Otec a dcéra spoločne
Ukázať rodinné nadväznosti a generačné posuny aj protiklady si kladie za cieľ výstava Genes Art v Spišskej Novej Vsi. Predstavuje v tejto ozvláštnenej komparácii akademických maliarov Dušana a Silviu Sekelovcov, ktorí majú svoje korene na východnom Slovensku. Otec aj dcéra sú výraznými zástupcami nefiguratívneho umenia svojich pokolení. Kým otec veľkoplošnými, zavše zostavovanými alebo sériovými olejomaľbami rieši otázky pohybu, rytmu a zmeny, dcéra sa v grafikách a akryloch sústreďuje na kontemplatívne vlastnosti farieb, vzťahov medzi nimi, evokatívnosť tvarov s možnosťou zapájania kaligrafie pre výpoveď celku. Svojský meditatívny dialóg Rodák z Medzilaboriec Dušan Sekela (1955) študoval v rokoch 1974-1980 na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení monumentálnu maľbu u profesorov Elvíry Antalovej, Roberta Dúbravca, Jána Želibského, Dezidera Castiglioneho a Ivana Vychlopena. Okrem domoviny vystavoval v Prahe, Varšave, Krakove, Zürichu, Taškente, Budapešti, Luzerne, Ríme, Calgary, Berne, Paríži, Padove, Davose a inde. Viaceré naše štátne galérie a súkromné zbierky Európy a Ameriky zdobia jeho diela. Tie útočia na naše zmysly obrazotvornosťou, pričom s divákom komunikujú priamo prostredníctvom farby a tvaru. Námetmi jeho práce sa stávajú pocitové záznamy prežitých chvíľ a úvah. Autor tak vedie svojský meditatívny dialóg so sebou samým. Dotýka sa filozofických podnetov súčasnosti, ktoré nútia zamýšľať sa nad hodnotami životnej púte, kde zdôrazňuje kladný prístup k jej zastávkam. Overuje si tak neverbálnym spôsobom absolútne pojmy nastoľované výchovou a spoločnosťou: nádej, živly, pocit, vynáranie... Vnímateľným výsledkom je podľa jeho vyznania duševná očista, súlad, nevyčerpateľnosť tvarov, čaro línie, farby, rytmu, ťahu štetca. Útržky intímnych strán z denníka Silvia Sekelová sa narodila v Bratislave v roku 1976. Študovala na domácej VŠVÚ (1994-2000) v ateliéri voľnej grafiky u Vojtecha Kolenčíka, neskôr ako štipendistka stážovala v ateliéri grafiky profesora A. Pietscha a v ateliéri plagátu profesora J. Kunceho na Akadémii výtvarných umení v Krakove. Už vtedy opakovane získala ocenenie Gaz de France. Po grafike sa začala venovať aj maľbe. Vystavovala o. i. v Prahe, Poznani, Berne a St. Gallene. Mladá výtvarníčka sa vnára do seba, aby postupne odkrývala nepoznané miesta, city, skutočnosti a sny. Jej práce sú výtvarným tlmočením premenlivých nálad, vnemov, predstáv, spomienok a zážitkov, podobou duchovných stretnutí. Obrazovo spája dve polohy abstraktného prejavu na pomedzí prísne geometrickej a expresívne výbušnej maľby, kde racionálne línie prechádzajú do organických tvarov a živelných gestických zásahov. Príznačnými prvkami sú sýte čisté farby a ich emotívne pôsobenie. Autorka v nich podistým zanecháva vrypy, otlačky a kaligrafické znaky. Diela sa tak stávajú neraz útržkami pocitových listov a intímnych strán z denníka. Ak Alexander Dumas a jeho syn boli takmer nerozoznateľnými spisovateľmi, tak otec a dcéra Sekelovci sú svojskou dvojicou, ktorú spája spoločná úcta k umeniu a túžba plne vyjadriť svoje životné postoje v ňom.
