Zmluva ABM na ceste do dejín
Odstúpením od zmluvy o obmedzení systémov protiraketovej obrany z roku 1972 (Anti Balistic Missile Treaty – ABM) vláda USA definitívne potvrdila proklamovaný úmysel uskutočniť projekt protiraketovej obrany (National Missile Defence System – NMD). Aj po zániku ZSSR – vtedajšej druhej svetovej superveľmoci, bola zmluva ABM kľúčovým dokumentom, o ktorý sa opierala hlavná strategická stabilita sveta, pretože nedovoľovala dvom vojensky najmocnejším štátom, aby prostriedkami svojej protiraketovej obrany narušili odstrašujúci účinok vzájomného strategického (útočného) potenciálu udržovaného na základe dohodnutých počtov medzikontinentálnych balistických rakiet (MBR) vyzbrojených jadrovými hlavicami. Nové útočné rakety pohli myslením Systémy protiraketovej obrany (na lepšie odlíšenie od zmluvy ABM ďalej len SPO) majú svoj začiatok v sovietsko-amerických vzťahoch. Túto otázku prvý raz nastolila americká strana, keď po zavraždenom prezidentovi Johnovi Kennedym nastúpil do Bieleho domu Lyndon Johnson. Približne v roku 1966 začal ZSSR budovať svoj SPO okolo Moskvy a na vtedajšej západnej hranici v oblasti Tallinu (dnešné Estónsko), čo však USA rýchlo zistili. V roku 1968 USA vyskúšali nový druh svojich útočných strategických rakiet Poseydon a Minuteman, ktoré mohli niesť už niekoľko samostatne navádzaných a odpaľovaných jadrových hlavíc na rôzne ciele naraz (tzv. systém MIRV). Zanedlho aj ZSSR vyskúšal a zaviedol do výzbroje vlastnú útočnú strategickú raketu SS-9 s troma hlavicami druhu MIRV. Trvalo potom ešte štvrť storočia, kým sa USA a Rusko v roku 1993 dohodli v zmluve START - II o absurdnosti jadrových nosičov s viacerými jadrovými hlavicami, ktoré mohli výrazne destabilizovať strategickú situáciu. Nakoniec sa vrátili k jednohlavicovým medzikontinentálnym raketovým systémom. Predchádzajúcemu plytvaniu obrovských prostriedkov mohla už skôr zabrániť dohoda o zákaze SPO, keby ZSSR prijal pôvodný americký návrh. Nixon a Brežnev sa dohodli Po zložitých rozhovoroch sa napokon obe strany priblížili k variantu, že si navzájom povolia maximálne dva SPO a to jeden okolo hlavného mesta a druhý v oblasti základní strategických jadrových rakiet. A zakotvili to aj v Zmluve o obmedzení systémov protiraketovej obrany (ABM), ktorú podpísali Richard Nixon a Leonid Brežnev v Moskve v roku 1972 v rámci tzv. SALT – I. Prvý raz sa tak obe superveľmoci dohodli na základe princípu rovnakej bezpečnosti a približnej strategickej parity o záväznej hranici možného kvantitatívneho zvyšovania svojich útočných strategických zbraní. SALT – I ratifikovali obe strany, na rozdiel od neskoršej SALT – II podpísanej Jimmym Carterom a L. Brežnevom vo Viedni v roku 1979 (USA ju neratifikovali). Vo vzájomnej nadväznosti oboch dokumentov v rámci SALT - I, dôležitosť zmluvy ABM spočívala v tom, že bola uzavretá na neurčitú dobu, a ako taká tvorila základ dlhodobej strategickej rovnováhy a stability oboch najväčších vojenských subjektov. V roku 1974 Nixon a Brežnev podpísali v Moskve ešte protokol k tejto zmluve, ktorým sa znížil počet povolených SPO z dvoch na jeden. Neskôr sa ZSSR stal veľmi aktívnym zástancom zákazu budovania celoplošného SPO (pokrývajúceho celé územie štátu) a tvrdým obhajcom zmluvy ABM. No prezident Ronald Reagan v roku 1983 prišiel s koncepciou tzv. strategickej obrannej iniciatívy, ktorá predpokladala rozmiestniť príslušné komponenty vo vesmíre (odtiaľ názov hviezdne vojny). Stálo to veľa úsilia, ústupkov a manévrovania, kým sa ZSSR podarilo dohodnúť, že USA odložia na neurčito realizáciu svojho úmyslu a práce v tomto smere sa obmedzia iba na laboratórny výskum. Otázku znova oživil prezident Bill Clinton, ale aj on ju napokon odložil na neurčito. Nástupom prezidenta Georgea Busha ml., ktorý začal vehementne presadzovať svoj projekt NMD, pozícia Ruska už nebola jednoduchá, pretože v zmluve START – I, ktorú podpísal Michail Gorbačov s G. Bushom st. v roku 1991, chýbal jasne stanovený záväzok, že obe strany musia striktne dodržiavať zmluvu ABM. Gorbačov zo subjektívnych dôvodov (snaha dohodu s USA najmä z vnútropolitických ohľadov vydávať za svoj úspech) neprijal nástojčivo presadzovaný názor svojich vojenských odborníkov a diplomatov, aby v jej texte zostalo, že ak USA porušia ABM, Moskva sa nebude cítiť zviazaná zmluvou START – I. Čo môže priniesť Bushov NMD? Modernizácia amerických ozbrojených síl, ktorú realizácia NMD nesporne urýchli, nie je krátkodobý proces. Prezident Bush žiada od Kongresu na budúce obdobie bezprecedentne vysoký vojenský rozpočet približne 379 miliárd USD. Je to viac ako 47 percent celosvetových výdavkov na zbrojenie, ktoré v roku 2000 dosiahli už celkovo okolo 800 miliárd USD, čo je asi 80 percent priemeru všetkých vojenských výdavkov v období studenej vojny. Podľa dokumentov Konferencie OSN o odzbrojení v Ženeve projekt NMD má zahrňovať štyri hlavné zamerania: n Kontrola vesmíru zabezpečuje neprerušovanú aktivitu USA v kozmickom priestore, slobodu akcie a schopnosť brániť iným štátom v činnosti, ktorá by ohrozovala strategické záujmy USA. Globálna angažovanosť má byť kombináciou všestranného dohľadu z vesmíru či stáleho monitorvania akéhokoľvek podozrivého cieľa na zemi, vo vzduchu či na vode a využitie kozmických prostriedkov ako účinnej podpory amerického vojenského potenciálu. n Integrácia celkovej sily znamená kombináciu kozmických obranných kapacít s informáciami získanými zo satelitov a stanovísk na zemi, vo vzduchu a na mori. n A nakoniec globálne partnerstvo, čo je myslené ako zvýšenie schopnosti a koordinácie aktivít vo vesmíre prostredníctvom kozmických, civilných a komerčných systémov. USA majú údajne tiež v úmysle pomocou finančného a iného prispenia spojencov v NATO a ich spoluúčasti na rizikách tohto projektu zvýšiť presnosť a účinnosť svojej obrannej kapacity pri znížení vlastných nákladov na projekt. V priebehu dvadsiatich rokov má byť kľúčovou strategickou silou Pentagonu systémová dislokácia modernej vojenskej techniky kombinovaná s operačnými prostriedkami vo vesmíre. Vyžiada si to zrejme aj teritoriálne preskupenie amerických ozbrojených síl vo svete, zvýšenie ich celkovej účinnosti a efektívnosti. Zrušením ABM sa Bushovi rozviažu ruky na splnenie jeho vízie, o ktorej však dnes sotvakto presnejšie vie, čo so sebou ešte prinesie. Prezidentova diplomacia zručne využila situáciu po tragických udalostiach 11. septembra 2001, aby presadila stanovisko, že ABM je prežitok studenej vojny, nezodpovedá súčasnej geopolitickej realite a najmä nástrahám či budúcim potrebám USA - jedinej superveľmoci sveta. ABM má skončiť platnosť onedlho (po polroku od oznámenia o odstúpení), čo je zmluvne dohodnutá ochranná lehota. Jej skončením sa však zároveň vytratí aj kľúčová veta z veľmocenskej definície Ruska ako jedného z dvoch hlavných pilierov strategickej stability sveta. Čína, ktorá síce s ABM nebola priamo zviazaná, ale zmluvné záväzky USA a Ruska jej pomáhali udržiavať svoj potenciál medzikontinentálnych rakiet na nižšej, a tým aj lacnejšej úrovni, bude teraz musieť tiež vynaložiť viac prostriedkov na jeho modernizáciu a posilnenie. A celkovo to mnohým poskytne dôvod na nové kolo zbrojenia, ktoré však už zasiahne i vesmír – toto spoločné dedičstvo a vlastníctvo ľudstva. Nepochybne na úkor jeho mierového využívania.
