Reklama
Reklama

Novinári nie sú idioti

Novinári sú zvláštna fajta. Čím sú časy drsnejšie a ich protagonisti dravejší, tým si to od nich vyžaduje ostrejšie lakte i sebavedomie. V nedávnej histórii bolo aj také obdobie, že politici príslušnú časť novinárskej obce rozmaznávali pozvánkami na smotánkové radovánky, lukratívnymi zahraničnými cestami alebo aspoň zaujímavými informáciami z prvej ruky.
Počet zobrazení: 706

Novinári sú zvláštna fajta. Čím sú časy drsnejšie a ich protagonisti dravejší, tým si to od nich vyžaduje ostrejšie lakte i sebavedomie. V nedávnej histórii bolo aj také obdobie, že politici príslušnú časť novinárskej obce rozmaznávali pozvánkami na smotánkové radovánky, lukratívnymi zahraničnými cestami alebo aspoň zaujímavými informáciami z prvej ruky. Preto sa niekedy vzťahy medzi komentátormi a politikmi pokrivili. Nemyslím tým len na to, či si líder strany, ministerský predseda alebo jeho zástupca tyká s desiatkami publicistov či nie. To by bolo najmenej. Viacerí činitelia však začali považovať za samozrejmosť, že keď sa dopustia dajakého prešľapu, ich kamarát z médií automaticky privrie jedno oko. Pri ich konkurentoch však naopak, otvorí obe dokorán. Privilegovaní novinári si zase boli istí, že dostali na večné časy exkluzivitu pri informačnom žriedle. Našťastie ich servilnosť má zväčša svoje medze. Ani po parlamentných voľbách na jeseň 1998 sa medové týždne nemohli ťahať donekonečna. Najmä, keď sa politikom v čalúnených kreslách vládnutie nedarí tak, ako by si predstavovali oni i publicisti. Predchádzajúci premiér to riešil promptne: najprv zrušil akreditáciu na úrade vlády pre kritikov, potom aj tlačové konferencie ako také. A terajší otcovia národa? Pokiaľ majú ohovoriť koaličných partnerov, prípadne ešte lepšie súčasných či bývalých vnútrostraníckych rivalov, tak v tom sa prekonávajú. Novinári sa potešia každej šteklivej „tutovke“, no ak si trebárs poslanci myslia, že si ich za to predstavitelia siedmej veľmoci vážia, tak sú na veľkom omyle. No zrejme im o to ani nejde, stačí pozvanie do televíznej debaty, rozhovor pre celoslovenské noviny, či aspoň otázka v ankete. Mnohí sú schopní v parlamente vystáť pred kamerou i dieru, len aby si ich daktorá z redaktoriek všimla. Blíži sa september a tým, ktorých čaká ťažký účet pred voličmi, praskajú nervy. O tom, že novinári sú idioti, sa minulý týždeň pokúšal verejnosť presvedčiť končiaci premiér. Čudoval sa, že v novinách sa vyskytujú „neobyčajné a neskutočné titulky, ako by som žil v inej krajine, absolútne nekorektné, neetické, nezmysly“. Najradšej by diktoval, kto o čom má písať a o čom nie. Sám seba samoľúbo klasifikoval podľa údajného splnenia časti sľubov, pričom sa už k tejto téme pred voľbami nemieni vracať. Naozaj, kto žije v inom štáte a v inom čase? Táto kritika novinárov nespadla z neba. Keď som s ním pred štyrmi rokmi robil interview ako s lídrom najsilnejšej opozičnej strany, takmer každú otázku komentoval vetami: „Ako sa môžete takto pýtať? Aj vy ste naleteli mečiarovskej propagande?!“ Počas premiérovania sa jeho podozrievavosť prehnane zvýšila. Predposledný rok existencie ČSFR populárny redaktor štátnej televízie zlepil dokopy obdobne „duchaplné“ reakcie arogantného ministra obrany, prezidentovho obľúbenca, na normálne otázky z tlačovej besedy. Ten sa tiež domnieval, že z novinárov urobí idiotov. Opak bol pravdou. Tento zápas v demokratickom štáte ešte nijaký politik nevyhral. Šot pre veľký divácky úspech opakovali. Napokon síce pod tlakom Hradu ambiciózny novinár letel na ulicu, ale o manieroch členov federálnej vlády si občania pomysleli svoje, čo im potom spočítali v najbližších voľbách. Aj keď sú niektorí naši ústavní dejatelia precitlivení, verme, že dnes už na dlažbu nikoho z média pre odvahu ukázať pravdu nevyhodia. No pokiaľ ide o volebnú matematiku, tak tá hádam stále platí.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama