O gringoch, farároch a živej vode
Odkedy som prišiel do San Cristóbalu, stále sa niečo oslavovalo. Už prvý deň som mal to šťastie, že som sem dorazil na sviatok Panenky Márie z Guadalupe, patrónky Mexika. Zatiaľ čo som si lámal mierne zmorenú hlavu nad tým, do ktorej školy sa zapísať, uliciam vládli slávnostne ovenčené autá a trúúúúbili a plašili jedna radosť. Každú chvíľu sa navyše objavila na ulici niektorá zo skupín Indiánov, oblečených akoby v baraních kožuchoch (zase tá slovenská asociácia ako pri krojoch), s veľkým portrétom Virgen de Guadalupe, mexickou zástavou a kopou náboženského nadšenia na rozdávanie. Len čo sa správne zoradili, rozbehli sa a skandovaním náboženských hesiel dávali každému najavo, čo to je za deň. Vraj to boli skupiny bežcov, ktorí putovali kade-tade už celý týždeň pred sviatkom. Aj „moja“ rodina venovala celú stenu obývačky veľkému improvizovanému oltáru s velikánskym portrétom onej Virgen, sviečkami i „vkusnými“ elektrickými svetlami. Fiesta pokračovala hádam až do brieždenia. Veci sa majú dosť inak Asi o každej krajine na svete majú ľudia v zahraničí určité zažité, stereotypné predstavy. Nemci sú dôkladní, Taliani temperamentní, Angličania chladní. Potom tam človek zavíta a zistí, že áno, aj, ale najmä, že sa veci majú dosť inak. Takouto stereotypnou predstavou je iste i rovnica Mexiko = tequila. Lenže je to teda výnimka z pravidla, a to riadna. Znova a znova som sa mal možnosť presvedčiť, že to tunajší pred cudzincami nehrajú, oni ju naozaj pijú pri každej príležitosti. Napríklad aj na vianočnom večierku, ktorý sa konal u nás v škole. Existuje veľa rozličných zámienok na to ako obrátiť pohárik, ale tu to asi bola jedna z najjednoduchších. To sa nalialo zo dve deci tequily, vykríklo sa „Viva Eslovaquia!“ alebo „Viva Alemania!“ alebo „Viva Estados Unidos!“ a potom sa už len skandovalo: „To - do! To - do!“, čiže po našom: „Do dna!“, až dokým sa dotyčný z danej krajiny nepodvolil... Ja som mal to šťastie (alebo smolu?), že pri prípitku na zdravie Slovenska tam ešte ten dodatok nebol, takže som uchlipkával oveľa pomalšie. Zväz americko-guatemalskej družby... Po mesačnom pobyte v San Cristóbale som sa napokon rozhodol, že vyskúšam ešte jednu jazykovú školu. Tentoraz dobrodružnú. Nachádza sa totiž priamo v „zapatistickej povstaleckej autonómnej oblasti“ Oventik. Organizujú ju dobrovoľníci a všetok výnos z nej ide priamo komunite - konkrétne internátnej strednej škole, jedinej na zapatistickom území. Veď ju aj viac-menej z týchto príspevkov postavili. Funguje to podobne ako v Guatemale, ktorá je hneď za rohom. Guatemalské jazykové školy sú jednak lacnejšie ako mexické a jednak na rozdiel od mojej sancristóbalskej hlboko politické. A fungujú v oveľa primitívnejších podmienkach. Ťažko by to mohlo byť inak. Krajina je na tom neporovnateľne horšie ako Mexiko. Nasledovné informácie berte trocha s rezervou. Nepíšem ako odborník, aj keď ich mám svojím spôsobom z prvej ruky. Slovenskému uchu neznie tak čudne, keď počuje, že každý, kto má peniaze, ich získal cez spojenie s vládou. Akurát rozdiel medzi tými, ,,co maj“ a tými, ,,co nemaj“, je, no, čo ja viem, stonásobne väčší. Pritom však - aspoň podľa môjho zdroja - aj ľudia, čo slúžia štátu, dobre vedia, že nič nefunguje a že to takto ďalej nejde. Pripomenulo mi to jednu z klasických poučiek. Totiž - revolúcia nastáva vtedy, keď tí, čo sú ovládaní, už nedokážu žiť tak ako doteraz, a tí, čo vládnu, zase nemôžu vládnuť tak ako doteraz. Chyba spočíva len v tom, že v Guatemale sa jedna revolúcia, alebo skôr 36-ročná občianska vojna, skončila iba nedávno. Násilia majú všetci po krk - teda ak si ho uchovali. O život prišlo štvrť milióna ľudí a svoje si vytrpel dokonca i tropický prales. Podobne ako vo Vietname ho režim v mene víťazstva nemilosrdne kántril, aby sa partizáni nemali kde skrývať. A aby bola irónia dokonalá, keď sa po uzavretí mierovej dohody uskutočnili voľby, moc získal - kto iný než bývalý diktátor a hlavný hrdlorez. Jaj, to sa to vyhráva, keď volebné schránky obsluhujú vojaci. ... a iné kamarátstva Tak približne toto mi povedala dvojica Američanov, ktorej kroky práve odtiaľ smerovali a s ktorou som nejaký čas býval. Taryn a Galena odporučil mojej domácej Blanquite miestny farár, padre René. Spočiatku som mal podozrenie, že sa hádam ešte aj v tej šialenej Amerike našli dajakí poriadni katolíci, natoľko boli T&G stále samý padre - padre René sem, padre Miguel tam... Ale nebolo to tak, T&G boli skôr trocha New Age. Galenov otec vlastní alternatívne kníhkupectvo plné knižiek o (okrem iného) drogách spôsobujúcich zmenené stavy vedomia, ktoré synovi odmalička dovolil čítať (raz ho skoro vyhodili zo školy, keď tam jednu z nich priniesol), a s LSD a - čo ja viem s čím ešte - má svoje skúsenosti. Galen je síce vegetarián. Ale ako sa vyjadril, rybu zje, keď sa chytá posvätným rituálnym spôsobom s domorodými Američanmi čiže Indiánmi, s ktorými zrejme nejakú chvíľu strávil. Keď som im vykladal svoj zážitok s feferónkou, rozvinulo sa to v diskusiu o bolesti ako o príležitosti na meditáciu, pričom sa Galen odvolával práve na indiánske tradície a vlastné skúsenosti s nimi. Fajn chalan! Ja som ich zase oboch obohatil veľmi stručným náčrtom úvodu do politickej ekonómie, vysvetľujúc, prečo „zelené“ vízie malých, sebestačných komunít, žiaľ, nie sú cestou vpred (na požiadanie upresním). Ja som síce slušný chlapec a z drog užívam iba tú slovenskú najobľúbenejšiu a najmä legálnu, ďalej som ateista a vyrastám skôr z historického materializmu ako zo šamanizmu (aj keď podľa Egona Bondyho to zase k sebe nemá až tak ďaleko), ale v mnohých iných ohľadoch sme boli naladení na tú istú strunu. To som zistil takmer ihneď, keďže mi T&G pri našom druhom stretnutí povedali, že sa chystajú na druhý deň na spomienkovú slávnosť do Actealu. To meno tu znie veľmi bolestne. Je to totiž dedina, alebo skôr utečenecký tábor, kde pred piatimi rokmi zmasakrovala banda provládnych ozbrojencov 45 ľudí - mužov, žien i detí. Zato, že podporovali zapatistov. Bolo to v kostole. Tí ľudia sa tam modlili za mier... Farár bojovníkom za slobodu Takže keď som počul, že padre Miguel vybavil T&G účasť na spomienkovom obrade za zavraždených, hneď som vedel, koľko bije. Inak, priznávam sa, že čo ako teoreticky všeličo viem o teológii oslobodenia, predsa len, poznačený európskym ľavicovým antiklerikalizmom, žasnem nad reálnou činnosťou tunajšej cirkvi. Na vzniku desiatok roľníckych organizácií a skupiniek, ktoré tu odnepamäti bojujú za „zem a slobodu“, sa kňazi podieľali nemalou mierou. Že existuje konflikt medzi bez- či malozemkami a latifundistami, ktorí ich šikanujú, utláčajú a občas strieľajú (majú na to pôvabne pomenované „guardias blancas“, čiže doslova Biele gardy), to nás, ktorí neveríme na koniec dejín, samozrejme nijako neprekvapuje. Normálka. Triedny boj. Ale že presne tú istú analýzu akceptovala aj cirkev, ešte aj s tým slovníkom - to fakt klobúk dole. Nepochybne je kus pravdy na tom, že niekdajší tunajší biskup Samuel Ruiz vyoral brázdu, z ktorej neskôr vzišli aj zapatisti. Okrem iného ich nepriatelia obviňujú napríklad aj z toho, že sú len KATOLÍCKOU armádou a utláčajú protestantov! Nie div, že tunajšia smotánka ho má v zuboch a dlho tlačila na Vatikán, aby ho, pre Kristove rany, niekam preložili, najlepšie do mecha a mech do Dunaja... Ale zase pozor, „červený biskup“ síce možno s cieľmi zapatistov sympatizuje, no bol a je ostro proti tomu, že sa chopili zbraní. Tatic - to fakt znamená v jednom z domorodých jazykov otec - Ruiz bol teda v deväťdesiatom piatom ideálnou osobou na sprostredkovanie mierových rozhovorov medzi vládou a povstalcami. Výsledkom našej cesty do Actealu bolo, že sme sa s T&G naozaj dosť spriatelili. Troška mi prekážal iba jeden z prvých večerov, keď mi chceli čosi priveľmi zapálene vysvetliť. Lebo ak budete mať z mojich slov niekedy dojem, že páchnu odporným bahnom antiamerikanizmu, tak to by ste mali o zločinoch USA počuť rozprávať tých dvoch. Galen sa tak rozohnil o neobmedzenej moci korporácií, o bezmocnosti a apatii obyčajných ľudí, o tom, koľkých vo svete Amerika zabila a zabíja, o tom, že George Bush možno dokonca atómkou zničí celý svet - až ma to dosť nebavilo. Také novinky to zase pre mňa neboli! Začal som mať z neho pocit, že ide vlastne len o klasický americký postoj na ruby. Ak si každý druhý Američan myslí, že Spojené štáty sú nielenže najlepšou spoločnosťou na svete, ale krajinou priam dokonalou, tak Galenovi akoby nestačilo označiť svoju vlasť za najhoršiu - musela byť priam diabolská... Nuž čo, pripísal som to na vrub „kultúrnym rozdielom“ a nášmu kamarátstvu to nijako neuškodilo. Živá voda a mŕtve zbrane Po Petržalke občas chodieva, alebo aspoň kedysi chodieval, nákladiak s hore upevneným reproduktorom, z ktorého sa ozýva: ,,Staré periny vykupujeme, staré perie. Staré periny vykupujeme, staré perie.“ A tak ďalej pekne dokola. No a jedného dňa, ako som tak v sprievode tejto jednotvárnej pesničky išiel po ulici, zrazu som počul, ako to jeden občan už nevydržal a z okna zakričal: „A mňa to už poriadne serie!“ Tak ten občan by to mal v San Cristóbale i inde v Mexiku ťažké. „Agua fresca, agua pura! Seňora! Se-ňooo-raaa!!!“ ozýva sa po uliciach dennodenne, tiež z reproduktorov na dodávkach. Ale tieto nič nevykupujú, naopak, predávajú - konkrétne vodu. Obyčajnú, pitnú. Akurát že pitná nie je v Mexiku obyčajná, lebo z vodovodov netečie. V tejto súvislosti mi prišla na um otázka. Viete, čo majú spoločné Mexiko a Egypt? Pyramídy, no teraz mám na mysli niečo iné - vojakov, či policajtov (nie vždy sa dá rozoznať, aký je medzi nimi rozdiel). Tak ako v Káhire aj v Mexiku ich možno vidieť na každom rohu. O San Cristóbale ani nehovoriac, ale tu je na to aspoň dôvod - koniec koncov zapatisti ho už raz obsadili. Rozdiel spočíva iba v tom, že zatiaľ čo v Egypte majú uniformy krásne snehobiele, tu sú oblečení v tmavomodrom a poväčšine aj v nepriestrelných vestách. Keď dakedy nebudete vedieť, či žijete v demokracii alebo v diktatúre s čo ako krásnou fasádou volieb, poobzerajte sa okolo seba. Ak uvidíte v okruhu niekoľkých desiatok metrov ozbrojenca so samopalom, hneď budete vedieť, na čom ste. ,,Dobre, ale kde je súvislosť s vodou?“ pýtate sa. Nuž. Podiel mexického štátu na celučičkom všetkom, čo sa v krajine užitočného spraví, čiže na HDP, je osem percent. To je strašne málo. Evidentne to nestačí na to, aby ľuďom zabezpečil očistenú, pitnú vodu z kohútika. Ale na to, aby si zaplatil ozbrojenú silu na uliciach, na to teda má. Hm... Komu asi tak ten štát slúži? Odpovedzte si každý sám. Mimochodom, keď už sme pri štatistike, na Slovensku má štát každoročne z HDP 20 percent. Na Západe, ešte aj v tej thatcherizmo-blairizmom zdecimovanej Británii je to minimálne 40 percent. Tejto cifre sa blížia dokonca i antisociálne Spojené štáty. Keď budete niekedy uvažovať nad tým, kedy už bude aj na Slovensku „dobre“, spomeňte si na tie čísla. A to už je k sancristóbalskému pobytu všetko. Nabudúce sa dozviete, ako to vyzeralo naživo u zapatistov.
