Ukončiť utrpenie, alebo asistovať pri vražde?

Na Princetonskej univerzite v USA učí etiku Peter Singer, vedec, ktorý pripúšťa eutanáziu vážne postihnutých detí vo veku do jedného mesiaca. Takáto prax by bola a je všade na svete nezákonná. Výraz osoba v zmysle 14. dodatku k americkej ústave sa nevzťahuje na „nenarodené“ plody. Narodením sa plod stáva osobou v zmysle ústavy a jej právo na život je potom garantované špecificky týmto dodatkom. Singer neobmedzuje svoj recept smrti na deti s takou kvalitou života, o ktorej si myslí, že nestojí zato, aby ďalej žili. Je zástancom určitých príčin pre zabitie ľudských bytostí v hocakom veku. V takýchto prípadoch nevidí rozdiel medzi asistovanou samovraždou, ktorá je už legálna v štáte Oregon, ale aj v Holandsku, a povolením, aby lekár uskutočnil akt ukončenia života pri pacientoch, ktorí sú v takom stave, že chcú umrieť, ale sami to nemôžu uskutočniť. To je eutanázia a to v USA ešte nie je dovolené (okrem Oregonu). Pacient musí súhlasiť Singer uznáva, že s eutanáziou musí pacient súhlasiť. Neuznáva však, že mnohí lekári, ktorí schvália pacientovu vôľu umrieť, nie sú schopní spoznať klinickú depresiu, ktorej úspešná liečba zbaví pacienta vôle umrieť. A pri tých, ktorí sa zdajú mať neutíšiteľné bolesti, mnohí lekári nemajú dostatočné vedomosti o rastúcich možnostiach odstraňovania bolestí. O doktorovi Jackovi Kervokianovi, ktorý s nadšením neraz išiel na pomoc ľuďom, čo chceli umrieť, šíri profesor Singer názor, že je to „dobrý človek, keď sa rozhodol aj napriek zákonom pomáhať ľuďom v konečnom štádiu ťažkej choroby, ktorí nechcú trpieť do konca“. Je však jasné, že viacerí Kervokianovi pacienti neboli v terminálnom štádiu choroby a niektorí ani veľmi netrpeli. Kervokian je skúsený patológ, no nemá veľké skúsenosti s liečbou bolestí a depresií. Keď Singer hovorí, že pacient si musí eutanáziu želať a vyžadovať, zabúda rovnako ako Kervokian na veľmi reálnu možnosť, že pacient v takejto situácii asi nedostáva liečbu takej kvality, ktorá by vyvolala chuť do života. Ochrancov života veľmi znepokojuje to, že pacient nemusí vysloviť prianie eutanázie, ak napríklad ako novorodenec nemá „schopnosť rozumieť rozdiel medzi voľbou pokračovať alebo nepokračovať v existencii“. Taká osoba nie je si vedomá seba a možno ju zabiť. Trvalý vegetatívny stav Ak upadnete do ,,perzistentného (trvalého) vegetatívneho stavu“ (PVS), t.j. nebudete vedieť, či ste mŕtvy alebo nažive, bude možné, tvrdí Singer, zabiť vás, ak ste predtým nevyslovili nejaké priania. V priebehu rokov však Nat Hentoff interviewoval mnoho lekárov, ktorí mali pacientov, čo sa prebrali z nesprávne diagnostikovaného stavu PVS. Wesley Smith, ktorý písal veľa o tzv. kultúre smrti v zmysle Singera, spomína v knihe Nanútená smrť: klzký spád od asistovanej samovraždy k legalizovanej vražde doktora Vincenta Fortanasceho. Tento renomovaný neurológ a psychiater uvádza prípad 60-ročného muža, ktorý „sa zrútil a jeho internista uňho diagnostikovali PVS. Radil rodine, aby súhlasila s prerušením udržovania pri živote, vrátane umelej výživy. Keď však určili správnu diagnózu mozgovej mŕtvice a pacient dostal náležitú liečbu, vyzdravel a vrátili sa mu všetky schopnosti“. V knihe Praktická etika Singer nespomína doktora Lea Alexandra, znalca pri Norimberskom tribunále, ktorý neskoršie napísal, že pred plynovými komorami začínali nacisti tzv. malými vecami – napríklad prijatím mienky, „že existuje niečo také ako život, ktorý nie je hodný života“. Skôr ako vraždili Židov a iné „menejcenné“ rasy, zabíjali duševne chorých a telesne postihnutých – spravidla Nemcov. Singer zaručene nie je nacista. Traja z jeho starých rodičov umreli v koncentračných táboroch. Ale vo verejnej debate na Princetonskej univerite povedal: „Nemyslím, že je vždy zlé zabiť nevinného človeka. Záleží na tom, aký je jeho život a ako si je toho vedomý.“ Varovanie Dr. Alexandra pred „malými začiatkami kultúry smrti“ považuje Hentoff za osobitne závažné v čase, keď legalizácia asistovanej samovraždy, eutanázie a eugeniky v rámci novej bioetiky nedostáva podporu od nacistov, ale od slušných ľudí, ktorí si osobujú v praktickej etike právo posudzovať, a tým aj ukončovať kvalitu života druhých. O čo ide? Pre prívržencov hnutia Právo na život je ľudský život posvätne nedotknuteľný. Odmietajú nielen potrat už od počatia, ale všetko, čo súvisí s ukončením ľudského života inak ako prirodzenou smrťou. Netaja sa tým, že ich názory sú podložené náboženským svetonázorom a v tomto ohľade sa všetky tri monoteistické viery zhodujú. Populárny americký novinár Hentoff je zriedkavým prípadom liberálneho židovského ateistu v tábore fundamentalistov. V rámci náboženstva sa dajú presadzovať najrozličnejšie názory, ale pretože žijeme v multikultúrnej spoločnosti, nemôžu zástancovia určitého náboženstva nanucovať svoje postoje ľuďom iného zmýšľania. Diskutovať sa má o všetkom, a nemožno robiť zákony, ktoré vyhovujú len jednej svetonázorovej skupine. Dobré časopisy kvalitne komentujú aktuálne spoločenské otázky a potom uverejňujú reakcie čitateľov a niekedy aj kontroverzný článok. Proti Hentoffovmu odôvodňovaniu zamietavého stanoviska ku všetkým typom eutanázie sa však nielen dá, ale treba všeličo namietať. Stanovisko obrancu Práva voľby Nat Hentoff vyslovuje názor, že lekári nemajú dostatočné vedomosti o pokrokoch v zmierňovaní bolesti. Pripúšťam, že ich nemajú v bežnej praxi niektorých špecializácií, ale nie v súvislosti s takými pacientmi, o akých ide pri eutanázii. Dal som si na veci záležať a spýtal som sa jedného chirurga na stanici intenzívnej liečby, či vie o nových analgetikách. Zasmial sa a mávol rukou. Vraj počul za posledné roky len o pokusoch s používaním marihuany na lekárske účely, no vlani sa už o tom skoro nehovorilo. Dúfam, že pod pokrokmi v zmierňovaní bolesti nemá niekto na mysli čakanie na budúce pokroky. Podľa Hentoffa mnohí lekári nespoznajú, či nevedia diagnostikovať klinickú depresiu, ktorá vyvoláva prianie smrti. Možno, ale čo to zaváži v prípade, keď pacient má malignú rakovinu s pokročilými orgánovými zmenami, podstupuje nepríjemnosti umelej výživy a k tomu má neznesiteľné bolesti? Ide tu predsa o duševný stav postihnutého v terminálnom štádiu dlhotrvajúcej choroby a lekár má pomýšľať na úspešnú liečbu hystérie, aby potlačil prianie smrti? Okrem toho pri PVS klinická depresia ani neprichádza do úvahy. Diagnóza terminálneho stavu choroby nemusí byť vždy správna a vyzdravenie či vyliečenie je niekedy možné. Nevyliečiteľnosť choroby je veľmi vážna indikácia pre eutanáziu a jej posúdenie je v rukách lekárov. Každý chorý, či sa uňho choroba vyvíjala postupne alebo ho prekvapila znenazdania, na jej začiatku veril, že vyzdravie. Potom si jedného dňa uvedomil vážnosť situácie a čo ho pravdepodobne skôr či neskôr čaká. Ak sa od tých čias jeho klinický stav stále len zhoršoval, zmieril sa raz s tým, že je v konečnom štádiu choroby. Podobný proces prebehol aj u lekára len s tým rozdielom, že ten takýchto pacientov spravidla videl viacero a bol svedkom ich smrti. Keď na smrť chorý vyzdravie V odbornej literatúre sú desiatky prípadov nepredpokladaného vyzdravenia pacientov, ktorých lekári poslali z nemocnice umrieť domov, a oni sa im za rok prišli ukázať zdraví. Pochybuje ktosi z tohto dôvodu o schopnosti lekárov určiť správnu diagnózu, najmä ak na to mali mesiace až roky času a všetky potrebné technické postupy? Pri PVS po ťažkom úraze či mozgovej mŕtvici môže byť časová závislosť iná, podstatne skrátená, ale nevidím zlovestnosť v konkrétnej situácii, ako ju preberá Hentoff z knihy W. Smitha, ktorý cituje Dr. Fortanasceho: Pri PVS po kolapse staršieho muža radil jeho internista prerušiť opatrenia na záchranu života, ale „keď sa podala náležitá liečba pre mozgovú príhodu, pacient vyzdravel“. V tomto prípade stanovil nesprávnu diagnózu jeden lekár, čo je možné pri chorobách každého typu, ale irelevantné pre ďalší vývoj situácie v našich prípadoch. Keď totiž hovoríme o eutanázii, vyžaduje sa určenie diagnózy komisiou lekárov, medzi ktorej členmi sa predpokladajú a diskutujú rozličné názory. Ostatne tým, čo v diskusii podľahnú, sa neberú diplomy. Preto skúsenosť Dr. Fontanasceho nesvedčí proti eutanázii z dôvodu nesprávnej diagnózy, lebo eutanázia sa neuskutočnila. Ak je na tejto občas sa vyskytujúcej historke niečo poučné, je to len poukázanie na dôležitosť správnej diagnózy, spravidla prvý predpoklad eutanázie, a tá bola aj v tomto prípade včas stanovená. Ako tvrdí Hentoff, existuje „celkom skutočná možnosť“ takej kvalitnej liečby, ktorá u pacienta vyvolá vôľu ďalej žiť. Pri niektorých chorobných stavoch iste. Pri kandidátoch na eutanáziu však nejde o stratu chuti do života po rozchode s milovanou osobou alebo pri strate majetku v súvislosti s krachom banky. Oni by chuť do života pravdepodobne aj mali, no dusia ju neznesiteľné bolesti, pocity okypteného tela, osamelosť pri nemožnosti komunikácie s okolím a s istotou hraničiaca pravdepodobnosť, že nemôže dôjsť k zlepšeniu. Akú liečbu to má Hentoff na mysli? Žeby o nej Kevorkian ani Singer nevedeli? Bude to asi psychiatria pre depresívne stavy u pacientov, ktorí majú možnosť rozhodovať sa. Ale to nie sú vážni kandidáti na eutanáziu. Iskra pre aký požiar? Hentoff a jemu podobní neuznávajú, že sa má vyhovieť pacientovi, ktorý pociťuje také neznesiteľné bolesti, že si želá radšej smrť. Neuznávajú, že sa mu má pomôcť umrieť, no bez nových argumentov trvajú na pôvodnej požiadavke, že sa mu má pomôcť znášať život, resp. utrpenie, vrátane bolesti. Nestačí im, že bolesti už netrvajú celý deň, týždeň, ale celé mesiace? Alebo má roky trvať utrpenie starca, ktorý aj tak veľa trpel, či dieťaťa, ktoré vlastne nepoznalo jediný šťastný deň vo svojom živote? A paralelne to má roky vydržať lekár, ktorý sa môže iba pasívne prizerať? Aj potom sa má ešte pravidelne informovať, či neexistuje nejaký celkom nový prostriedok proti bolesti? Dá sa v takejto situácii odísť z izby pacienta, ihneď naňho zabudnúť a pokračovať v každodennej rutine? Počul som, že králi mávali v osobitných vežiach hradov špeciálnych väzňov odsúdených na doživotie prikovaných na reťaz, kým nezošaleli. Hentoffovi lekári mi pripomínajú tých kráľov. Viem si predstaviť neznesiteľnú telesnú bolesť, akútnu a najmä chronickú, ktorú chce postihnutý ukončiť, a myslím si, že má na to právo. Ak na to nemá silu alebo možnosť, je morálnou povinnosťou pomôcť mu. Hentoff protestuje proti tomu, že si niektorí berú právo praktickej etiky posudzovať kvalitu života iných osôb – čo niekedy znamená právo ukončiť ho. Spriatelil sa s Wesleyovým výrazom „kultúra smrti“ pre niektoré celkom nové javy a problémy modernej spoločnosti. Paušálne ich odmieta najmä preto, lebo z malej iskry veľký oheň býva. Pri holokauste bolo iskrou pre budúce eutanázie pár duševne chorých na niekoľkých nemeckých psychiatrických klinikách. V súčasnosti je vraj iskrou prijatie myšlienky, že „existuje taký život, ktorý nemožno označiť za hodný žitia“. Lenže iskrou pre aký požiar? Kde hrozí hromadné vraždenie? Ak si človek, krstím ťa... Nevidím príbuznosť medzi javmi, ktoré Hentoff porovnáva. V nacistickom Nemecku prevzala vrchnosť neľudskú ideológiu politického šialenca a vydala zákony, o ktorých sa nesmelo diskutovať. Vraždenie – či na začiatku v malom, či potom nepredstaviteľných rozmerov – sa aj pred vlastným obyvateľstvom až do konca tajilo a stopy sa zmazávali. Vraždilo sa z nenávisti alebo prinajmenšom z ľahostajnosti a napokon na rozkaz. Dnes sa verejne a neraz búrlivo diskutuje o Singerových tézach, vychádzajúcich z odmietnutia názoru, že život treba rešpektovať len preto, že je to ľudský život, a pripúšťajúcich niektoré typy eutanázie. Mnohí máme sympatie pre ťaženie doktora Kevorkiana za aktívnu pomoc pri premyslenom dobrovoľnom odchode zo života a žialime nad jeho neúspechom. S uspokojením zaznamenávame každý nový štát, ktorý povoľuje alebo aspoň trpí eutanáziu. Súčasná bioetika sa bez nich nezaobíde. Hentoff už v minulosti provokatívne odmietol umelé prerušenie tehotnosti, zakladajúc svoj názor na zobrazovaní techniky potratu z druhej a tretej ruky a na fotografiách-sonogramoch. V odpovedi mu profesor Ch. L. Rulon pripomenul, že takýmto stanoviskom ako známy novinár 17 rokov prispieval ku kriminalizácii a ponižovaniu žien, obsadzovaniu postelí v nemocniciach a plneniu márnic, rozpadu rodín a skaze mnohých detských životov a k ohrozeniu sociálnej stability spoločnosti, takže ako židovský liberálny ateista nemá byť na čo hrdý. Považujem za príznačné, že v celej diskusii nepadlo zatiaľ ani slovo o urážlivej vete, ktorá ju vyvolala: ,,Singer pripúšťa zabitie detí vo veku do jedného mesiaca.“ Slušnosť vyžaduje nahradiť výraz zabitie výrazom ukončenie ,,života“ a výraz život písať v úvodzovkách, lebo niekedy nemožno nazvať životom pohyby znetvorenej obludy, ktorú vraj kňazi krstia slovami: Si homo es, ego te baptiso... (Ak si človek, krstím ťa…). Takéto deti má Singer na mysli v onej holej vete, takže nemá zmysel pridávať nevyliečiteľnosť. A s takýmito ,,deťmi“ sa to vždy robilo a robí, priznajme si to, len sa o tom nehovorilo. To je dvojitá morálka kresťanskej spoločnosti.