Reklama
Reklama

Kto teda mal pekné Vianoce?

„Niekto bude mať pekné Vianoce,“ poznamenal lakonicky bezprostredne po rozhodnutí predať na burze 21 percent akcií VSŽ z portfólia Transpetrolu vlani v decembri Ladislav Krajňák. Jeden z tých, ktorí podobne ako samotné oceliarne na čele s Antonom Bidovským netajili záujem kúpiť balík akcií. Pritom nie po 160, ale minimálne po 220 korún za akciu
Počet zobrazení: 926

„Niekto bude mať pekné Vianoce,“ poznamenal lakonicky bezprostredne po rozhodnutí predať na burze 21 percent akcií VSŽ z portfólia Transpetrolu vlani v decembri Ladislav Krajňák. Jeden z tých, ktorí podobne ako samotné oceliarne na čele s Antonom Bidovským netajili záujem kúpiť balík akcií. Pritom nie po 160, ale minimálne po 220 korún za akciu. Vo fyzike je to jasné: každá akcia vyvolá reakciu, ale opačného smeru. Tak je to aj teraz, keď prezident Fondu národného majetku SR Jozef Kojda 7. mája 2002 vyhlásil, že chce predať aj zvyšných 16 percent akcií VSŽ. Reakcia prezidenta U.S. Steel Košice Johna Goodisha bola adekvátna: máme záujem ich kúpiť, ale za podobných podmienok, ako sa uskutočnil predvianočný predaj - teda po 160 Sk za akciu. Bez ohľadu na to, že trhová cena prevyšuje aj dnes 200 korún. Jarné upratovanie akcií? Aranžéri vianočnej zľavy sa chytajú do vlastnej pasce. To dáva tušiť, prečo Mikuláš Dzurinda aj Ivan Mikloš môžu slúžiť ako „reklama na ticho“, keď doteraz každú podobnú príležitosť využívali na rečnícke cvičenia o transparentnosti. Naopak, všetko zatiaľ nasvedčuje tomu, že košické akcie sa niekto vehementne usiluje upratať pod koberec, hoci verbálne v éteri znejú iné politické heslá. Pritom by sme mohli uviesť veľa prípadov, ku ktorým obaja spomínaní hráči formulovali politické stanovisko jasne, rýchlo a exaktne. Napríklad, bývalý podpredseda vlády pre integráciu Pavol Hamžík by ku kauze europeniaze určite vedel povedať svoje. V prípade Transpetrol otázka znie: Kto vedel o pripravovanej transakcii? Ak to bol vysoký predstaviteľ štátnej moci, mohol operácii zabrániť? Ak áno, prečo na prospech štátneho záujmu nekonal? Všimnime si, ako vehementne sa vláda angažuje v prípade predaja spoločnosti Slovenská plavba a prístavy, koľko vládneho kriku je okolo komárňanských lodeníc. Pod vianočným stromčekom Transpetrolu sa uspokojíme s jednostranným hodnotením predstaviteľov tejto spoločnosti, že čistý zisk z predaja akcií VSŽ je z ich pohľadu asi pol miliardy korún, a bodka. O transparentnosti len na bicykloch Dovoľte zhrnúť aspoň základné kroky, ako sa mohli odohrať. Generálny riaditeľ Transpetrolu Štefan Czucz predával 21 percent akcií VSŽ. Podpísal teda zmluvu so Slovenskou sporiteľňou, ktorá zastupovala Transpetrol na burze, Sporiteľňa previedla akcie a podpísala aj samotný pokyn na transakciu - keďže išlo o neverejný obchod na neverejnej burze. Oživme si v pamäti: v piatok 21. decembra 2001 o trinástej hodine zasadalo Predstavenstvo Transpetrolu a schválilo transakciu. Pokyn mal znieť: predať všetky akcie 21. decembra 2001! Už o 14. 00 sa burza zatvára. Povedané trošku odborne, na jednu hodinu bol ohraničený čas realizovateľnosti daného pokynu. Minister Harach dal súhlas „iba“ s tým, že sa predaj môže uskutočniť na neverejnom trhu. Pritom ešte v stredu 19. decembra pozastavil obchodovanie s akciami VSŽ, lebo sa predávali podhodnotené. Minister na svoju obhajobu tvrdí, že celú transakciu pozastavil dávno predtým a v stredu na tlačovej konferencii po rokovaní vlády to len oznámil novinárom. Zainteresovaní sa však nemôžu zbaviť podozrenia, že Harach celú transakciu naozaj zastavil až v stredu19. decembra. Ak odborníkom takéto nejasnosti dodnes zamestnávajú myseľ a nevedia si na otázky jednoznačne odpovedať, prečo ani Mikloš, ani Dzurinda nevytiahnu na svetlo sveta zápisnicu, ktorá prikazuje Transpetrolu predať akcie VSŽ? Na predvolebných bicykloch predsa v politickej rovine deklarovali, že vláda príjme a v praxi do bodky splní programové vyhlásenie, v ktorom v záujme transparentnosti a čestnosti vyhlásila neúprosný boj korupcii?! Niekoľko čísel Dovoľte na priblíženie aspoň zjednodušené kupecké počty. Pri cene 160 Sk za akciu mal byť účtovný zisk Transpetrolu 333 miliónov korún. Nadobúdacia cena jednej akcie VSŽ v Transpetrole bola 209 Sk. Vláda M. Dzurindu však pri „znárodňovaní“ VSŽ zneužila ministra Haracha, ktorý musel vydať príkaz Transpetrolu (v tom čase akciová spoločnosť v stopercentnom vlastníctve štátu), aby skúpil akcie. Podobnými krokmi štát získal vo VSŽ majoritu a dovtedajší rezešovský nahradil nastolený dzurindovský režim. Transpetrol si na to musel v Slovenskej sporiteľni vziať úver. Úroky sa nabaľovali k cene každej akcie. Naúčtované úroky spadajú do celkového balíka úrokov, ktoré Transpetrol platí. Preto účtovná cena jednej akcie zostáva 209 Sk. Dividenda 170 Sk za každú akciu sa vyplatila v novembri 2001. V Transpetrole tak prijali dividendy, ktoré účtovne neznižovali nadobúdaciu cenu akcie. Naopak, dividendy sa môžu účtovať oproti úrokovým nákladom Transpetrolu. Podľa odborníkov dividendy rozhodne nemohli ovplyvniť kúpnu (nadobúdaciu) cenu akcií VSŽ vo výške 209 Sk. A pri predaji po 160 Sk, na ktorý dal Ľ. Harach súhlas, „dosiahol“ Transpetrol účtovnú stratu 49 Sk - na každej akcii. Samozrejme, účtovne. Summa summárum, keď zrátame, koľko peňazí Transpetrol do celého projektu vložil, a porovnáme s tým, koľko dostal, skutočne mohlo vyjsť jeho financmajstrom, že podnik na celom obchode zarobil 333 mil. Sk (?) aj s dividendami. Transpetrol ich však mohol predať firme VSŽ po 200 Sk. Teda o 40 drahšie, ako odsúhlasil minister hospodárstva. V takomto prípade predaj tri a pol milióna akcií mohol priniesť Transpetrolu o 140 mil. Sk viac - t. j. dostal by 473 mil. Sk. Ba čo viac, transakčná zmluva medzi Yukosom a SR hovorí konkrétne o akciách VSŽ: ak Transpetrol predá akcie VSŽ so ziskom, Yukos je povinný priplatiť štátu 49 percent z hodnoty zisku. To znamená, že pri cene 200 Sk za akciu mohol Transpetrol nielen zarobiť o 140 mil. Sk viac, ale štát by zároveň dostal ešte 49 percent zo 473 mil., teda 231,77 mil. Sk. Porovnajme: 49 percent z 333 mil. je 163,17 mil. Sk. Rozdiel predstavuje čistú stratu štátu 68,6 mil. Sk. Ináč povedané, štát sa pripravil o možnosť získať z predaja Transpetrolu od Yukosu o 70 miliónov korún viac, ako je súčasná realita. Ale ak zoberieme do úvahy, že SPP sme mohli predať za 200 mld Sk (aby sme porovnávali len porovnateľné, teda príklad českého plynárenstva) tak 70 miliónov oproti 70 miliardám straty je skutočne iba drobnou pozornosťou pod vianočný stromček... Chlapské slovo predčasné Prvá vlna podozrenia smerom na ministra hospodárstva Ľubomíra Haracha odišla doslova s lanským snehom a zdá sa, že logicky. Aj keď jeho výhovorka, že poštu s ponukou VSŽ dostal na stôl a otvoril až po sviatkoch, vyvoláva skôr úsmev a azda iba moja štvorročná neterka by bola schopná dať pánovi ministrovi za pravdu v tom, že Ježiško na Vianoce nosí darčeky a nie doporučené listy. Nechajme však bokom iróniu. Firma ako VSŽ musí dokázať kedykoľvek doručiť listy ministrovi na stôl doslova do dvoch hodín. A bez toho, aby mohol niekto takýto postup spochybniť. Nehovoriac o tom, že generálny riaditeľ Transpetrolu Štefan Czucz je členom dozornej rady vo VSŽ, takže spojenie Bratislava - Košice aj pri predaji 21 percent akcií VSŽ by malo fungovať ako Kinčešove hodinky v čase jeho najväčšej plynárenskej slávy. Samozrejme, žiadať teraz Ľ. Haracha o chlapské slovo k celej záležitosti by bolo predčasné. Možno sa dozvieme viac o pár rokov, keď sa vráti z plánovanej diplomatickej misie u našich protinožcov a pri káve oprášime ropné škvrny na oceliarskych rúrach. Prečo však ortodoxný monetarista a ochranca trhu Ivan Mikloš ani raz nevystúpil s nekompromisne formulovaným stanoviskom v kauze Transpetrol? A už úplne „na odvrátenej strane mesiaca“ je riešenie nevyrovnaných vzťahov štátu s vranovskou firmou C.S.I-CD, ktorej kedysi mal (vtedy opozičný) Ivan Mikloš poradiť, aby pri neochote Kozlíkovho a Maxonovho ministerstva financií kompenzovať firme resty budovou daňového úradu si nárokovala na zodpovedajúci 34-percentný balík akcií Transpetrolu. Veď, čo by už Vranovčan Mikloš nespravil pre svojich rodákov?! Ruku na srdce, mal by do celej veci čo povedať - nielen ako podpredseda vlády pre ekonomiku, ale aj ako šéf vládnej protikorupčnej úderky. Napriek tomu alebo práve preto, že prezident U.S. Steel Košice John Goodish v celej veci intervenoval a u najvyšších predstaviteľov hovoril otvorene o transparentnosti fungovania kapitálového trhu na Slovensku. Povolené, čo nie je zakázané Možno však predvianočnú transakciu preceňujeme, veď ako vyhlásila Daniela Zemanovičová z Transparency International Slovensko (TIS), nemôžu preskúmať ani to, či pri predaji 49 percent akcií SPP označil Ivan Mikloš miliardové všimné za lož oprávnene alebo nie. Naše kompetencie a sily sú obmedzené. Nemôžeme ísť monitorovať všetky privatizačné akcie, vyjadrila sa v tlači D. Zemanovičová, bývalá kolegyňa Eugena Jurzycu, šéfa Centra pre hospodársky rozvoj, poradcu Ivana Mikloša. Žiadať od TIS či vládnej protikorupčnej jednotky zaoberať sa „drobnými“ z Transpetrolu, to je asi zo strany novinárov obrovská trúfalosť. Celá reakcia Mikloša a Dzurindu na margo predaja akcií VSŽ z portfólia Transpetrolu by sa dala zhrnúť asi nasledovne: počkáme si na stanovisko Úradu pre finančný trh (ÚFT) SR. Nový nadobúdateľ akcií Jaroslav Haščák z Penty Group sa im smeje do očí: Penta nikdy neporušuje zákony. Ústava SR umožňuje robiť všetko, čo nie je zákonom zakázané. Toho sa držíme. Vyčítať nám preto môžete iba ak etickú (morálnu) stránku veci. V zásade to, čo robíme, sú finančné špekulácie. Lacno kúpim, draho predám. Ani ÚFT nemôže obchod zrušiť. Dokonca aj Burza cenných papierov Bratislava (BCPB) má len možnosť (nie povinnosť) obchod zrušiť - a to iba vtedy, keby sa obchod uskutočnil s cieľom zmanipulovať kapitálový trh. Bolo od začiatku nad slnko jasnejšie, že nič také sa nedokáže. Navyše, v prípade ÚFT SR sa podarilo pozornosť odpútať na nového kandidáta na post šéfa úradu Františka Palka, o ktorom odborné kruhy nepovedia nič dobré. Účel svätí prostriedky a postupne sa aj 21-percentný balík skutočne darí zamiesť čoraz hlbšie pod Dzurindov koberec... Miklošove a Dzurindove deti Ak si parlament neosvojil Harachove vysvetlenie celej transakcie, je zrejmé, že minister nemá dôveru poslancov a mal by z toho vyvodiť dôsledky. Zainteresovaní však opakujú: Harach nebol iniciátorom ani organizátorom decembrovej transakcie. Konal len na telefonický príkaz niekoho. Ak by sa to aj niekedy oficiálne potvrdilo, dokáže si niekedy sám pred sebou Ľubomír Harach odpovedať na otázku: prečo vlastne prijal post ministra hospodárstva? Stálo mu to zato? Ak áno, za akú cenu? Prečo si nechá „naraziť nos“ na košickú oceľ? Prečo podpíše zmluvu o predaji Transpetrolu Yukosu a dobre vie, že podľa zmluvy ruský partner obsadí dvomi tretinami predstavenstvo. Práve takáto väčšina bude rozhodujúca pri schvaľovaní strategických rozhodnutí Transpetrolu a štát si svojich 51 percent akcií aj s účasťou v dozornej rade môže „strčiť do vrecka“. Predsa od začiatku Mikloš (DS) kolegovi Harachovi - členovi vlády za Demokratickú úniu (DÚ)- tlačil hrdlo ako štupeľ do fľaše. Už pri kauze agentúry SARIO vystupoval Harach v úlohe vykonávateľa príkazov niekoho iného. Smerom na Úrad pre finančnú pomoc to bol zase Harach, kto podpísal príkaz vyplatiť pre SARIO takmer 90 mil. Sk, aby sa mali Miklošove a Dzurindove deti (Alan Sitár, Nadežda Haberová a spol.) za čo hrať na piesočku, ktorý nazvali SARIO. Neobstojí výhovorka, že tak konal na telefonický príkaz iného člena vlády, ktorý mal k spomínaným deťom vrúcny vzťah. Podpredseda vlády predsa nie je ministrovi hospodárstva v kabinete nadriadeným. Prečo nevydal podobný príkaz sám Mikloš? Prečo je Harach len softvérová myš, ktorou od začiatku hýbe niekto iný a pritom sa tento niekto iný tvári, akoby ani nežil na Slovensku? Nevinnú tvár Alice z krajiny zázrakov vystrúhal aj vtedy, keď prepukol škandál okolo bytu Pavla Kinčeša. Mimochodom, tento slávny vrcholový manažér podniku Klenoty dodnes sedí ako člen predstavenstva v spoločnom slovensko-ruskom podniku na obchodovanie so zemným plynom Slovrusgaz, hoci od jeho škandálneho odchodu už uplynul nejaký ten týždeň. Slovrusgaz pritom nie je nijaká trafika, ale dcérska firma SPP, kde Gazprom aj SPP majú po 50 percent akcií. Tam sa na 14. mája pripravuje valné zhromaždenie, kde majú byť personálne zmeny- vzhľadom na doterajšie zmeny v obidvoch plynárenských firmách. Existuje však uznesenie dozornej rady SPP, podľa ktorého Kinčeš po svojráznom vyriešení si bytovej otázky má povinnosť odísť zo všetkých spoločností, kde figuruje aj SPP. Skutočne, už zo všetkých aj odišiel - s výnimkou Slovrusgazu. Kinčeš má však podobný rodokmeň ako M. Dzurinda, A. Vavro, V. Nižňanský, J. Kučerák, I. Mikloš a rad ďalších s krvnou skupinou M.E.S.A. 10 pozitív - a tak by ani veľmi neprekvapilo, keby sa preukázalo, že premiér už intervenoval u predstaviteľov nemeckej plynárenskej spoločnsoti Ruhrgas, aby s P. Kinčešom rátali aj v nových vrcholových štruktúrach sprivatizovaného SPP. Ak by si páni poslanci pri kauze Transpetrol postavili hlavu a prinútili Haracha opustiť predčasne úrad, zase by mohol byť najspokojnejší ten tretí. V takom prípade by mal Dzurinda len dve možnosti: vymenovať nového ministra hospodárstva (SDKÚ má vraj v talóne už dlhšie Pavla Prokopoviča) alebo prijať rozhodnutie, že rezort hospodárstva dotiahne úspešne do konca sám veľký podpredseda vlády pre ekonomiku. A to by mu mohlo otvoriť ešte v tomto volebnom období dvere aj do Slovenských elektrární. Štátny rozpočet je deravý, že nevydrží do konca roka, nečudo, že Mikloš robí všetko preto, aby stihol aj tento predaj. Doteraz však musí pred vstupom do elektrární aspoň symbolicky zaklopať na Harachove dvere. Ak by sa ho definitívne zbavil, už nemusí ani len zo slušnosti klopať.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama