Z rodinného albumu Sv. Krištofa
Srdečné a oneskorené želania všetkého dobrého do nového roka som priateľom zasielal už zo Svätého Krištofa z Domovíc, inak známeho aj ako San Cristóbal de Las Casas. Začiatok nového kalendára, podobne ako Vianoce, som prežil spokojne a vcelku v zdraví. No, o tom zdraví vlastne troška klamem, ale zatiaľ vám to ešte nepoviem, aby som vás udržal v napätí a aby ste mi nad tým článkom nezaspali. Najprv iba hodím jednu falošnú stopu: zima, zima tu je, sniežik síce nepoletuje, ale inak je v San Cristóbale riadna kosa. (Relatívne.) Väčšina ľudí mi pred odchodom vravela, ako bude v Mexiku teplo (aj ja som si to myslel), ale to sme nerátali s hornatosťou krajiny. Počas jazdy v rozheganej dodávke ma jeden tunajší José informoval, že len v samotnom Chiapas je asi päť rozličných klimatických oblastí, podľa nadmorskej výšky. Sv. Krištof nanešťastie nespadá do toho najteplejšieho. A čo je ešte vtipnejšie, vnútri býva väčšia zima ako von. Pamätám si, ako sa mi v Londýne sťažovali niektorí naši hostia na teplotu v dome, keďže sme podľa dobrého britského zvyku kúrili iba niekoľko hodín denne. Nuž, v SCLC sa nekúri len pár hodín, tam sa nekúri vôbec, z jednoduchého dôvodu - radiátory tam vôbec nemajú. Načo aj, veď pod nulu teplota neklesá. Napriek všetkému má San Cristóbal jednu obrovskú výhodu: na rozdiel od Londýna, kde si úderom prvého novembra človek môže ísť kúpiť rovno povraz, tu olovom oblohu nemaľujú. Slnko si svieti, akoby sa nechumelilo. A nakoniec, veď sa ani nechumelí. Vďaka tomu sa zima dá zniesť predsa len ľahšie. Dobré ráno v novom meste Do San Cristóbalu som dorazil dvanásteho decembra o pol ôsmej ráno, trocha pokrčený a o kúsok viac nevyspatý, po devätnásťhodinovej ceste autobusom. Na prvý pohľad mi pripadal ako slovenská dedina - a vlastne ešte aj na prvé počutie, vďaka nejakej senzusoidnej elektronickej dychovke, vyhrávajúcej z miestneho rozhlasu. A stále mi tak pripadá, pretože hoci je to stotisícové mesto, nikdy sa nevytiahlo do výšky, jeho pestro pomaľované domčeky sú nanajvýš dvojposchodové. Výsledkom je, že Sv. Krištof je rozotretý po krajine ako maslo po krajci chleba. Týmto maslom som sa taký utrmácaný brodil nasledujúcich pár hodín, keď som sa za ten svet nevedel rozhodnúť, ktorú z dvoch tamojších jazykových škôl si vybrať - ceny mali totiž úplne rovnaké, i podmienky. Našťastie som pri pendlovaní medzi nimi nemusel so sebou ťahať aj ruksak, ktorý mi uskladnili dobrí ľudia z kancelárie Global Exchange (to je tá organizácia, ktorá ma o nejaký čas neskôr vyslala ,,pozorovať“). Celkom som na nich zapôsobil, keď som im pri jeho opätovnom preberaní oznámil, že dobrá vec sa podarila a hneď v to popoludnie začínam s prvými troma hodinami. Terno pre turistov Počtom internetových kaviarní na jedného obyvateľa dosahuje zrejme San Cristóbal svetové prvenstvo. Niežeby boli Svätokrištofčania takí počítačoví maniaci, internet slúži najmä premenlivej, prelievajúcej sa populácii turistov, cestovateľov a vandrákov. Za prvé dve hodiny po vystúpení z autobusu som zazrel viac cudzincov ako za takmer dva týždne v Mexiku. Je to taký zvláštny kontrast: na jednej strane vyfintená, vymaľovaná, namejkapovaná koloniálna architektúra, na druhej bezstarostná západná mládež v roztrhaných texaskách a tričkách. Na jednej strane na ulici sediace Indiánky v nádherných bielo až pestrofarebných, Slovensko pripomínajúcich krojoch, na druhej vypasení americkí penzisti s videokamerami. Aj keď tých druhých až tak veľmi nevidno. San Cristóbal žije najmä mládežou, z ktorej nemalú časť iste prilákalo zapatistické povstanie podobne ako mňa. A keďže z nej žije, iste si na ňu zvykol. Ale mne aj tak nedalo nepredstaviť si povedzme takú Gelnicu, moje rodisko, aký pocit by to asi v miestnych vzbudzovalo, keby ju zrazu ovládla horda západných, v porovnaní s domácimi relatívne bohatých čudákov, vandrákov a bohémov. Hm... To však nie je nejaká výčitka, koniec koncov ťažko by som mohol zatajiť, že k tým čudákom, vandrákom a bohémom som sa svojím príchodom zaradil aj ja. Zostalo to v rodine Zatiaľ čo som sa tri hodiny denne statočne drvil španielčinu - a fakt dá zabrať, aj keď si to človek celkom neuvedomuje - býval som v istej tamojšej rodine, aby som bol stopercentne ponorený do jazyka. Spočiatku to bolo dosť ťažké, lebo okrem pozdravu som toho zasa tak veľa nevedel a ešte menej rozumel. Navyše, pripadal som si trocha ako na návšteve u starých rodičov. Moja domáca Blanquita a jej muž mali určite vyše šesťdesiat, tak som mal pred nimi trocha ostych. Ten dojem, že sú mi vlastne ako babka s dedkom, ešte umocňovalo, že aj inak to bolo vlastne ako v mojej rodine - majú totiž osem dospelých, povydávaných a poženených detí, ktoré sa na seba veľmi podobajú, a hromadu vnúčeniec. No skoro ako keby som bol býval v Gelnici, akurát že po východniarsky rozumieť nemám problém. Ba ešte aj trinásťročný José, taký šťúply chalan, ktorého presné postavenie v dome som pochopil až neskôr, mi pripomínal môjho vlastného bratranca! Tá podobnosť sa ešte zväčšila, keď som zistil, že podobne ako bratranec Miroslav klame telom a v skutočnosti má sedemnásť. Okrem spomínaných žil v dome, vlastne dvojdome, ešte jeden zo synov s manželkou, jedným synom Ivanom a druhým rumádzgačom. No a potom ešte viacero takých všelijakých hmlistých postáv, ktorých úlohu som celkom presne nechápal. Až postupom času sa mi podarilo zistiť, že sú to študentky, ktorým Blanquita prenajíma izby a tak si privyrába. „Moja“ rodina na tom bola finančne myslím veľmi dobre, jeden zo synov dokonca vlastní reštauráciu. Zo začiatku som komunikoval najmä s Josém, ktorému som najlepšie rozumel - a to napriek tomu, že ako som neskôr zistil, španielčina veru nie je jeho rodný jazyk. José hovorí tzeltalčinou a je, aspoň pokiaľ to dokážem posúdiť, naozajstný, čistokrvný Indián. Neodvážil som sa ho na to spýtať, pretože, ako som spomínal, rasizmus voči „domorodcom“ sa tu má čulo k svetu a nechcel som ho uraziť v prípade, že by som sa mýlil. Na diskusiu o patológii tohto javu som predsa len nemal slovnú zásobu. Od malého malička však nebýva so svojimi rodičmi, ale s Blanquitou a jej mužom, ktorí mu nie sú príbuzní, ale krstní. Zaujímavé. Nemyslím si, že by jeho rodičia ako odplatu niečo platili; zato je však José vlastne v službe. Keď nie je v škole, robí dievča, či chlapca pre všetko. Ktovie, koľko stáročí to takto funguje. Priveľmi hlučné Vianoce Nejaký čas po novembri 1989 sa na Slovensku, konkrétne podľa mojej skúsenosti v Petržalke, objavili čaty ,,práskačov“. To nie je čechizmus a nemyslím tým udavačov, ale bandy puberťákov, čo trávili voľný čas trhaním ušných bubienkov ostatných, poriadkumilovných a zákony viac-menej dodržujúcich občanov. Nevedel som, kde sa vzali, ale teraz to už viem: bol to výsledok tajného inštrukčného výsadku z Mexika. Alebo že by to bolo naopak? Tak či onak boli aj v Sv. Krištofovi a nedali pokoja. Rozdiel je len v tom, že tu sa najväčšmi nevybúrili na Nový rok, ale na Vianoce. Tie som strávil podľa pôvodného plánu v rodinnom kruhu - aj keď teda nie vo svojom. Trošička ma sprvu obchádzala hrôza, keď som si uvedomil realitu tohto zamýšľaného počinu. Skúste si to predstaviť, moji domáci, ich osem detí aj s rodinami – to znamená nejakých dvadsať vnúčeniec - a celá táto trma-vrma si veselo džavoce po španielsky, statočne popíja tequilu, vyspevuje, tancuje a ešte pritom hádam nedajbože rozbíja nábytok. No a ja? Ja si ticho sedím niekde v kútiku a len dúfam, že to všetko nejako prežijem... Tak takto som to videl, ale našťastie sa to z viacerých dôvodov skončilo celkom inak. Jednak „moja“ rodina na slovenské pomery nepije takmer vôbec a Vianoce boli teda pomerne tichou záležitosťou (aj keď mnou podarovanú fľašu borovičky sa im predsa len nakoniec podarilo stiahnuť). Bujaro sa zabávali iba decká, ktoré si pod bránou pustili magneťák a o dušu tancovali salsu, merengue a čo ja viem, ako sa všetky tie chutné latinské tance volajú. No a po druhé som nemusel potichu sedieť v kútiku, lebo sme v ňom sedeli traja, aj s dvoma novozískanými americkými priateľmi, o ktorých bude reč neskôr, a bolo nám celkom fajn. Na polnočnú sa tu napriek presýteniu prostredia katolicizmom nechodí. Omša je už o ôsmej, aby sa potom rodina mohla venovať sama sebe. O polnoci všetko stíchlo a začalo sa čosi, čo mi silne pripomenulo kvakerské „stretnutia“. Najprv prehovoril otec rodu so ženou, no potom už to bolo presne ako u kvakerov. Ľudia len ticho stáli, a keď mal zrazu niekto pocit, že má čo povedať, povedal to. Páčilo sa mi, že nešlo iba o ďakovania Bohu za plné stoly a za to, akí sú všetci spolu šťastní, ale že si spomenuli aj na tých, ktorí sú na tom horšie. Dejiny Slovenska v španielčine Blanquita mi síce navrhla, aby som prežil aj Nový rok spoločne s rodinou, no jej ponuku som s vďakou odmietol, mal som už iné plány. Novoročná fiesta pokračovala i na druhý deň a to už som nemal veľmi na výber. Ukázalo sa však, že to bolo celkom fajn. Opäť mi to pripomenulo moju vlastnú rozvetvenú rodinu, keď sa vyberie do prírody variť guláš. Tu sa to síce dialo na dvore domu a varil sa brav, ktorý príchod nového roka asi veľmi neprivítal, ale atmosféra bola podobná. Najprv som bol trocha mimo, no čoskoro sa so mnou začala rozprávať istá vnučka a o chvíľu nato aj jej otec, Tío Pepe, alebo po našom Joži-báči. Ten chcel vedieť všetko o Slovensku, ako sa ľudia obliekajú, či a čo pijú, či sa zachovala ľudová hudba, koľko toho Slováci vedia o Mexiku... Okrem iného som mu vyložil (a som na to patrične hrdý!) dejiny Slovenska od druhej svetovej vojny. Po španielsky, chápete. Bol som rád, že sa mi venuje, aj keď po hodine a pol to predsa len začalo byť trocha únavné. V rámci skúmania kultúrnych tradícií som dokonca ochutnal aj trocha z toho brava. Hoci som sa dôsledkom svojho činu nepotešil, vlastne bolo veľmi dobre, že som to spravil. Na druhý deň ma totiž zase rozbolelo brucho, tak ako už raz predtým v Mexiku. Iba vďaka tomu som však konečne zašiel za doktorom a zistil, čo mi je. Takže vás už napínať nebudem: chytil som salmonelózu. Dúfam, že sa o mňa všetci kamaráti strašne báli! Ale nebolo treba. Nerobím zo seba hrdinu, no naozaj to nebolo také hrozné. Hlavným nebezpečenstvom je podobne ako pri cholere dehydratácia v dôsledku pričastých návštev sociálnych zariadení. Ja som sa však na záchode neusídlil, ba v podstate som o tej potvore sotva vedel - päsťou do brucha som dostával iba vtedy, keď som nejakým nedopatrením zjedol mäso. Veď vravím, že som na to prišiel len vďaka tej novoročnej zabíjačke. Lekár mi hneď predpísal zázračné pilulky čiže antibiotiká s 95-percentnou účinnosťou. A to je vlastne k tejto téme všetko. Nuda, čo? Všetko to však ešte nie je o San Cristóbale. V budúcom pokračovaní z neho vytiahneme päty ešte iba obrazne, v spoločnosti oných tajomných amerických priateľov.
