Život a osudy
Slovensko je ako jedna ulica. Poznajú sa skoro všetci jej obyvatelia. Tí zvrchu i zospodu. Prejdú pár domov alebo poza sady a už sú na návšteve. Voľakedy návštevy bývali ľudské, veselé, dôverné. Potom sa časy zmenili a ľudia sa báli chodiť aj na návštevy. Keď som ja poznal Clementisa, vtedy sa ešte medzi Tisovcom, Detvianskou Hutou a Očovou ozýval veselý spev. Keď som študoval, poznal som Vlada Clementisa aj Jana Poničana ako mladých zábavných ľudí. Jano býval zachmúrený, ale Vlado veselý, pri športe, aj pod viechou. To ešte boli časy, keď víno a hrianky vedeli ľudí spojiť ponad politické, národné i náboženské rozdielnosti. Úteky z tiesne doby Ale už vtedy sa stávali veci, keď politický fanatizmus dokázal otriasť svedomím. Robotnícke noviny, vraj na Dérerov príkaz, hrozili Karolovi Sidorovi, že „zomrie s topánkami na nohách“. Toto už bolo priveľa i pre komunistu Clementisa. Zorganizoval tichý podpisový protest a získal aj Kolomana Stodolu, Martina Mičuru, kanonika Ľudovíta Okánika, Ferdinanda Jurigu, aby sme mali rozum. Michal Korman z Robotníckych novín sa v roku 1938 stal Sidorovým priateľom. Clementis sa zblížil s ľudákmi už roku 1932 v Trenčianskych Tepliciach, keď si mladí Slováci ponad politické strany sľubovali vernosť v požiadavke autonómie. V roku 1938 sa stretal s priateľmi u doktora Iľju Paulinyho-Tótha na Grösslingovej ulici v Bratislave. Viacerí Slováci sa chystali utekať „z tiesne doby“ za hranice. Medzi nimi aj Clementis. Ale pretože už vtedy o rozhodnutiach komunistov rozhodovala strana, išiel tam, kam musel, Peter Prídavok a Paulíny-Tóth tam, kam chceli. Tak sa ich cesty rozdelili. Clementis sa čoskoro zo Sovietskeho zväzu dostal na Západ a všetci traja sa stretli v Paríži a so Štefanom Osuským a Milanom Hodžom zakladali Slovenskú národnú radu. Odtiaľ ich cesta viedla do Londýna. Ale nie spoločne, lebo Clementis bol zvlášť strážený políciou pri Temži i Seine. V Paríži sa dopustil „smrteľného hriechu“, keď úprimne rozhnevaný kritizoval Stalinov pakt s Adolfom Hitlerom. Eugenovi Löblovi sa v Londýne zdôveril, že cítil tragédiu, že si „obaja Poľsko rozdelia a zotročia“. Bolo tam však dosť sovietskych „spravodajcov“ a tak sa kritika Josifa V. Stalina dostala aj do Kremľa. Vo vláde v Prahe 16. apríla 1946, kde sa rozhodovalo o udelení milosti Jozefovi Tisovi, minister František Hála vyslovil Clementisovi s kňazským počudovaním ľútosť, že kabinet zaujal také nemilosrdné stanovisko. Clementis len odvetil: „To je stanovisko KSS a komunisti nedávajú odpustky.“ Hála rozprával túto príhodu aj Šramkovmu tajomníkovi J. Pecháčkovi s dodatkom: „Jen aby jednou ještě nepotřeboval odpustky.“ Zoči-voči jastrabom Clementis vedel aj o mnohých Slovákoch, ktorých sovietske orgány odviedli do ZSSR. Juraj Papánek to predniesol v Bezpečnostnej rade OSN v máji 1948. Zahraniční diplomati a novinári sa ho neraz spytovali aj na činnosť ľudových súdov, ale Clementis k tomu nikdy nezaujal stanovisko. Až dnes si vieme domyslieť, čo cítili zoči-voči sovietskym jastrabom. Zvrat KSČ voči nemu postupne nastával po februári 1948. Pre Viliama Širokého bol „západniarsky intelektuál“. A pritom nevedeli ešte, že Clementis po vojne pomáhal Sidorovej rodine dostať sa zo Slovenska do Ríma. Laco Novomeský v roku 1965 napísal v denníku Smena tvrdú pravdu o tom, čo zanechal stalinský komunizmus: „Mladšie pokolenie sotva vie o Vladimírovi Clementisovi niečo viac než to, že bol.“ Iba existencia však pre históriu nestačí. Pre dejiny treba vedieť odkryť aj tvrdú pravdu o dobe a osudoch ľudí. Clementisove tragické chvíle najvernejšie zachytila Slobodná Európa. Táto spomienka je tiež takýmto svedectvom, vysielaným 5. októbra 1972 pri príležitosti jeho nedožitých 70 rokov. Listy z väzenia do väzenia Vo väzení, kde strávil dva roky, mu po čase dovolili napísať mesačne jeden list príbuzným. Od 29. októbra 1951 začal písať listy manželke Líde. Za celý čas žalárovania až do smrti nevedel, že aj ona bola zavretá. Tak sú to vlastne listy z väzenia do väzenia. A čo treba pripomenúť ako neuveriteľnú charakteristiku vtedajšej situácie, že popri Clementisovej manželke bol deväť mesiacov vo väzení aj ich pes Broček. Lída Clementisová v rozhovore s redaktormi bratislavskej Práce 18. mája 1968 povedala, ako ju priviedli z Ruzyne na rozlúčku s manželom do pankráckej väznice: „Deň pred popravou arzénová injekcia, ožiarenie horským slnkom, aby Vlado nezbadal, že som tiež za mrežami. Zakázali mi o tom s ním hovoriť. Pri stretnutí boli medzi nami drôtené mreže a za každým z nás stála stráž. Bolo to strašné. Vlado sa rozčúlil. Povedal, že keby bol vedel, aké je to neľudské, nebol by dovolil, aby som tam prišla.“ Novomeský v úvode do Listov z väzenia o. i. napísal: „Všetkým, všetkým, všetkým,“ ako boli kedysi určené povestné októbrové dekréty. Tým chcel povedať, že väzenské listy manželov Clementisovcov by mali čítať všetci Slováci, komunisti i nekomunisti, aby podľa Dostojevského boli schopní „milovať svojich mučeníkov a oslavovať tých, čo boli zavraždení“. A tých je aj na Slovensku mnoho, no o nich sa dosiaľ mlčí. Odpustiť, no nezabudnúť Clementis bol statočný človek, miloval slobodu, mal zmysel pre demokraciu a chcel slúžiť spravodlivosti. Ako politik aj on mal povinnosť veci predvídať, musel vidieť zločinnosť komunistickej politiky už pred februárom. Keď už bol vo väzení, možno, ba skoro iste premýšľal i o tom. Sám v jednom liste napísal: „Žil som vo svete neradostného neskutočna...“ A spomínal určite aj na časy v internačných táboroch vo Francúzsku a Anglicku. V porovnaní s tým, čo skúsil vo väzení doma, pod vládou komunistov, pripadalo mu to ako idyla. Škoda, že komunistickí väzni nemali takú možnosť ako politickí väzni za starého Rakúsko-Uhorska, aj za slovenského štátu v Ilave. Clementis by nás bol obohatil o nejednu skúsenosť. V liste svojim súrodencom na rozlúčku napísal: „Zabudnite na túto nedávnu zlobnú minulosť.“ Odpustiť – áno, to je ľudské i mravné. Ale zabudnúť? To by nebolo ani múdre, ani politické. Clementisova matka už do kolísky spievala synovi príznačnú pieseň: ,,Čie to ovečky hore grúňom idú? To sú Janíčkove, čo ho vešať budú.“ Na to sa Clementis rozpomínal aj v poslednom liste. A koľko ráz sme ju počuli i od neho. Pod viechou, aj inde. Bola to jeho pieseň. Nikdy však netušil, že sa tak doslovne splní na ňom samom.
