoločnostiach spôsobila pokles záujmu občanov o organizovanie sa v stranách. Súčasne dochádzalo k uvoľňovaniu väzieb medzi stranami a tými časťami spoločnosti, ktoré dovtedy politicky reprezentovali. Strany sa začali orientovať na čoraz širšiu voličskú základňu - stávali sa ,,stranami pre všetkých“, univerzálnymi stranami, ktoré najširším vrstvám sľubovali, že budú obhajovať ich záujmy. Tým sa vedenia strán, samozrejme, dostávali do rozporov a konfliktov s radovými členmi, ktorí zväčša pochádzali z jednej spoločenskej vrstvy. Vzďaľovanie sa od členskej základne Proces vzďaľovania sa strán, resp. ich funkcionárov od segmentov občianskej spoločnosti a ich prepájanie sa alebo splývanie so štátom vyvrcholilo v štvrtom vývojovom type - v stranách kartelu, ktoré podľa Maira a Katza začali v politickom živote vyspelých demokratických krajín dominovať asi od sedemdesiatych rokov 20. storočia. Pre ne je charakteristické slabé prepojenie s niektorou časťou občianskej spoločnosti, čomu zodpovedajú i veľmi voľné väzby medzi nepočetným členstvom a vedením strán, ako aj medzi nimi a ich sympatizantmi. Pre strany tohto typu sa preto ich členská základňa, formálna štruktúra i pevné a permanentné spojenie so sympatizantmi, resp. voličmi stávajú nepodstatnými alebo dokonca zbytočnými. Vedenie takýchto strán sa usiluje predovšetkým o získanie dostatočného počtu hlasov vo voľbách - najmä prostredníctvom efektívnej volebnej kampane - a na následné obsadenie politických funkcií a miest v štátnom aparáte. Prostriedky na vlastné financovanie a na volebné kampane strany kartelového typu nezískavajú už od svojich členov, ale najmä od štátu formou dotácií. Na svoju propagáciu využívajú predovšetkým verejnoprávne masovokomunikačné prostriedky. Pre takéto politické subjekty je typické úsilie za každú cenu - i za cenu uzatvárania spojenectiev s ideologicky a inak protikladnými stranami - si udržať postavenie v stranícko-politickom systéme a v štáte. V tejto snahe postupne rezignujú na svoje programovo-ideologické funkcie i na naozajstnú politickú súťaž a sústreďujú sa na udržanie si nadobudnutých pozícií a na eliminovanie vstupu nových strán do parlamentu, vlády a štátnej administratívy. Približujeme sa k vyspelým krajinám? Napriek tomu, že táto typológia dobre vystihuje mnohé stránky vývoja stranícko-politických systémov vyspelých demokratických štátov, politológovia ju neprijali jednoznačne, mnohí poukazovali na jej slabé miesta. Kritizovali predovšetkým viaceré nedostatočne podložené závery jej autorov, týkajúce sa strán kartelu: napríklad tvrdenie o privilegovanom prístupe členov takýchto strán do štátnych masmédií, záver o prednostnom obsadzovaní miest v štátnom aparáte nominantmi vládnych strán alebo záver o výlučnom či prednostnom financovaní víťazných politických strán štátom atď. Pri hodnotení tejto kritiky si však treba uvedomiť, že Mairova a Katzova typológia je teoretickým modelom, abstraktnou vývojovou typológiou, zhŕňajúcou poznatky o tendenciách vo vývoji strán a politického systému moderných demokratických spoločností. Konkrétne strany jednotlivých krajín majú, samozrejme, niektoré charakteristiky strán kartelu, ale súčasne aj črty univerzálnych a masových politických subjektov. Na to, aby sme poznali ich charakteristiky a vývojové trendy i celé stranícke systémy konkrétnych štátov - vrátane postsocialistických - však musíme odpovedať aj na otázku, či v nich prebiehajú procesy univerzalizácie a kartelizácie. Ak áno, znamenalo by to, že naše politické strany i stranícky systém sa vo svojom vývoji približujú k stranám a straníckym systémom vyspelých demokratických krajín - s ich pozitívami i negatívami.
