Sondy pod povrchom
Slovenskú prózu nereprezentujú monumentálne projekty. Román – syntéza, románová trilógia, epická epopeja francúzskeho, ruského či amerického rozmeru v jej vývoji sú skôr výnimkou ako pravidlom. Ich absenciu nahrádza poviedka, prinajmenšom novela. Tento útvar charakterizuje literárnu produkciu v našej dávnej i nedávnej minulosti a v súčasnosti zaznamenáva priam novú renesanciu. Poviedka sa stala doslova národným fenoménom. Takmer každý, kto sa chytá spisovateľského pera, najprv skúša svoje renomé v poviedke, nezriedka pred ňou alebo súbežne s ňou vo verši. Len málokomu je však súdené dosiahnuť métu umenia. Ján Tužinský, nekaždodenný, výnimočný zjav, pohybuje sa medzi poviedkou, novelou a románom. Doplnkom, nedeliteľnou súčasťou jeho tvorivej aktivity sú eseje i rozhlasové dramatizácie. Máme do činenia s pozoruhodne produktívnym autorom. Od vystúpenia na literárnu scénu má na konte nemalé vklady a klady. Nadto k dianiu v literatúre, kultúre, politike – v početných statiach a rozhovoroch – zaujíma osobne zaujaté postoje a stanoviská z aspektu zainteresovaného publicistu, polemika, spisovateľa s pohotovým filozofickým prehľadom a nadhľadom. Ironické zosobnenie V neveľkom súbore poviedok Sklené oko – vydanom v minulom roku vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ – Tužinský upiera pohľad na súčasný život, na udalosti „všedného dňa“. V jeho zornom poli figuruje niekoľko postáv, autentických mužov „z mäsa a kostí“, uvažujúcich a cítiacich intelektuálov, ktorých protihráčom je obyčajný človek s ľudskými prednosťami i slabosťami spomedzi obyvateľov petržalského sídliska, chatári, rybári, domorodci z Podunajskej nížiny, najčastejšie však žena, partnerka – praktická, svojvoľná, ľahostajná až ironická k záujmom a záľubám svojho životného druha. Aj autor sám sa v niektorých postavách zosobňuje, vyznačuje sa sugestívnou vlastnosťou irónie a sebairónie, čo treba nesporne kvitovať ako pozitívum jeho svojskej prozaickej výpovede o jave, probléme, situácii, v ktorej sa ocitá ľudský subjekt. Tento tvorivý postup vrcholí v poviedke o kocúrovi. Irónia a sebairónia tu dosahuje nevšedne, po novom ladený kocúrkovský humor, v tomto prípade moderný, podmaňujúci humor, zhodou tematiky o kastrácii veľmi pohlavne vitálneho kocúra. Ako taký vyvoláva pohoršenie, ba pobúrenie sídliskového okolia, najmä majiteľovej manželky nad jeho nočným vystrájaním s mačkami a ich nehanebným, hlasným mravčaním, zavýjaním, rušiacim pokojamilovný spánok ľudí v okolitých činžiakoch. Pani domáca trvá na bezpodmienečnom zákroku, inak veľmi obľúbeného domáceho zvieraťa svojho muža. Od tvrdého rozhodnutia žena neustúpi a súri ho, proti jeho vôli, k zrejmému zločinu voči prírode. Situačný humor s tým spojený čitateľa strháva k úsmevu a smiechu, ktorý sa v našej literatúre tak často nevyskytuje. Výpravnosť poviedky Príbeh je pre Tužinského len odrazovou plochou a obrazovou kulisou pre filozofickú a psychologickú sondu pod povrch javového diania, pre úvahu o životných hodnotách a istotách, zmenách a premenách, o existenciálnom protirečení či odcudzení. Nevytvára veľké konflikty, drámy, tragédie, berie život taký, aký je, zdanlivo bez akéhokoľvek napätia. No temer nebadane, postupne vovádza jedinca do atmosféry, naplnenej životným dramatizmom, neočakávaným zvratom, kontaktom s protirečivou skutočnosťou. Pomaly odhaľuje protagonistovu tvár, emotívnu rozladenosť, rozkolísanosť, málokedy súhlasnosť, kompromisnosť s činom, názorom, protikladným prejavom, zlozvykom, slabosťou iného človeka. Z Tužinského poviedky vyplýva, ako málo stačí na to, aby sa ľudia vzájomne odcudzili – čo býva najčastejšie – a rovnako, aby sa učlovečili, zblížili – čo sa prihodí zriedkavejšie. Krehkosť, naštrbenosť ľudských vzťahov v súčasnosti nachodí v autorovom zobrazení adekvátnu podobu. Na jednom mieste doslovne hovorí: „Všetky nepríjemnosti sú neodvratné. Len príjemné veci sa nám vyhýbajú, ako by sme vtedy nikdy neboli doma.“ Umením poviedky je na malej ploche vypovedať o živote čo najviac. Tužinskému sa to darí. Vďaka skúsenosti, rozhľadenosti, poučenosti z majstrovstva veľkých zjavov svetovej prózy – napríklad, ako sám naznačuje v kontexte jednej poviedky – nie menším a nie väčším, ako je a z odstupu stále aktuálnym zostáva svojím dielom F. M. Dostojevskij. Tužinskému, dnes už majstrovi poviedky, neuniká nič z toho, čím žijú súčasníci v jeho bezprostrednej blízkosti, čo prežíva on sám, to, čo si iní sotva všimnú, tobôž, aby to urobili predmetom epického zobrazenia. Môže sa o tom presvedčiť každý, nenáročný i kritický čitateľ. Takmer sa uňho nenájde slabých, hluchých miest, lež naisto silný dojem, obdiv, hrejivý pocit z estetického pôžitku a zážitku.
