Advokát chudoby zblízka
Poznali sme jeho ostré pero zo stránok časopisu DAV, vedeli sme o ňom ako o revolučnom politikovi, poslancovi, ako o advokátovi chudobných. Všade hájil ich záujmy. Keď Hitlerove vojská obsadili celý rad štátov, ozýval sa jeho hlas z londýnskeho rádia. Pod krycím menom Peter Hron hovoril aj nám študentom do duše. Práca v Prahe na ministerstve zahraničných vecí v rokoch 1945 a 1946 vo funkcii osobného tajomníka Vladimíra Clementisa (spolu s Milošom Ruppeldtom) znamenala pre mňa veľkú školu života. Nezabudnem na jeho usmiatu tvár, keď čítal s fajočkou medzi zubami šifru nášho veľvyslanca v Buenos Aires Alexandra Kunošiho. V tom čase bol argentínskym prezidentom Juan Domingo Perón. V šifre stálo: „Perón je môj.“ Chcel tým oznámiť, že sa dohovoril na dobrom obchode. Clementis pobafkal fajku a nahlas sa rozosmial. Potom nadiktoval krátku odpoveď, ktorá znela: „Oznám, na ktorej stanici.“ Vážili si ho aj protivníci Neraz som ho sprevádzal na zasadanie zahraničného výboru parlamentu, kde si ho aj politickí protivníci veľmi vážili. Mával poruke presvedčivé dôkazy, hádzal ich ako tromfy na stôl, vedel sa i patrične rozčúliť a ostro odseknúť. Hnevala ho najmä neodbornosť a hlúposť diskutérov. Viem si ho predstaviť, ako by reagoval na poslancov v súčasnej Národnej rade SR. Nebol klebetný, nikdy neohováral kolegov, ani tých, čo nemal rád. Raz ma poslal s listom za podpredsedom vlády Viliamom Širokým, ktorý sa ma spýtal, čo robí môj šéf. Odpovedal som prekvapený otázkou, že zahraničnú politiku. „Tú by som vedel ľavou rukou robiť,“ zavtipkoval Široký. „Rečniť na univerzite medzi poslucháčmi, ktorí sú pokrokoví, o to má záujem, ale presviedčať zadubených gardistov, na to je dobrý, pravda, podpredseda vlády Široký!“ Od Clementisa som podobné narážky nikdy nepočul. Medzi spisovateľmi a novinármi Clementis sa dobre cítil medzi literátmi a novinármi. Neraz sa v jeho byte zišli na párky, pivo a víno viacerí slovenskí i českí majstri pera. Raz ma večer zavolal do uzavretej pražskej vinárne na posedenie s francúzskym básnikom rumunského pôvodu Tristanom Tzarom. Poznal som viaceré jeho dadaistické verše, ktoré napodobňovali detský džavot a nemali nič spoločné s jeho prísnou profesorskou tvárou. Boli tam aj Tzarovi starí priatelia - básnik Vítězoslav Nezval a teoretik českých surrealistov Karel Teige. Hovorilo sa po francúzsky. Clementis s mojou pomocou štedro nalieval sudové víno z južnej Moravy, pokúšal sa o teoretické debaty, no bez výsledku. Francúzsky hosť zvrtol obyčajne reč na fajku či pijatiku. Všetci sme sa smiali na Nezvalovi, ktorý ustavične pozeral na hodinky, každých dvadsať minút vstával a vykrúcal telefóne číslo svojho bytu. Na druhom konci telefónnej šnúry mu doniesla žena k slúchadlu mačku. Básnik zamiaukal tenkým hlasom a potom so zatajeným dychom počúval, koľkokrát sa mu mačka doma ozve. Vravel nám, že je to jeho horoskop, von je klzko, nuž chcel sa dopočuť, či si nezlomí nohu. S nohou v sadre sa vraj sakramentsky zle píše. Po viacerých pohárikoch prevládla vo vinárni nad francúzštinou čeština a slovenčina. Nezval nahlas recitoval svoje verše, Tzara mu uznanlivo prikyvoval a opakoval po ňom niektoré slová. Teige si vypil viac, ako zniesol, a vykrikoval, že Nezval už nevie písať. Tzara porozumel, krútil nesúhlasne hlavou a zdôrazňoval, že Nezval je „un grand poet, c´est un génie“. Teige hodil rukou, že už nebude čítať Nezvalove verše, lebo zradil surrealistov a stal sa stelesnenou, poslušnou disciplínou. Hostiteľ ho tíšil, obyčajne sa mu darilo schladiť horúce hlavy, Tzara však ďalej vykrikoval, že Nezval je veľký, že je géniom. Teige schytil pohár a zahnal sa na Nezvala. Nebyť pohotového Clementisa, bol by pohár vyletel. Potom našťastie Teigeho premohla únava a Nezval nám recitoval dlho do noci svoje nové básne o mieri. Humorista Jan Masaryk Pracovne ministra Jana Masaryka a štátneho tajomníka Vladimíra Clementisa boli spojené salónom. Keď som referoval o pošte svojmu šéfovi, občas vošiel Masaryk do jeho pracovne s cigaretou medzi perami. Mával skoro vždy dobrú náladu a rád používal štipľavé výrazy. Hovoril slušne po slovensky, používal turčianske nárečie a sršieval humorom. Clementis znamenal pre Ruppeldta a mňa veľkú autoritu. Na rozdiel od Masaryka býval aj veľmi vážny, málo zhovorčivý a často zamyslený. Keď som mu referoval, počúval, čosi zamrmlal, nepustiac z úst fajku, takže ste museli opakovať, čo povedal, aby ste čosi nepomotali. Mal obrovské vedomosti, živá encyklopédia. V práci ho drobnosti nezaujímali, iba veci významné a koncepčnej povahy. Bol veľmi šporovlivý so štátnymi peniazmi. Keď som odišiel pracovať na naše veľvyslanectvo do Moskvy, stretával som sa s ním zriedkavejšie. Clementisa spájalo staré priateľstvo s ruským spisovateľom, znalcom Slovenska Iľjom Erenburgom. Obaja si obľúbili aj fajky. Obom som donášal vzájomné pozdravy a drobné pozornosti - od Clementisa fajku, oštiepok, plniace pero, tabak. Clementisovi som zasa od Erenburga posielal nové knihy, fajky užhorodskej továrne vyrobené podľa pražského receptu. Erenburgove fajky Erenburgova pracovňa bola priestranná, obložená po povalu policami plnými kníh, z ktorých bili do očí stovky prekladov jeho románov do cudzích jazykov všetkých svetadielov. Na stene za písacím stolom, kde vládol veľký neporiadok, viselo zo sto rozličných fajok, medzi nimi aj tie od Clementisa. Kedykoľvek som navštívil spisovateľa, nikdy nezabudol pozdraviť svojho priateľa a zaujímal sa o jeho zdravie. Pamätám sa na príchod našej vládnej delegácie do Moskvy po voľbách v roku 1946. Bol v nej aj Masaryk s Clementisom a sprevádzal ich Ruppeldt a ďalší Clementisov tajomník Matej Andráš. Sedávali sme večer v starej vile Ministerstva zahraničných vecí ZSSR, kde ubytovali našich hostí. Masaryk popíjal vodku s ľadom ako whisky, Clementis silný čaj a s fajkou v kútiku úst ustavične listoval v starých hrubánskych lexikónoch z knižnice v salóne. Masaryk naňho zaškúlil, usmial sa a utrúsil: „Ja pijem a on študuje. Je to správne. Nemôžeme byť na ministerstve dvaja analfabeti.“ Naposledy som s Clementisom dlhšie hovoril v Moskve. Zaujímal sa, akú mienku majú o ňom tamojší politici a novinári. Nijaké podozrenie sme netušili. Práve naopak, chválili ho. A predsa sa stal obeťou studenej vojny, Stalinovej a Berijovej zvôle.
