Väčšie straty ako zisky

Zákon o zahraničných Maďaroch, s ktorým odchádzajúci premiér Viktor Orbán mával ako s politickým tromfom v nedávnych parlamentných voľbách u našich južných susedov, vzbudil v Rumunsku a na Slovensku veľký rozruch. Na Ukrajine, v Chorvátsku či Srbsku veľmi nie, čo však nemôže byť úplne smerodajné, pretože pre tieto štáty je maďarská otázka okrajová. Otázka maďarských preukazov a rozličných podpôr sa viackrát rozoberala z právneho hľadiska – no s nejednoznačným záverom. V skutočnosti nejde o problém právny, ale politický a sociálny. Keby Maďarov na Slovensku bolo dvadsaťtisíc ako v Chorvátsku, alebo keby Budapešť bola od nás vzdialená tisíce kilometrov (ako je SR od miliónovej slovenskej menšiny v USA a Kanade), nik by sa asi nad celou vecou nepozastavoval. Krehká národnostná rovnováha Pre Slovensko môže mať veľmi nepríjemné dôsledky to, že asi desaťpercentná skupina jeho občanov, navyše etnicky výrazne vyhranená a so silným povedomím, bude mať v nejakej, hoci nie úplne jasnej právnej forme vyjadrený vzťah k susednému štátu. Navyše štátu, vo vzťahoch s ktorým sa napriek všetkým ubezpečeniam z času na čas objavujú konflikty. Nie je pravda, že vlastníctvo tzv. maďarských preukazov nebude mať dôsledky na území SR. Keď vezmeme do úvahy tesné kontakty slovenského južného pohraničia s Maďarskom a časté cesty miestnych občanov bez ohľadu na národnosť k našim susedom, musíme pripustiť, že v praktickom živote budú vlastníci takýchto preukazov zvýhodnení. To znamená, že k „maďarstvu“ sa môžu prihlásiť aj jednotlivci, ktorí by sa za bežných okolností hlásili k Slovákom. Dôsledkom toho sa môže narušiť krehká rovnováha medzi Slovákmi a Maďarmi na juhu SR. Nezabúdajme, že etnické konflikty sa neobjavujú ani tak tam, kde musia žiť viaceré národnosti spolu, ale tam, kde dochádza k dynamickému posunu v percentuálnom zastúpení, na ktoré si obyvatelia zvykli (napríklad v dôsledku zmeny národnosti alebo vyššej natality jednej skupiny) a kde sa menia mocenské vzťahy. To isté platí aj v prípade rôznych podpôr žiakom chodiacim do maďarských škôl. Najväčším problémom koexistencie slovenského štátu s maďarskou menšinou nie sú otázky klasickej menšinovej agendy (kultúra, jazyk a pod.), kde sa dosiahol istý modus vivendi, no silné tendencie tejto menšiny k vlastnému politickému nacionalizmu. Teda prežívajúci emotívny vzťah k inému štátu, jednoznačné vyčlenenie sa z politického života väčšinovej populácie a takmer tribalistická oddanosť vlastnej menšinovej politickej strane - SMK. Veď ako raz napísal maďarský sociológ a filozof Csaba Gombár: „Prirodzene, pokiaľ ide o účasť na verejnom živote, príslušníkov národnostných menšín nemožno obmedzovať. Ale už je na uváženie, k čomu môžu viesť stranícke reprezentácie etnických záujmov v parlamente, ak sú úspešné.“ Osobitné strany v parlamente Strany tohto druhu existujú v mnohých krajinách, no nevieme o tom, že by ich účasť v zákonodarných zboroch viedla čo len v nepatrnej miere k poklesu etnických rozbrojov. Ale popri moderných stranách tvoria – ako s nimi nekompatibilné organizácie – nanajvýš iba zvláštny moment. V liberálnom, konzervatívnom a socialistickom triangulárnom politickom poli predstavujú cudzie teleso a aj na štátnopolitickej rovine ostali, ako boli – v menšine. Naproti tomu zvyšujú pre etniká trecie plochy, lebo v parlamente sú prinútené zaujať stanovisko i k takým nevyhnutným otázkam, ktoré by určite nepatrili k problémom prerokovávaným vo všedných dňoch etník. Keďže etnické strany – počnúc daňovou politikou až po bezpečnostnú politiku štátu – zaujímajú stanoviská k mnohým otázkam, v dôsledku odmietnutia ich názorov môžu niekedy viac stratiť ako získať prostredníctvom straníckeho zastúpenia etník. A keď sa náhodou pri formovaní niektorej vládnej koalície stanú jazýčkom na váhe, potom sa spoločenské antipatie vyvolané štátnou politikou presunú na nimi zastupované etnikum – bez ohľadu na to, či sú vo vládnej alebo opozičnej pozícii. Nesúhlas s nejakým politickým riešením má celkom iný spoločenský dosah, ak sa týka socialistov či liberálov, a nie niektorého etnika v dôsledku jeho straníckeho zastúpenia v parlamente. Vinníkom sa môže stať všetko a každý. Lež iná je situácia anonymného prívrženca strany ako príslušníka menšiny, ktorý musí antipatie voči politickej strane fungujúcej aj v jeho mene znášať bez ohľadu na to, či chce alebo nechce. Úlohou tradičných slovenských strán (napr. KDH, SDĽ) musí byť aj úsilie o oslovenie voličov maďarskej národnosti. Zároveň musia za úplne samozrejmú súčasť svojej politickej agendy považovať i obhajobu práv národnostných menšín.