Žijú si politické subjekty na veľkej nohe?
Podľa prieskumov z roku 2000 v Českej republike si len 19 percent občanov myslí, že príjmy a dane tamojších strán sú v poriadku. Podľa podobného prieskumu zo Slovenska si až 93 percent opýtaných želá, aby politické subjekty financovali svoju činnosť v prvom rade z členských príspevkov, 65 percent je za sponzorské dary a o dve percentá menej dokonca súhlasí s ich podnikaním. Hladina diskusie o financovaní politických strán sa prvýkrát rozvírila, keď na povrch vyšli informácie o nie celkom transparentnom financovaní KDH a SDĽ. Niektorých predstaviteľov kresťanských demokratov totiž platila súkromná firma. V prípade SDĽ išlo najmä o to, že jej republikový výbor je spoločníkom firmy Prima Print. Naposledy SDKÚ Nijakú z týchto foriem však nie je možné kritizovať. Zákon sa totiž ani v jednom prípade neporušil. Porušený je hádam len obraz strany v očiach verejnosti, ktorá za takýmito príjmami vidí korupciu a klientelizmus. Teda aspoň dovtedy, kým sa takéto správy objavujú v médiách. Občania si myslia, že takéto formy financovania vedú k zvýhodňovaniu firmy, keď sa strana dostane k moci. Znovu sa začalo o financovaní strán hovoriť len nedávno, keď sa objavili informácie, že firma Jefo blízka Drukosu sponzorovala v roku 2000 SDKÚ. „Ak podnikateľský subjekt financuje politickú stranu, je tam vždy riziko budúcich záväzkov. Podnikateľ očakáva určitú protislužbu, ktorou môžu byť výhody pri prideľovaní zákaziek, dotácií, licencií alebo prispôsobenie podmienok hry záujmom podnikateľa, prípadne nejakej skupiny,“ povedala v tlači Daniela Zemanovičová z Transparency International Slovensko. Podľa podpredsedníčky Smeru Moniky Beňovej mohli tieto sponzorské dary ovplyvniť málo účinný postup vlády pri riešení problematiky nebankových subjektov. Zdá sa teda, že stranám je jedno, odkiaľ peniaze majú, hlavne že je pokladnica plná. Pol milióna sa máli A tak sa dostávame do bludného kruhu. Čo je výhodnejšie? Strany a hnutia platené zo štátneho rozpočtu alebo zo súkromných zdrojov? Keď v roku 2000 vznikal nový návrh financovania politických subjektov, jeho tvorcovia tvrdili, že zvýšenie príspevku za mandát odstráni podozrenia z korupcie a klientelizmu. Stalo sa tak? Okrem toho, ak hovoríme o platbe zo štátneho rozpočtu, hovoríme predsa o našich daniach. Ak za niečo zaplatíme, chceme mať i kvalitu. Je to tak aj v prípade činnosti politických subjektov? Veď podľa poslednej novely, ktorá platí od začiatku roku 2001, dostáva parlamentná strana pol milióna korún na jeden rok a jeden poslanecký mandát. Dokonca podľa vyjadrení nemenovaného politika môže s prostriedkami zo štátnej kasy vystačiť maximálne dva mesiace. Nuž, na veľkej nohe si zrejme žijú naši straníci. „Treba zmeniť zákon, aby zaviedol presné pravidlá a stransparentnil financovanie strán,“ tvrdí aj poslankyňa za HZDS-ĽS Oľga Keltošová. Na tomto bode sa zrejme zhodnú opoziční i koaliční poslanci. Kde je teda problém? Prečo sa financovanie strán doteraz nesprehľadnilo? Vôľa zástupcov politických subjektov je asi len v ústnej podobe, aj to iba v médiách. Niektorí totiž tvrdia, že napríklad platenie partajných funkcionárov je nevyhnutnosťou, aby vôbec mohli vyvíjať činnosť najmä v regiónoch. Transparentnosť nadovšetko Jeden zo zdrojov financovania predstavujú členské príspevky. Strany si dnes zrejme nemôžu dovoliť ich zvýšenie, a tak sa asi ani nedajú považovať za postačujúci zdroj príjmov. Ak by sa totiž zvýšili, strany by sa mohli stať akýmisi exkluzívnymi klubmi pre bohatých, čo nie je dobrá cesta. Veď prečo by sa na dôležitom rozhodovaní mali podieľať iba tí, ktorí na to majú? Predseda Aliancie nového občana (ANO) Pavol Rusko tvrdí, že v jeho politickej organizácii nemajú problémy s transparentnosťou financovania. Veď aj podľa ,,ombudsmanky“ ANO Evy Černej dokáže spolumajiteľ vplyvnej TV Markíza stranu financovať z vlastných zdrojov. Nie je tak síce zaviazaný nijakej firme, ale nekupuje si takýmto spôsobom svoj vplyv vo vlastných radoch? Podľa prieskumu IVO z roku 2000 majú len štyri percentá občanov pocit, že sú dostatočne informovaní o financovaní politických strán. Ani samotní ich členovia často nevedia, kto všetko im poskytuje peňažný príspevok. Aj diskusia o tom, či majú strany dostávať viac prostriedkov od štátu alebo zo súkromných zdrojov, má jedného spoločného menovateľa – transparentnosť. V prvom rade si zrejme každý politický subjekt musí správne preložiť toto slovíčko.
