Koniec holandského konsenzu
V liberálnej demokracii je systém politického kyvadla úplnou samozrejmosťou. To sa raz vychýli vpravo, raz vľavo. Po zlatej ére sociálnej demokracie v druhej polovici 90. rokov sa kyvadlo začalo postupne vracať doprava. Po Rakúsku, Taliansku, Dánsku, Portugalsku a Francúzsku sa aj voľby v Holandsku stali ďalšou kapitolou volebného debaklu ľavice. Pokiaľ by miesto po socialistoch zaujali umiernení konzervatívci, či kresťanskí demokrati, tak ako sa to dialo po celé desaťročia, nebolo by na tom nič zvláštne. Lenže na vyprázdnené pozície po ľavičiaroch sa tlačí extrémna pravica. Haider, Berlusconi, Le Pen, Stoiber, Blocher – to sú mená iba tých najznámejších. Pravicoví populisti sa usilujú namiešať pre sklamaných voličov mix z liberálneho trhového hospodárstva a xenofóbie. Zdá sa, že Európanom takýto drink celkom zachutil. Vzostup a pád ľavice Mnohí sa začudovane pýtajú: ,,Čo sa to vlastne so starým kontinentom deje?“ Podľa názorov viacerých politológov sociálna demokracia vstúpila z objektívnych štrukturálnych dôvodov do nezvratného procesu zmenšovania sa a volebných neúspechov. Po útlme počas thatcherovsko-reaganovskej éry sa však začala postupne modernizovať. Až sme sa napokon v uplynulých rokoch stali svedkami masového nástupu tzv. nových sociálnodemokratických strán. Priam modelovým štátom pre ostatných sa stalo Holandsko. V čase, keď sa nezamestnanosť v Európskej únii vyšplhala až na deväť percent, v krajine tulipánov sa ju podarilo znížiť z ôsmich na 2,4 percenta! Celosvetovú prestíž si získala najmä zamestnávaním žien na čiastočný pracovný úväzok. Počas 90. rokov holandská ekonomika zaznamenala najrýchlejší rast z celej EÚ – až o štyri percentá. Socialisticko-liberálna vláda pod vedením Wima Koka mohla byť na dosiahnuté výsledky právom hrdá. A preto by sa v minulotýždňových voľbách dalo očakávať hladké víťazstvo ,,fialovej koalície“. Listina Pima Fortuyna Agentúry však už dlhší čas avizovali politické zemetrasenie v Haagu. Len tri mesiace stačili Pimovi Fortuynovi na to, aby ním vytvorená strana zažiarila vo voľbách ako supernova. Iba niekoľko dní pred voľbami jeho nádejnú politickú kariéru ukončili výstrely radikálneho ekológa van der Graafa. Pre verejnosť tak samotný Fortuyn zostal obrovskou záhadou. Kto to teda vlastne bol? Pravičiar, ktorý mal na stenách svojho domu zavesené obrazy Marxa a Lenina? Homosexuál, ktorý bol netolerantný k islamskej kultúre, lebo tá nebola tolerantná k nemu? Vyštudovaný sociológ glosujúci nešváry spoločnosti? Známa tvár z televíznej obrazovky? Jeho osoba v sebe skrývala všetky uvedené aspekty, no predovšetkým to bol muž s výborným politickým inštinktom, ktorému sa dokonale podarilo rozbiť doterajší politický systém. Trpké plody pomerného systému Od konca druhej svetovej vojny bolo v holandskom parlamente zastúpených v priemere desať strán, niekedy až 14. Umožňoval to pomerný volebný systém, výsledkom čoho boli vždy široké vládne koalície. Väčšinu z nich tvorili víťazi ako aj porazení, ba dokonca sa často stávalo, že víťaz musel odísť do opozície. Nerešpektovanie vôle voličov pri vytváraní koaličných vlád sa považuje za jeden z nedostatkov holandského volebného systému. Ten bol vlastne pre politika Fortuynovho typu živnou pôdou. V rámci doterajšieho konsenzuálneho modelu vytvárali medzi sebou koalície kresťanskí demokrati (CDA), liberálnokonzervatívna Strana slobody a demokracie (VVD), sociálni demokrati (PvdA) a od konca 60. rokov aj ľavicoví liberáli (D 66). Stabilitou tohto kartelu otriasol raketový nástup Pima Fortuyna. Voliči totiž po rokoch ,,nudy“ očakávali od volieb reálnu zmenu. Nechceli, aby ich ďalej reprezentovali na hony vzdialení haagski politici, ktorí s nimi už dávno stratili kontakt. Fortuynovi sa medzi starými ošúchanými politickými harcovníkmi podarilo v televíznych debatách doslova zažiariť a získať si sympatie takmer pätiny populácie! A tak sa všetky tradičné politické strany so svojimi skúsenosťami a úspechmi mohli len s bázňou prizerať na jeho výzvy. Jednu z nich adresoval čoraz menej populárnym sociálnodemokratickým lídrom : ,,Špičkoví predstavitelia európskej ľavice by mali hľadať príčiny napredovania ultrapravice vo vlastnom konaní.“
