Cannes 2002
Tohtoročný Medzinárodný filmový festival v Cannes bol zahalený do filmov o veľmi vážnych, priam svetodejných veciach - a pritom boli tie filmy na zasmiatie alebo aspoň k smiechu zmiešanému so slzami. Iránsky režisér Bahman Ghobadi priviezol do Cannes film s názvom Piesne z krajiny mojej matky. Skupina hudobníkov z iránsko-irackého pomedzia sa vydá na cestu do Iraku hľadať dcéru jedného z nich. Vyzerajú ako bosnianski Srbi, ktorí prišli na svadbu Emira Kusturicu. Ako putujú, lietajú im nad hlavami americké stíhačky nalietavajúce nad Bagdad. Civilizácia sa končí, osady sú opustené, zničené. Hudobníci stretnú bodrého muža, ktorý obchoduje s naftou a volá: „Pochválen buď Saddam! Vďaka nemu som zarobil veľa peňazí!“ Naši traja hudobníci dorazia do hôr, kde spievajú opusteným deťom, ktoré žijú v stanoch so svojím učiteľom. A deti spievajú tiež. Okolo leží sneh, ostnaté drôty, hromadné hroby, míny a jediní živí tvorovia v okolí sú bandy zlodejov. Je to všetko vôbec smiešne? Alebo je život i v najkrušnejších chvíľach tiež trochu smiešny? Srbskí alebo bosnianski filmári už niekoľko rokov hovoria, že sa musia smiať aspoň vo svojich filmoch, aby neprišli o rozum. So smútkom v duši sa smial aj Karel Hynek Mácha a rovnako sa smeje i fínsky režisér Aki Kaurismäki. Vo svojom novom filme Muž bez minulosti opäť ukázal, ako sám hovorí, ľudí „zničených kapitalizmom“. Sú to vydedenci, ktorí prespávajú v dokoch a v skladištiach, cez deň strážia uholné sklady, alebo len čakajú v rade na polievku od Armády spásy. Medzi nimi sa ocitne aj hrdina filmu - zvárač odniekiaľ zo severu, ktorý prišiel o manželku a o strechu nad hlavou, preto prišiel do Helsínk skúsiť šťastie. Nemôže nikde pracovať, pretože nemá účet v banke. A pretože zabudol svoje meno, nemôže si účet v banke ani otvoriť. Môže len prežívať medzi bezdomovcami a na malom políčku pestovať zemiaky. Môže sa aj zamilovať do ženy z Armády spásy. Ide o veľmi zvláštnu love story, v ktorej je oveľa viac lásky ako v iných Kaurismäkiho filmoch. Nie však erotiky. Tú Kaurismäki neukazuje zo zásady. „Je to súkromná vec,“ hovorí. Pravidelná dávka radostného sveta A zatiaľ čo sa filmári usilujú zaznamenať ťažobu doby, prichádzajú do mesta filmu správy zvonka. Berlín je zablokovaný demonštráciami proti návšteve Georgea Busha. Zostruje sa indicko-pakistanský spor o Kašmír. Nervózni Izraelčania sa obávajú ďalších samovražedných útokov arabských spoluobčanov. Nemeckí politici sa usilujú o zmenu zákona po aprílovom vyvraždení pätnástich profesorov a dvoch študentov na erfurtskom gymnáziu. Je pravdepodobné, že o rok sa v Cannes objavia filmy s týmito témami. Želania filmárov 60. rokov, ktorí tu v roku 1968 demonštrovali za akčné, politické umenie a proti filmovému ezoterizmu a ľubovôli, sa po 34 rokoch naplnili. Napriek tomu ťažoba doby prichádza do Cannes filtrovaná. V Cannes žijú počas festivalu kinofilovia a tí si želajú, aby svet zostal úhľadný ako na obrazoch od Josefa Mánesa. Radi by videli zo desať, dvadsať festivalových filmov plných hrôz a potom by sa vrátili do bezpečného sveta, kde sa nekradne a nestavajú sa jadrové elektrárne. Tak to predsa bolo predtým. V časoch krásnych a láskyplných príbehov sa otvorili vojnové fronty počas druhej svetovej vojny. V časoch katastrofických filmov 70. rokov bol svet ešte bezpečne predvídateľný a bilaterálny, stačilo len vedieť, k akému bloku človek patrí. Dnešné filmy pripomínajú vojnové denníky, napriek tomu je svet nebezpečný a plný hororu. Alebo je to skôr tak, že ľudia chcú hollywoodske filmy, aby dostali pravidelnú dávku radostného sveta? Toho bolo tento rok v Cannes menej než inokedy. Napríklad izraelský film Kedma je o vylodení európskych vojnových zbehov na území Palestíny pred založením izraelského štátu v roku 1948. Americká snímka Kuželky pre Columbine o príčinách americkej záľuby v kultúre zabíjania. Tá ovplyvňuje americkú mentalitu a ovplyvnila i myslenie dvoch školákov, ktorí 20. apríla 1999 vyvraždili dvanásť žiakov v škole Columbine v Littletone. Gerilovský dokumentarista Michael Moore dal túto udalosť do súvislosti s americkým bombardovaním Kosova. „Vraždy a bombardovanie cudzích krajín je dnes v Amerike na dennom poriadku. Malé vraždenie je len súčasťou toho veľkého,“ poznamenal lakonicky. Korporatívne násilie Francúzsky Demonlover je dráma o virtuálnych vampíroch a priemyselnej špionáži. Rozpráva o korporatívnom násilí - jedna firma chce na svoju stranu pretiahnuť lukratívnu zákazku s výrobou trojdimenzionálnych pornoanimácií (ktoré sú novým hitom kinematografie, pripravené pre interaktivitu, povedané inými slovami, divák si bude môcť vybrať sadistický pohlavný styk s kreslenou figúrkou pripomínajúcou hrdinov počítačových hier). Sladkých šestnásť je film od veterána britskej kinematografie Kena Loacha. Mladiství priekupníci drog v ňom hovoria najsprostejším argotom, v ktorom znie oslovenie „ty kokot“ ako sladký bozk. V pravdepodobne najkrutejšom filme všetkých čias Nezvratne od francúzskeho režiséra Gaspara Noea sledujeme znásilnenie ženy v reálnom čase - odohráva sa v špinavom podchode a končí ubitím obete. Posledný súťažný film Odporca režírovala jemná a pekná žena - herečka Nicole Garciová. Ten, kto sa tešil na pokojný príbeh, bol sklamaný. Hrdinom filmu nakrúteného podľa skutočnej udalosti je duševne chorý muž, ktorému sa od čias, keď ho vylúčili zo štúdia, podarilo zakrývať vlastnú existenciu. Úspešne sa vydáva za pracovníka Svetovej zdravotníckej organizácie. Manželke tvrdí, že odchádza na kongres, ale zdržiava sa niekde v hoteli. Peniaze získava okrádaním príbuzných. Nakoniec všetko vychádza na svetlo a muž sa rozhodne manželku i dve deti zavraždiť. Chce pre nich totiž zostať tým, kým vždy bol. Nehollywoodsky hollywoodska ponuka Práve pre pochmúrnosť väčšiny príbehov našli tohto roku diváci záľubu v americkom filme Pán Schmidt, v ktorom žiari Jack Nicholson v úlohe ovdoveného poisťovacieho agenta. Je to muž, ktorý vždy sníval o tom, že sa stane Waltom Disneym alebo Henrym Fordom, nakoniec však zostal úradníkom. Keď osamie, vzplanie v ňom ľudskosť. Na diaľku sa zoznámi so sirotou z Tanzánie a komunikuje s ňou prostredníctvom francúzskej vychovávateľky. Podnikne i cestu obytným nákladiakom za svojou dcérou, aby sa s ňou konečne zblížil. Chce jej vyhovoriť svadbu s predavačom matracov, ktorý vyzerá bláznivo a čudne sa oblieka. Skončí sa to však inak. Nicholsonova tlačová konferencia v Cannes bola prehliadkou nonšalantnosti. Herec si zapaľuje cigarety a odpovedá s noblesou. „Vedel som, že sa počas tejto úlohy nesmiem na seba pozrieť do zrkadla. Myslel som si, že sa už nedostanem späť do svojej kože,“ odpovedá na otázku, ako sa mu hrala rola tučného muža, ktorý šuchtavo chodí a híka, keď si líha do postele. Vo filme je množstvo humorných situácií, nie však tých hollywoodsky vypreparovaných. V Pánovi Schmidtovi sa divák smeje na životných trápnostiach, ktoré si na rozdiel od bežných hollywoodskych filmov dokáže predstaviť a ktoré možno zažil. Filmový trh stojí za to Je tu ešte jedna vec, ktorá v Cannes stojí za to: filmový trh. Tu sa rozhoduje, čo ľudia budúci rok dostanú naservírované v kinách, súkromných televíziách alebo v požičovniach. Filmoví obchodníci zvaní nákupcovia chodia po stánkoch produkčných firiem, dávajú si predložiť informácie o type produkcie, žánru a niekoľko synopsií. Synopsia (obsah filmu) je mimoriadne dôležitá. Na základe pozretia celého filmu sa dnes rozhoduje len rojko z nejakého klubu filmového umenia. Ostrieľaní nákupcovia musia páliť od boku na základe prečítanej synopsie, odporúčania kamaráta alebo prvej polhodiny filmu, zrýchlene prekrúteného. Je platený za objem, za počet výpožičiek, za počet divákov. Nie za kvalitu. Samozrejme, súťažný film, ktorý tu dostane Zlatú palmu, to je iná káva. Tu sa už operuje v cenách v rozmedzí troch až piatich miliónov amerických dolárov za práva hoci len pre tretinu sveta. Distribútor vidí film, samozrejme, celý a bez zrýchlenia. Lenže tu nejde o konzumný tovar. Tomuto sa hovorí „specialty film“. Ešte predvlani mohli nákupcovia na canneskom trhu dostať erotické snímky a pornofilmy. Proti sa však postavilo vedenie festivalu. Dnes na mieste, kde predtým boli stánky pornoprodukcií, stáli firmy, ktoré predávali filmy málo známych kinematografií. Napríklad firma Mememsha Entertainment z Los Angeles mala k dispozícii len umelecké filmy nezávislých producentov - Irán, Argentína, dokonca i dva české filmy Babí léto a Musíme si pomáhat. Nezávislý umelecký film je chudinka v kúte oproti televíznym seriálom ako Ally McBealová, Priatelia alebo X-Files, ktoré sa dajú predať v sumách 1,5 milióna UDS za epizódu. Britský režisér Ken Loach, ktorý mal tohto roku v súťaži vynikajúci film Sladkých šestnásť, vidí ako riešenie združovanie investícií. Čakanie na poriadny tresk DVD, digitalizácia nakrúcania filmov i distribúcia, interaktivita a vysokorýchlostný internet sa stali zaklínadlami tohtoročného festivalu. Šéfredaktor magazínu Wired Frank Rose vyslovil v diskusii odborníkov smelú úvahu: „Vysokorýchlostný internet zmení zábavný priemysel. Prestane byť niečím, čo čítame, a stane sa niečím, čo sledujeme.“ Technológia CD a DVD bude podľa jeho názoru o niekoľko rokov zastaraná. (Treba však poznamenať, že technologickí optimisti už pred rokmi predpovedali smrť systému VHS. Mala nastať do troch rokov, ale nič takého sa zatiaľ nestalo.) No predstavy o informačných technológiách vo filme sa stali postupom času realistickejšie. „Filmová produkcia bude na internete ako doma,“ prorokoval Eric Basset z plateného internetového servera www.davidlynch.com. Režisér Wim Wenders je známy svojím technologickým optimizmom. Vyjadril presvedčenie, že filmári majú zo zásady záujem o nové technológie. „Množstvo ľudí brojilo proti zvukovému filmu. Hovorili, že ak filmári opustia nemý film, bude s kinematografiou koniec. Niečo podobného sa deje dnes. Informačné technológie vo filme sú zatiaľ v slepej uličke. To, čo digitálne nakrútia, musia previesť na film, pretože nemajú k dispozícii inú techniku distribúcie. Televízie chcú pracovať po starom a kiná si myslia, že sa bez celuloidu nezaobídu. Stojí proti nám múr. Vysokorýchlostný internet doň však urobí poriadnu dieru.“ Sean Maloney z firmy Intel argumentoval, že desať percent užívateľov webu, ktorí majú v USA prístup k vysokorýchlostnému internetu, sledujú oveľa viac webové stránky ako televíziu. Prítomní sa však zhodli na tom, že k zblíženiu televízie a počítačov musí raz dôjsť. „Najskôr sa však musí zmeniť mentalita ľudí, pretože za tieto služby bude treba platiť.“ Televízna kvalita obrazu na PC by nemala byť problémom, zhodli sa odborníci. No nezhodli sa na otázke pirátstva. Podľa Wendersa nebude možné kopírovanie programu dostať úplne pod kontrolu. Iní boli za zmenu zákona. „Potrebujeme rozumné práva pre užívateľov, nové princípy sociálnej politiky,“ povedal Maloney. Žeby vysokorýchlostný internet viedol ku strate obsahu a postupne i pohltil kino, je len špekulácia. „Vysokorýchlostný internet dá filmárom možnosť rozprávať príbehy iným spôsobom. Informačné technológie sú viazané na obsah, jedno bez druhého nemôže existovať. Práve takto je spojená imaginácia a technika. Množstvo technológií však určite zostane. Budú si navzájom konkurovať. Kiná budú lepšie než dnes a zostanú stále najväčšou atrakciou. Otázka však znie, či zostanú aj masovou kultúrou. Skôr si myslím, že rôzne druhy masovej kultúry sa presunú na web.“ Porozumieť svetu Vo filme belgických bratov Dardennovcov s názvom Syn (súťažný program) sledujeme majstra odborného výcviku Oliviera medzi učňami. Postupne - ako by sme listovali v knihe - sa v tomto mimoriadnom filme objavujú ďalšie a ďalšie situácie. Jedny osvetlia Olivierov charakter, ďalšie jeho životnú situáciu, schopnosti a záujmy. Málokedy pritom opustíme prostredie dielne či okolitých ulíc. Jedna scéna vychádza z druhej ako vo filmoch Krzystofa Kieslowskeho. Postupne sa do hry dostáva majstrov nezvyčajný vzťah k novému učňovi Francisovi. Chlapcovi, ktorý pred rokmi zabil jeho vlastného syna, dozvedáme sa. Ale kto to vie? A čo sa stane? Dardennovci dokážu vytvoriť napätie na miniatúrnej ploche. Vedia dokonale použiť i ten najmenší detail. Tam, kde iní filmári musia siahodlho vysvetľovať, bratom stačí jeden pohyb kamery. Pohyb, ktorý stál obrovské úsilie. Jednotlivé scény sa prerábali dvadsať až päťdesiatkrát, až v nich bolo všetko, čo režiséri potrebovali. Jeden z mála filmov tohtoročného Cannes, ktorý nebol otvorene politický. V ktorom napätie nepotrebovalo ani streľbu, ani krvavý kúpeľ. Film, ktorý zhrnul zmysel toho, prečo je tu film, prečo sú tu filmové festivaly, prečo je tu umenie: aby sme porozumeli svetu.
