Človek je odlišný od prírody
Jednou z problematických orientácií v ekologicko-environmentálnom hnutí vo svete je ekosofia a na nej založené hnutie Deep ecology - Hlbinná ekológia. Autorom jej koncepcie i programového zamerania je nórsky filozof A. Naess. Aj na Slovensku má svojich propagátorov. Tvorca ekosofiu charakterizoval ako životnú filozofiu, ktorú na rozdiel od „profesorskej filozofie“ treba vyjadrovať svojím životom a ktorú si má dotvárať každý jednotlivec podľa svojich predstáv. Do tohto systému zaviedol pojem „ekologické Ja“, ktoré má byť v duchu Sigmunda Freuda povýšené nad obyčajné „ego“ tým, že dosiahne stav stotožnenia so všetkými vnímajúcimi bytosťami, ale aj s rastlinami, neživými horami či vodami. Ak odhliadneme od toho, že v ,,prírodnom domove“ sa človek musel aj učiť chrániť sa pred rozličnými nepriaznivými živlami, ide o pekné, poetické vyjadrenie skutočnosti, že človek je bytosť, ktorá v rámci svojej celostnosti nemôže jestvovať bez prírody. Za touto obraznosťou sa však skrýva problematickosť Naessovho chápania identifikácie, lebo človek nie je len bytosť prírody, no je od nej aj odlišný. Ide o bytosť bio-psycho-sociálnu. Slovo totožnosť vyjadruje zhodu, ktorá sa vždy spája i s rozdielom, a preto môže byť iba relatívna. Naess to nerozlišuje, ale možno tuší a tak identifikáciu vyjadruje ako stav, pre ktorého bližšie objasnenie používa termíny láska a solidarita. Nič však nehovorí o tom, že príroda vie byť k ľuďom i krutá, takže sa musia chrániť voči živelným pohromám a katastrofám. Miesto toho prevzal z pracovnej hypotézy J. E. Loveloka jej pomenovanie Gaia a v duchu svojej neomytologickej predstavy použil toto pomenovanie na oživenie kultu starogréckej bohyne Matky Zeme. Bez súvisu s vedou a ekológiou Naess síce hovorí, že ekosofia je inšpirovaná ekológiou, no súčasne zdôrazňuje, že s „ekológiou ani inou vedou priamo nesúvisí“. Jej štatút vedeckosti jednoznačne odmieta. Preto ak niektorí autori hodnotia ekosofiu ako podobu ekofilozofie, zaujímajú toto stanovisko omylom. Ekofilozofia, ktorá chce spolupracovať s ekológiou ako vedou, nemôže byť iba vonkajšou reflexiou ekológie. V ekosofii však nie je vedeckosť ani spôsobom, ani cieľom myslenia a konania. Preto Naess nahradil základný pojem ekológie – ekosystém - pojmom „geštalt“, v ktorom ide o emocionálne vnímanie nejakých celkov (geštalt srdca, lesa, ticha jazera, života rieky a pod.). Aj vedec môže mať zmysel pre estetické vnímanie prírodných celkov ako kompozícií, no bude rozlišovať napríklad medzi tichom živého jazera a mŕtvym tichom otráveného jazera, lebo takéto celky súčasne poznáva ako funkčné alebo narušené ekosystémy. Podobne Naess odmieta vedeckosť v procese identifikácie a vyzrievania „ekologického ,Ja“. Ako spôsob, ktorým to treba dosahovať, uvádza mýtické myslenie. Na jeho základe sa má vraj pri objasňovaní prírody používať „personifikácia, animizmus a antropomorfizmus“. Len ťažko sa dá pochopiť, prečo aj seriózni autori, ktorí sa zamýšľajú nad charakterom ekosofie, obchádzajú tieto jej charakteristiky. Keď sa Naess pohybuje na úrovni faktov o ekorealite, blíži sa k realizmu. Keď sa však pohybuje v horizonte svojho svetonázoru, je subjektivista, ktorý sa stráca vo svete predstáv. Typickým prejavom jeho protirečivosti je chápanie kvality života a ekosofického životného štýlu. Odmieta používať pojem životná úroveň a jeho stanovisko sa dá krátko zhrnúť takto: kvalita života áno, životná úroveň nie. Dá sa s ním súhlasiť, keď kritizuje charakterizovanie kvality života priemerom životnej úrovne. Veď štatistiky vedia aj klamať. Možno však riešiť problémy kvality života najnižších vrstiev bez zvýšenia ich životnej úrovne? Dá sa zvýšiť kvalita života viac ako miliardy hľadajúcich ľudí bez zvýšenia ich životnej úrovne? Na takúto otázku neodpovedá. Miesto toho uvádza, že ekosofický štýl života uznáva hojnosť, bohatstvo, prepych a blahobyt, len ich treba merať kvalitou života. Akoby sám nevedel, čo vlastne chce. Mágia ako východisko? Ani v rámci kritického stanoviska voči ekosofii a Deep ecology by sa nemalo stratiť, že vyjadruje rad názorov, ktoré sú podnetné a zhodujú sa s inými smermi v ekologicko-environmentálnom hnutí. Medzi takéto názory sa dá zaradiť dôraz na potrebu formovať ekologické vedomie, zdôraznenie emocionálneho vzťahu ľudí k prírode, kritické stanovisko ku konzumnému životnému štýlu a technokratickému riadeniu spoločnosti. Ale tiež postavenie otázky, aký spoločenský systém je potrebný, aby sa devastovanie prírody prekonalo. Na otázku ako realizovať uvedené podnety nedáva Naess ani hnutie Deep ecology prijateľnú odpoveď. Východisko totiž nachádzajú iba na úrovni mýtického myslenia. A pretože sa mýtus tradične spája s rituálom, posúva sa ekosofické hľadanie východiska až do podoby rituálu. Preto A. Naess, J. Seed, J. Macyová a P. Flemingová spracovali súbor scenárov pre magické rituály, ktoré ako pseudoprax majú nahradiť reálnu prax, tvoriť program tzv. ekosofických víkendov a viesť k formovaniu ekosofického štýlu života. Ich cieľom je dosiahnutie pocitu identifikácie človeka s prírodou. Tomu majú slúžiť rituálne cvičenia takého typu, ako sú meditácie nad Gaiou, alebo „rozpamätanie sa na evolúciu“. To má slúžiť na to, aby účastníci rituálu „spomínali“, ako sme obsiahnutí už v prvom atóme a v prvej bunke, majú sa učiť rozprávať za iné živé bytosti, reintegrovať sa do biosféry prostredníctvom masiek zvierat, obložením svojho tela chumáčmi trávy a koreňmi atď. Je možné nazývať aktérov takýchto rituálov ekológmi, alebo je to hra na čarodejníctvo šamanov? Aj pri uvedených kritických výhradách voči Naessovej ekosofii a Deep ecology treba sa usilovať o jeho integrovanie do medzinárodného ekologicko-environmentálneho hnutia. Je to však možné len za predpokladu, že nebude toto spojenectvo odmietať a že sa zbaví povýšeneckého hľadiska, z ktorého hodnotí všetky spoločenské úsilia o prekonanie ekologickej krízy iba ako reformnú a plytkú ekológiu.
