Summa summarum – šibrinkovanie s percentami
Aj keď logika nie je práve najobľúbenejší predmet na vysokých školách, základný princíp, s ktorým táto veda pracuje je všeobecne známy – pravda sa označuje jednotkou, omyl nulou. Na tomto princípe sú napríklad skonštruované aj počítače. Len ťažko sa dá predstaviť, že by bol nejaký výrok pravdivý iba na 40 percent. Lenže presne o to sa pokúšal Mikuláš Dzurinda minulý týždeň v hoteli Carlton. Premiér vo štvrtok predstúpil pred slovenskú kultúrnu a intelektuálnu obec na podujatí nazvanom Jarné fórum 2002 s prezentáciou odpočtu plnenia tzv. Zmluvy s občanmi. S obdobným prejavom určeným pre širokú verejnosť predstúpi zasa tento týždeň. Už samotný fakt, že občanov SR rozdelil na dve skupiny, stojí za zamyslenie. Je azda posolstvo, ktoré predniesol slovenskej elite v niečom iné, ako to, ktoré si vypočujú radoví občania? Asi nie. Aký bol potom zmysel celého podujatia? Natíska sa úvaha, že prostredníctvom medializácie tejto akcie si chcel vylepšiť imidž – veď medzi prítomnými boli také populárne osobnosti ako Milan Lasica či Ladislav Chudík. Jasný ťah na bránku. Nuž, pomaly sa zvolebnieva … Nesplnené sľuby Zmluva s občanmi, schválená kongresom Slovenskej demokratickej koalície 4. júla 1998 v Trnave, obsahovala desať bodov. Väčšine z nás najviac utkvel v pamäti ten prvý, týkajúci sa dvojnásobných platov. Ozaj, spomenie si dnes ešte niekto, ako vtedy Mikuláš Dzurinda pri otázke novinárov, či má na mysli mzdy nominálne alebo reálne, iba rozpačito odvetil: Aj- aj? Rovnako rozpačité je i hodnotenie plnenia sľubov. Z desiatich bodov sa reálne podarilo splniť iba jeden, v ktorom sa hovorí, že SDK ,,sa zasadí za vstup Slovenska do Európskej únie a NATO“. Aj samotný Mikuláš Dzurinda síce pripustil, že nedokázal na 100 percent splniť všetky sľuby, ale rozhodol sa pre akúsi percentuálnu ekvilibristiku: platy splnené na 40 percent, výstavba bytov na 80 percent, rast dôchodkov na 94 percent. Takéto percentuálne hodnotenie je alibistické, možno uspokojilo premiéra, ale určite neuspokojuje ľudí. V prípade posudzovania stavu zdravotníctva vyznievajú jeho slová o splnení sľubu SDK o zastavení ohrozovania života a zdravia občanov zvýšením financií do tohto rezortu, akoby žil na inej planéte. V situácii, keď viacerým zdravotníckym zariadeniam hrozí zatvorenie, je šibrinkovanie s číslami úplne nemiestne. Najmä ak za systémovú reformu zdravotníctva zodpovedali jeho stranícky kolegovia – Tibor Šagát a Roman Kováč. Mimochodom v danej situácii sa ani nemožno čudovať SDĽ, keď stiahla Mariána Kováčika z postu štátneho tajomníka. Koniec koncov, čo iné im zostávalo? Ticho sa prizerať nemohúcnosti ministra Kováča? Švindeľ ako politika? Už pred štyrmi rokmi bolo zrejmé, že tieto sľuby sú nereálne, bez akéhokoľvek racionálneho základu. Pred slovenskou spoločnosťou však stál jeden spoločný cieľ - porážka Vladimíra Mečiara. Vtedy sa volič dokázal ,,povzniesť“ nad také ,,drobnosti“, akými sú predvolebné sľuby, a takmer 27 percent z nich odovzdalo svoj hlas SDK. No čoskoro sa ukázalo, že Dzurinda a jeho okolie si na neplnenie dohôd celkom zvykli. Pocit moci im dodal sebavedomie a rozhodli sa zlikvidovať materské strany tvoriace SDK. Na dohodu o návrate k pôvodným stranám rýchlo zabudli. A tak vznikla SDKÚ, ktorá mala zjednotiť slovenskú pravicu. Mala, no nezjednotila. A tak ako premiér okrem euro-atlantickej integračnej agendy nedokázal prísť s ničím originálnym, najmä v ekonomickej a sociálnej oblasti, ani SDKÚ nie je naplnená hodnotami a predstavami o budúcnosti. Ak si k tomu pripočítame neuveriteľnú aroganciu, akú Dzurinda predviedol pri komunikácii s ,,obyčajnými ľuďmi“ pred rokom na Kysuciach a teraz pri Mohyle M. R. Štefánika na Bradle, nemôžeme sa čudovať, že premiér, ale i jeho strana sa prepadávajú v rebríčkoch popularity až na samé dno. Vrcholom porušovania dohôd je nedávna zmena na kandidátke SDKÚ. Dzurinda sa jednoducho ,,v rámci vnútrostraníckej demokracie“ rozhodol vymeniť poradie dvoch nominantov, ktorí už prešli primárkami. Libuša Martinčeková zo Sučian pôvodne obsadila 16. miesto a Peter Bódy z Bratislavy 23. Svoj zásah do kandidátky Dzurinda obhajoval slovami o neprípustnom lobizme. Nijaký konkrétny argument však nevyslovil. Summa summarum Mikuláš Dzurinda už prešustroval všetku dôveru, ktorú u voličov kedysi mal. Zdá sa, že jeho premiérska kariéra v septembri definitívne skončí, pretože tým, čo len sľubujú, nik neverí, v Dzurindovom prípade už ani jeho politickí partneri.
