To neboli voľby, ale perfektne zrežírované divadlo!

Vincuk Viačorka, líder Bieloruského ľudového frontu, Volha Karatkievičová, novinárka Rádia Slobodná Európa

Vincuk Viačork sa narodil 7. júla 1961 v Breste. Po absolvovaní filologického štúdia prednášal v Minsku históriu a bieloruský jazyk. V roku 1979 založil organizáciu Majstrounia (Dielňa), prvú neformálnu mládežnícku skupinu vo vtedajšej Bieloruskej SSR, ktorá sa venovala kultúrnym otázkam bieloruského národa. V roku 1987 stál pri zrode prvej celonárodnej štruktúry s názvom Talaka (Spolok), združujúcej väčšinu neformálnych bieloruských organizácii. Táto organizácia sa potom o rok neskôr stala základným kameňom Bieloruského ľudového frontu, ktorého predsedom sa napokon Viačorka stal v roku 1999. Volha Karatkievičová sa narodila 8. júla 1972 v Minsku a vyštudovala filológiu na Bieloruskej štátnej univerzite. V rokoch 1994 až 1995 bola zamestnaná v štátnej televízii, a neskôr v rádiu 101,2 FM-Minsk, ktoré bolo napokon v auguste 1996 zatvorené. Neskôr pracovala v Poľsku v Rádiu Polonia a v rokoch 1996 až 1998 na oddelení Bieloruského servisu. Taktiež spolupracovala s novinami Naša niva, kde prekladala z poľštiny. Od roku 1999 pracuje v Bieloruskom vysielaní Rádia Slobodná Európa v Prahe. V rokoch 1997-1999 bola viceprezidentkou Bieloruskej asociácie novinárov. Mohli by ste nám priblížiť začiatky demokratického hnutia v Bielorusku? Vincuk Viačorka: Prvé organizované skupiny vznikli koncom 70. a začiatkom 80. rokov. Išlo o mládežnícke skupiny, ktoré si stavali politické ciele. Hlásili sa k demokratickým hodnotám a zároveň k myšlienkam obrodenia národnej identity Bielorusov. V rokoch 1984 až 1988 sa toto hnutie začalo štrukturovať a v roku 1988 na základe zjednotenia konfederácie mládežníckych organizácií s inteligenciou, ktorú reprezentovala staršia generácia, vznikol Bieloruský ľudový front Obrodenie. Bolo to široké hnutie podobné ukrajinskému Ruchu alebo litovskému Sajudisu. Veľmi rýchlo sa rozšírilo po celej krajine, kde vytvorilo svoje štruktúry. Hlavným cieľom bola nezávislosť krajiny, garancia národno-kultúrneho obrodenia a ekonomické reformy. Začiatkom 90. rokov, teda v čase nadobudnutia nezávislosti, začali vznikať demokratické strany, mnohé z nich práve na základe iniciatívy členov frontu. Osobitosťou našej novodobej histórie je to, že demokratické sily v Bielorusku, na rozdiel od iných krajín, vlastne nikdy neboli pri moci. Prvé štyri roky nezávislosti stála na čele komunistická nomenklatúra, ktorú v roku 1994 nahradil populista Alexander Lukašenko. Stanislav Šuškievič bol tiež predstaviteľom nomenklatúry? V. Viačorka: Bol predsedom parlamentu, no centrum moci sa udržalo v rukách premiéra Viačeslava Kebiča, ktorý bol členom ústredného výboru komunistickej strany. Preto sa Šuškievič neudržal na poste šéfa parlamentu a v roku 1994 ho odvolali. Prečo bolo bieloruské demokratické hnutie v ZSSR také slabé v porovnaní s Ukrajinou alebo pobaltskými republikami? V. Viačorka: V Pobaltí bolo vždy veľmi silné národné povedomie, a preto aj túžba po nezávislosti bola veľmi silná. Mnohí si pamätali na nezávislé štáty, keďže tie existovali ešte pred druhou svetovou vojnou. V Bielorusku národnú a jazykovú identitu systematicky potláčali cárske úrady v 18. a 19. storočí, v 20. storočí zase sovietska moc. Hnutie za nezávislosť bolo dôležitou zložkou národno-demokratického hnutia v strednej a východnej Európe. U nás bol tento komponent slabší, a preto aj demokratické hnutie bolo slabšie. Kedy ste začali pôsobiť v opozícii? Čo vás k tomuto rozhodnutiu motivovalo? V. Viačorka: V roku 1979 som mal osemnásť rokov. Vtedy sme ako študenti z Minskej univerzity a Umeleckej akadémie a iných škôl vytvorili ilegálnu skupinu Nezávislosť. Vydávali sme samizdat a zároveň sme založili niekoľko umeleckých súborov. Motiváciou pre našu činnosť bolo presvedčenie, že sme bieloruský národ považovali za plnohodnotný európsky národ, ktorý má právo na samostatný a demokratický rozvoj. Veľkým stimulom k vytvoreniu vlastných demokratických štruktúr bol vznik poľskej Solidarity, a samozrejme aj udalosti v Československu v roku 1968. Prečo sa Lukašenkovi podarilo zvíťaziť v posledných prezidentských voľbách s takou prevahou? V. Viačorka: To neboli voľby, ale perfektne zrežírované divadelné predstavenie. Posledné výskumy verejnej mienky ukazujú, že Lukašenko má u populácie 25- až 30-percentnú podporu, pritom podľa oficiálnych výsledkov vo voľbách získal 84 percent. Rozmýšľali sme, prečo nevyhlásil, že získal trebárs 55 percent. Tomu by sme uverili skôr aj my a rovnako by tomu uverili i v zahraničí. Tých 84 percent sú viac ako dve tretiny oprávnených bieloruských voličov a podľa zákona si víťazstvo v referende vyžaduje dvojtretinovú väčšinu. Je pravdepodobné, že Lukašenko pripravuje referendum o predĺžení svojho funkčného obdobia, a zrejme chcel takto preukázať, že už má na to potrebnú väčšinu. V. Karatkievičová: Napriek tomu, že prezidentská administratíva takéto správy nepotvrdila, už niekoľko mesiacov sa šíria informácie, že referendum sa naozaj pripravuje. Zároveň sa chystá zákon o kontinuite súčasnej moci a zákony o zmene fungovania miestnej samosprávy. Tie majú obmedziť kompetencie miestnych samospráv v prospech prezidentskej administratívy. Zatiaľ nepadlo ani slovo o referende, ale v istom kontexte dochádza ku kádrovému zemetraseniu v orgánoch bezpečnosti. Nie je vylúčené, že ak sa uskutočnia voľby do miestnych sovietov a opozícia sa na nich zúčastní, mohla by získať určité pozície. No a Lukašenko sa to usiluje zablokovať. Zdá sa, že nemá inú šancu ako sa udržať pri moci, než uskutočniť nejakú mohutnú akciu, ktorú možno sfalzifikovať. Aké formy falšovania Lukašenko používa? V. Viačorka: Každé voľby vláda organizuje s čoraz dokonalejším systémom, že vlastne ani myš cezeň neprekĺzne. Sú tri úrovne falzifikácie: počas tzv. predbežného hlasovania stoja volebné schránky s hlasovacími lístkami päť dní vo volebnej miestnosti bez akejkoľvek kontroly. Môžete do nich hodiť čokoľvek chcete, môžete z nich vylomiť dno a vybrať hlasy a napokon obsah týchto urien sa zmieša s obsahom iných, naplnených počas oficiálnych volieb, a všetko sa to spočíta. Ľudí ženú násilím na predbežné voľby, robotníkov i študentov – čiže všetkých tých, čo sú závislí od štátu. V. Karatkievičová: Do Prahy nám volali ľudia z internátu Baranoviči, že ich všetkých pod hrozbou straty ubytovania donútili zúčastniť sa na predbežnom hlasovaní. Pokiaľ ide o starších ľudí, tak na otázku: ,,Koho ste volili?“ odpovedali: ,,Nevieme, nik sa nás nepýtal!“ Prichádzali do volebných miestností a vhadzovali už vyplnené hlasovacie lístky. Keby to neurobili, hrozilo by im, že prídu o pomoc, ktorú na dedine poskytuje kolchoz. Ak by riaditeľ nezabezpečil účasť svojich zamestnancov v predbežnom hlasovaní, hrozilo by mu, že ho odvolajú z funkcie. Teraz má veľké problémy rektor Bieloruskej štátnej univerzity v Minsku, ktorý je síce orientovaný prolukašenkovsky, ale nezabezpečil účasť študentov na predbežnom hlasovaní. A druhá úroveň falzifikácie? V. Viačorka: Tá prebieha v samotný deň volieb. Vo volebných komisiách nezasadá ani jeden predstaviteľ prodemokratických strán, nezávislých občianskych združení alebo odborov. Pozorovatelia síce môžu byť vo volebnej miestnosti, ale od stola, kde sa počítajú lístky, musia stáť v určitej vzdialenosti, ktorá sa presne nestanovuje, ale ktorú vymeriava policajt. Existuje rozhodnutie Ústrednej volebnej komisie, že pozorovatelia nemajú prekážať členom komisií pri sčítaní hlasov. Pozorovateľ, ktorý bol v jednom centrálnom rajóne Minska, mi hovoril, že z volebnej schránky vybrali všetky hlasovacie lístky, zmiešali sa do kôpky, odoka ich zmerali: Toľko centimetrov je za Lukašenka, toľko za Hančaryka... Tretia úroveň falzifikácie spočíva v spôsobe prepravy výsledkov z volebnej miestnosti na úroveň okresu, oblasti a na celoštátnu úroveň, kde sa pri sčítaní používajú rozličné koeficienty. V. Karatkievičová: Rada by som uviedla ešte jeden príklad, keď vlani v deň volieb, 9. septembra, ruská televízna stanica RTR vysielala film o Lukašenkovi, ktorý sa volal Jeden deň s prezidentom. Ešte neboli ani uverejnené sfalšované výsledky, ale Rusko už napriek tomu dalo najavo koho považuje za bieloruského prezidenta. Zdá sa, že po posledných prezidentských voľbách správy o Bielorusku v našej i zahraničnej tlači utíchli. Naozaj panuje v krajine taký pokoj, ako sa to navonok javí? V. Karatkievičová: Nesúhlasím s tým. Západná tlač aktívne píše o eskadrách smrti, ktoré sa zaoberali likvidáciou politických protivníkov. Takisto sa publikujú články týkajúce sa Černobyľu, porušovania ľudských práv, ako aj rozsiahleho predaja zbraní do krajín, na ktoré sa vzťahuje embargo. V. Viačorka: Po 11. septembri 2001 sa otázky strednej a východnej Európy, a teda aj Bieloruska, dostali mimo hlavnú pozornosť zahraničnej tlače. Podľa našich informácií sa pred časom mnohé nezávislé bieloruské noviny tlačili v Litve. Akým spôsobom fungujú v súčasnosti? A aké administratívne prekážky im kladie Lukašenko? V. Karatkievičová: Noviny s celoštátnym charakterom sa vydávajú v Bielorusku. Pokiaľ ide o niektoré regionálne periodiká, tie, ktoré nemajú miestne úrady v láske, sa tlačia v inej oblasti, často vzdialenej aj vyše 300 kilometrov. Výrobné náklady nezávislých novín sa takto zvyšujú. V jednom novinovom stánku som sa opýtala, koľko majú kusov opozičných novín Naša svoboda. Predavačka mi tvrdila, že dostáva jeden exemplár denne. ,,A koľko by ste ich mohli predať?“ pýtam sa jej. ,,No takých dvadsať,“ odpovedala. ,,A prečo máte potom iba jeden kus?“ nedala som sa odbiť. ,,Pretože viac nám nedovolia,“ znela odpoveď. Takto noviny nemôžu zvýšiť náklad, lebo sa jednoducho viac nepredá. Z nezávislej tlače fakticky zmizla reklama. Nie preto, že by bola neefektívna, no preto, lebo firmy sa boja podporovať politickú opozíciu. A aká je situácia v rozhlase? V. Karatkievičová: Na rozhlasové vysielanie má monopol štát. A čo internet? Predsa prostredníctvom neho môže aspoň istá časť spoločnosti v mestách a na univerzitách získavať slobodne informácie. V. Karatkievičová: V novom návrhu zákona o masovokomunikačných prostriedkoch je bod o zodpovednosti za informácie, ktoré sa šíria prostredníctvom internetu. Také niečo nenájdete nikde na svete! Bielorusko sa ocitlo v prvej desiatke krajín ,,nepriateľov internetu“. Lukašenkov režim je známy svojou represiou voči novinárom. Sú v súčasnosti nejakí z nich trestne stíhaní, alebo už od týchto útokov režim upúšťa? V. Karatkievičová: Reportéri bez hraníc a organizácia Article 19 pravidelne prinášajú informácie o situácii novinárov v Bielorusku. Mnohí z nich absolvovali súdne procesy. Niektoré noviny už viackrát zakázali. Napríklad Našu svobodu. Niektorých spravodajcov Rádia Sloboda predvolali na KGB, proti čomu naša rozhlasová stanica oficiálne protestovala. V. Viačorka: V súčasnosti sa obnovuje vyšetrovanie trestnej veci týždenníka Pahoňa. Jeho vydávanie zastavili po prezidentských voľbách za údajné ohováranie hlavy štátu. Podstatou celého bolo to, že noviny publikovali karikatúry Lukašenka. Šéfredaktorovi Markievičovi a reportérovi Maržejkovi môžu udeliť až päťročný trest. To však nie je jediné trestné stíhanie novinárov. V takej istej situácii sú noviny Rabočij, ktoré počas prezidentskej kampane publikovali články o čiernom obchode so zbraňami a o zmiznutých ľuďoch. Bývalý vrchný Lukašenkov popravca, Oleg Alkajev, ktorý sa podieľal na likvidácii politických oponentov, žije v Nemecku a nedávno oznámil, že je ochotný vypovedať pred medzinárodným súdom v Haagu. Myslíte si, že jeho svedectvo môže mať vplyv na samotného Lukašenka a jeho režim? V. Viačorka: Nie. Ale keď sa zmení situácia v Bielorusku, tak sa dozvieme množstvo faktov, a nielen od Alkajeva, ako sa diali únosy a popravy politických oponentov. Čo považujete za hlavné zdroje stability súčasného režimu? V. Viačorka: Predovšetkým podporu Moskvy. V skutočnosti má Lukašenko za sebou iba málo vplyvné vrstvy. Sú to najmä starí a málo vzdelaní ľudia. Vzdelaní, aktívni ho nepodporujú. Samozrejme, existujú aj mocenské kliky, ľudia, ktorí mali prístup k čiernej ekonomike, krytej oficiálnou mocou. Ešte nedávno existovali dva až tri systémy devízových kurzov. Ten, kto mal možnosť kupovať západné meny za výhodnejší oficiálny kurz a potom ich predávať podľa trhového kurzu, zarábal fantastické peniaze. Ďalej z režimu profitujú tí, čo sa zaoberajú pašovaním cez rusko-bieloruskú hranicu. A napokon tí, čo obchodujú so zbraňami. To je vnútorná finančná opora. Mocenská opora – to je predovšetkým osobná ochranka, skupina špeciálneho určenia (SPECNAZ) na čele s plukovníkom Pavličenkom. No nemyslím si, že by sa obyčajná polícia veľmi nadchýnala Lukašenkom. Tým, že organizujem rozličné masové podujatia, prichádzam s nimi do kontaktu. Obyčajným pochôdzkárom ani mestským veliteľom sa nepáči, že musia rozháňať pokojné demonštrácie. V. Karatkievičová: Keď hovoríme o ideologickom zabezpečení stability, Lukašenko obsadil najvplyvnejšie posty, jemu lojálnymi, ba až servilnými ľuďmi. Keď som nedávno pricestovala do Minska, jedna vec ma veľmi prekvapila. Na školách sa obnovili hodiny politických informácií. Každý deň sa na nich napríklad hovorí o pracovnom týždni prezidenta. Hlavným zdrojom informácií je vládna tlač. V štátnych podnikoch a úradoch je nežiaduce, aby odoberali nezávislé opozičné časopisy. Lukašenko sa bojí tých, ktorí mu slúžia, no súčasne sprísňuje kurz. Vedúcich predstaviteľov štátnej moci si kupuje. Napríklad, nedávno z vďačnosti za zabezpečenie volebných výsledkov dal zakúpiť 170 mercedesov. V jednom rozhovore cynicky vyhlásil, že sa mu ich podarilo kúpiť so zľavou a že údajne vyšli lacnejšie ako Volgy... Faktom ostáva, že policajti majú dvoj- až trojnásobne vyššie platy ako učitelia alebo lekári. Na desaťmiliónové Bielorusko pripadá vyše stotisíc príslušníkov polície a keď ešte k tomu pripočítame rozličné bezpečnostné služby, ide o obrovskú finančnú záťaž pre štát. No a učitelia nedostávajú plat aj niekoľko mesiacov. Odkiaľ na to všetko berie peniaze? V. Viačorka: Lukašenko chápe Bielorusko ako gigantický holding, ktorý podlieha jemu a jeho klike. Pred voľbami sľuboval ruským oligarchom, že ako odmenu za podporu vo voľbách im zabezpečí účasť na privatizácii podnikov. Vladimir Putin mu rovnako ako oligarchovia pomohol a po voľbách prišiel k nemu a povedal: ,,Davaj!“ Lukašenko sa ocitol v slepej uličke, lebo keď sa bude musieť vzdať podnikov, ktoré mu prinášajú zisk, obmedzí zdroj príjmov pre štát a svoj čierny rozpočet. Na druhej strane je nevyhnutné odštátňovať podniky a zabezpečiť prílev zahraničného kapitálu, pretože inak úplne skrachujú. Preto Lukašenko nielenže povolil, ale nariadil proces privatizácie a ruským oligarchom nasľuboval kontrolný balík v 20 veľkých podnikoch bez akýchkoľvek privatizačných projektov, tendrov či konkurzov. No na druhej strane tento proces zdržiava, podniky stoja a prehlbuje sa ekonomická kríza. V poslednom období badať v zahraničí určité kritické výhrady aj voči bieloruskej opozícii. Čo považujete doteraz za jej najväčšie chyby? V. Viačorka: Za najväčší úspech sa dá považovať vytvorenie dostatočne širokej koalície, ktorá spolupracovala. Jednou z najväčších chýb bolo prineskoré navrhnutie spoločného kandidáta - iba poldruha mesiaca pred voľbami. Išlo o taktickú chybu. Strategickou bolo priveľké spoliehanie sa na postkomunistické sily, ktoré počas predvolebnej kampane na istý čas prevzali politickú iniciatívu. Ešte jednou strategickou ilúziou, ale nie našou, bola predstava, že Moskva podporí demokratizáciu Bieloruska. To bola úplne chybná nádej. Myslíte si, že voľba Hančaryka za spoločného kandidáta bieloruských opozičných síl bola správna? V. Viačorka: V súčasnosti by som o tom nerád hovoril, teraz to už nemá zmysel. V bieloruskej opozícii pôsobia azda všetky strany politického spektra, počnúc konzervatívnym Ľudovým frontom a končiac komunistami. Ako v praxi funguje spolupráca takých rozmanitých politických síl? V. Viačorka: Medzi opozičnými silami existuje dohoda, že v Bielorusku má fungovať plnohodnotný parlament, demokratická ústava a voľby majú byť transparentné. To je jediné, čo nás zbližuje s komunistami. V ostatných veciach však máme úplne odlišné názory. Predovšetkým v otázkach týkajúcich sa nezávislosti Bieloruska. Koordinačnú radu demokratických síl, ktorá zjednocuje Bieloruský ľudový front, Zjednotenú občiansku stranu, Šuškievičovu Sociálnodemokratickú hromadu, odbory a mimovládne organizácie, spája demokratické presvedčenie a ideály nezávislosti. Významnú časť opozície tvoria aj komunisti. Prečo, keď v mnohých smeroch majú podobné názory ako Lukašenko, ktorý sa hlási k dedičstvu ZSSR a používa niekdajšiu sovietsku symboliku? V. Viačorka: Pretože im vlastne zobral ich ideovú bázu a elektorát. V skutočnosti on je hlavným ideovým komunistom. Aká je súčasná ekonomická situácia v Bielorusku? V. Viačorka: Môžeme ju nazvať systémovou krízou, keďže sa neuskutočnili nijaké reformy – ani ekonomické, ani reformy vlastníckych vzťahov, dlhovej služby, verejnej správy atď. Staré zdroje sa vyčerpali v posledných dvoch rokoch. Iniciatívni ľudia nemajú možnosť sa realizovať, a preto strední alebo veľkí podnikatelia krajinu opustili, alebo sú vo väzení, občania sa môžu zaoberať iba drobným podnikaním. O celkovej mentálnej situácii svedčí to, že podnikateľov v Bielorusku dlhý čas nazývali všivavými blchami... V. Karatkievičová: Príkladov ich diskriminácie je veľa. Napríklad dane musia platiť mesiac dopredu do 28. dňa v mesiaci, nezávisle od toho, či sa podnik predá alebo podnikateľ umrie. A aká je sociálna situácia ľudí? Zlepšuje sa alebo zhoršuje? V. Viačorka: V Bielorusku narastá chudoba, platy dosahujú výšku 50-70 dolárov. Dôchodky však bývajú dva až trikrát nižšie, pričom ceny potravín sú u nás také isté, ba dokonca aj vyššie ako v Litve a Poľsku. Ľudia pracujú v dvoch-troch zamestnaniach, rozvíja sa čierny obchod a, samozrejme, rastie aj kriminalita. V. Karatkievičová: Moja mama dôchodkyňa ma občas navštevuje v Česku. Vždy si so sebou zoberie akciové letáky, aby ukázala iným dôchodcom, ktorí nemajú možnosť cestovať do zahraničia, o koľko sú tam potraviny lacnejšie. Medzi ľuďmi totiž panuje mýtus o tom, ako sa v Bielorusku dobre žije. Dôchodky sa vyplácajú načas, no vaši ľudia nemajú predstavu, aké sú v Bielorusku drahé potraviny. Tieto prospekty fungujú ako politické letáky. Nespočíva problém bieloruskej opozície, podobne ako československého disentu v 80. rokoch, v jej orientácii výlučne na mestské vrstvy a inteligenciu? Je v súčasnosti schopná reagovať napríklad na rastúce sociálne napätie v krajine? V. Viačorka: To je jeden zo zásadných problémov: Ako zjednotiť národno-politický protest so sociálnym? V roku 1991 vyšlo do minských ulíc stotisíc robotníkov, žiadali výplatu miezd a garanciu cien. Malo to taký vplyv, že na jeseň toho istého roku bola vyhlásená nezávislosť a demokraticky zvolený parlament. Potom nastali masové akcie motivované obavami o osud demokracie a nezávislosti krajiny. Myslím si, že kvalitatívny zlom nastane vtedy, keď sa zjednotia tieto dve protestné vlny. Preto venujeme takú veľkú pozornosť spolupráci s odbormi. Lukašenko totiž začal prenasledovať aj takzvané oficiálne odbory. A to viedlo k dobrým výsledkom. Niektoré odborové organizácie začali myslieť na skutočné záujmy pracujúcich. V každom prípade teraz máme odbory, ktoré sú schopné organizovať robotnícke hnutie. V každom nedemokratickom režime hrozí nebezpečenstvo, že si obyvatelia naň jednoducho zvyknú a prispôsobia sa mu. Nenastáva podobná situácia aj v Bielorusku? V. Viačorka: Lukašenko nedáva šancu prispôsobiť sa. Štát napríklad po celý čas financoval literárne časopisy. Žiaľ, väčšina našich spisovateľov v nich publikovala, dostávala nejakú výplatu a bola ticho, nikdy sa proti režimu neozývala. Ale existujú aj výnimky, napríklad vynikajúci prozaik Vasil Bykav, ktorý žije v Nemecku a nemlčí. Píše vynikajúcu prózu, eseje, ako aj publicistiku, v ktorej otvorene pranieruje súčasné bieloruské pomery. Mnohí spisovatelia si svoje omyly uvedomili, až keď im režim postupne začal odnímať ich privilégiá – Dom spisovateľov, literárne časopisy, a tak si predminulý týždeň založili vlastný, nezávislý časopis a prechádzajú do otvorenej opozície voči antidemokratickému režimu. V. Karatkievičová: Samozrejme, existujú i takí, ktorí sa naďalej prispôsobujú režimu a otvorene slúžia Lukašenkovi, len aby mohli zarobiť peniaze. Za odmenu potom môžu podnikať ako súkromní poľnohospodári, respektíve im poskytnú výhodné pôžičky alebo rozličné úľavy. Vedia, že časom ich môže niekto nahradiť, no dovtedy si slušne zarobia. Aký je vzťah Bielorusov k vlastnej štátnosti? Viacerí pozorovatelia tvrdia, že zbližovanie s Ruskom a vznik Rusko-Bieloruského zväzu má podporu značnej časti obyvateľstva. Spomedzi opozície ho podporujú aj komunisti. Aký je váš názor na budúcnosť tohto zväzu? V. Karatkievičová: Nazdávam sa, že vzťah Bielorusov k tomuto zväzu je do značnej miery spätý s nostalgiou za bývalým Sovietskym zväzom. Vtedy existoval silný štát a o každého bolo postarané. No to sa vôbec netýka mladých ľudí. Tí už takto neuvažujú. Keď tento zväzok raz zanikne, nik si to ani nevšimne. Napokon všetky sociologické výskumy hovoria o tom, že ľudia si želajú žiť v samostatnom Bielorusku. Dokonca i z výsledkov analýzy lukašenkovského Centra pre výskum verejnej mienky vyplýva, že iba štvrtina respondentov sa domnieva, že k tomuto zväzku by sa v budúcnosti mohol pripojiť ešte nejaký ďalší štát. Aká je súčasná situácia bieloruského jazyka? V. Viačorka: Podľa posledného sčítania obyvateľstva z roku 1999 označilo bieloruštinu za svoj rodný jazyk až 82 percent ľudí. Nehľadiac na to, že prihlásenie sa k bieloruskému jazyku je aj istou formou deklarovania príslušnosti k opozícii, pretože pri politických demonštráciách úplne stačilo, ak ktosi hovoril po bielorusky a polícia ho zadržala. Zdá sa však, že represie proti bieloruštine sa už vyčerpali. Ministerstvo vzdelávania prijalo rozhodnutie, že v každom administratívnom regióne musí existovať prinajmenšom jedno bieloruské gymnázium. Bieloruština prevláda vo forme dialektov, existuje určité svojrázne mestské koiné - bieloruština obsahujúca veľké množstvo ruských slov. Foneticky a intonačne je to bieloruština, no z hľadiska lexiky ide vlastne o ruštinu. Taký jazyk používal aj Lukašenko. No v poslednom čase ho už naučili hovoriť... Z prieskumov, ktoré analyzovali systém hodnôt bieloruskej mládeže, vyplýva, že podľa ich názorov by naši politickí lídri mali bieloruštinu nielen ovládať, ale aj aktívne používať. V. Karatkievičová: Aj tí predstavitelia bývalej nomenklatúry, ktorí vstúpili do politiky a sú na strane opozície, začínajú hovoriť po bielorusky – Hančaryk, Leonov a ďalší. Hovoriť v Bielorusku o demokratických hodnotách iba po rusky by nebolo celkom korektné. Neprekáža Lukašenkovi, že sa Bielorusko ocitá v rastúcej medzinárodnej izolácii? V. Viačorka: Zdá sa, že už si na to zvykol. O sebe si myslí, že na ňom spočíva celosvetová historická misia, že všetko sú len dočasné problémy pred veľkolepou budúcnosťou. Myslím si, že s izoláciou skôr nie je spokojné jeho najbližšie okolie, pretože musia cestovať na dovolenku iba do Soči namiesto na Kanárske ostrovy. Aký vývoj predpokladáte v najbližšom čase? V čom bude spočívať ťažisko práce demokratickej opozície? V. Viačorka: Veľa ľudí chce vidieť Bielorusko ako demokratický európsky štát, no o sebe navzájom nevedia. Sused nevie o tom, že jeho sused rozmýšľa rovnako ako on. Počas prezidentskej kampane sme precestovali stovky miest a dedín, videli sme obrovský hlad po informáciách. Neexistujú nezávislé rozhlasové a televízne stanice, noviny sú pre väčšinu veľmi drahé, a preto je najdôležitejšie chodiť znova a znova medzi ľudí. Chceme využiť kampaň do komunálnych volieb, aby sme riešili miestne problémy. Naším cieľom je, aby demokraticky orientované sily dosiahli 70 percent. V. Karatkievičová: Existujú však aj takí, čo sa zasadzujú za demokratické Bielorusko, ale v úzkom spojeneckom zväzku s Ruskom. To ich stavia pred dilemu: Voliť tých, ktorí sú za úzky zväzok s Ruskom alebo národne orientované sily? Aký postoj by mali zaujať európske štáty, respektíve USA, voči súčasnému bieloruskému režimu, aby sa podarilo dosiahnuť zmenu? V. Viačorka: Spojené štáty, nehľadiac na svoju tragédiu, žiadajú, aby Lukašenko spĺňal štyri požiadavky OBSE, ku ktorých plneniu sa sám zaviazal. Ide o politickú klímu dôvery, slobodu médií, plnohodnotný parlament a transparentnosť volieb. Ani jedna z nich sa neplní, no USA trvajú na ich splnení. Ale niektorí európski politici hovoria, že keďže Lukašenko nebol schopný splniť tieto štyri podmienky, tak určia dve, ktoré by eventuálne dokázal splniť – a to zavedenie inštitútu ombudsmana a zrušenie trestu smrti. Zavedenie ombudsmana samo osebe negarantuje, že u nás budú prekvitať ľudské práva. Takisto formálne zrušenie trestu smrti nepomôže tým, ktorí zmizli bez stopy. Čo môže urobiť Slovensko a naši občania, aby sa situácia v Bielorusku zmenila? V. Viačorka: Najmä NEMLČAŤ! Poprosil by som slovenských žurnalistov a spoločnosť, aby nemlčali, keď v Bielorusku dochádza k porušovaniu ľudských práv. Keď sa vo väzeniach ocitajú nevinní, verte, každý hlas sa cení. Akékoľvek ťažkosti sa ľahšie prekonávajú, keď ľudia vedia, že nie sú sami. Keď hovoríme o štátnej politike, očakávame od krajín, ktoré boli donedávna súčasťou komunistického bloku, pochopenie, prečo bojujeme za demokraciu a nezávislosť. Dúfame, že slovenskí poslanci budú solidárni s požiadavkou, aby Lukašenko splnil štyri podmienky OBSE a aby sa ich nesnažili zmäkčovať v nejakej nádeji, že sa im ho podarí dajakým spôsobom prevychovať. A ešte niečo: Neopakujte naše chyby, nevoľte ľudí minulosti! V. Karatkievičová: Bola by som veľmi rada, keby bieloruskí žurnalisti cítili podporu od slovenských kolegov. Toto je jediná možnosť ako hovoriť o demokratických hodnotách v našej krajine.