Obyčajný život obyčajných ľudí

Aj takto by sa dala stručne charakterizovať tragikomédia francúzskeho dramatika Jean-Clauda Grumberga Krajčírky, ktorá sa hrá na Malej scéne SND v Bratislave. Po Moliérovej hre Don Juan má bratislavský divák možnosť pozrieť si tento rok ďalšie dielo z francúzskeho repertoáru. Jean-Claude Grumberg je podľa mnohých kritikov najsmiešnejším tragickým autorom svojej generácie. Za svoju autorskú tvorbu získal Moliérovu cenu za pôvodnú drámu, a to práve za hru Krajčírky a Voľná zóna. Prostredie, v ktorom sa hra odohráva, bolo pre dramatika veľmi blízke. Vedel, o čom píše, lebo on sám začínal ako krajčír. Až neskôr sa dostal k herectvu, popularitu však dosiahol až ako dramatik. V Krajčírkach vykresľuje a vysvetľuje následky a osudy židovského etnika po skončení druhej svetovej vojny. Sám J. C. Grumberg je Žid, ktorý sa narodil práve začiatkom vojny a Krajčírkami opisuje časť svojho života. V jeho vyznaní nachádzajú priestor otázky ako: prečo má trpieť človek, ktorý sa narodil ako Žid, prečo sa musel takýto človek ukrývať, schovávať svoj nos, zmeniť si meno, prechádzať cez hranice s falošnými dokladmi a čakať, kým bude po vojne? Samotný príbeh sa odohráva v povojnových rokoch 1945 až 1952 v obyčajnej francúzskej manufaktúrnej krajčírskej dielni, ktorej majiteľmi sú bezdetní manželia. Poľský Žid Leon (Marián Labuda) s manželkou (Božidara Turzonovová) boli na dobu, v ktorej žili, vcelku majetní. Leon sa ihneď po skončení vojny, počas ktorej sa väčšinou ukrýval v podkroví domu, rozhodol, že bude opäť šiť. Bol predsa vyučený krajčír a jeho tovar išiel dobre na odbyt. Využil situáciu, krátko po vojne bolo totiž málo živnostníkov, a pre veľký záujem o svoje služby musel prijímať nových zamestnancov. Hra bez hlavných i vedľajších postáv Režisérovi Petrovi Mikulíkovi sa hra natoľko zapáčila, že spoločne s dramaturgičkou Darinou Abrahámovou, ktorú hra oslovila najmä ľudskosťou a ironickým humorom, vytvorili príjemné predstavenie s francúzskymi šansónmi, originálnymi kostýmami i scénou. Nijaká z postáv tejto hry nie je hlavná ani vedľajšia. Každá je však niečím výnimočná, originálna, špecifická. Najhumornejšou postavou je jednoznačne mladá slečna Mimi (Diana Mórová) - bláznivá, pojašená, smelá, trochu drzá, pre ktorú je svet gombička. Mimi prekáža jej staršia kolegyňa pani Laurence (Zuzana Kocúriková), ktorá ani počas vojny nepoznala, čo je to hlad a bieda, pretože mala za manžela policajta. Svojou veľkou morálkou a názormi bola na posmech, a to nielen pre bláznivú Mimi, ktorá sa spolu s kamarátkou Marie (Helena Krajčiová) zabáva tak trochu aj na cudzí účet. Na druhej strane stoja postavy, ktorým vojna skrížila plány na lepší život. Najsmutnejšou postavou je Židovka Simone (Ingrid Timková). Sama sa stará o dvoch maloletých chlapcov, lebo jej muža, rumunského Žida, v 1943 deportovali do koncentračného tábora, kde aj zahynul. Simone bola do posledného dňa presvedčená, že sa raz vráti. I keď sa dozvedela pravdu, kvôli synom však po toľkých sklamaniach nevyhľadávala nijakú mužskú spoločnosť. Hoci Simone nakoniec zomiera a jej deti ostanú samy, vedia sa vďaka nej o seba postarať. Jediná, kto ju aspoň trochu chápal, bola matka dvoch dcér Giséle (Kamila Magálová). Tá síce má manžela, ale občas ju zbije, preto sú podľa nej všetci muži zlí. Celá hra však nie je len o sporoch, smútku, ale aj o radosti. Takýmto okamihom je svadba Marie, ktorá sa po sobáši ako jediná zmenila. Bola vážnejšia, rozumnejšia. Veď čakala dieťa. No jej radosť netrvala dlho, o dieťa prišla. Postava žehliara (Vladimír Durdík), ktorý sa práve vrátil z koncentračného tábora, je málovravná a pracovitá. Potom ako povedal Simone pravdu o jej mužovi, odišiel od Leona a na jeho miesto nastúpil Jean (Branislav Bystrianský), jeden zo straníkov, ktorí chodili na schôdze, diskutovali, ale nič pozitívneho pre ľud nevymysleli. Najkvalitnejší tovar je pre živých Grumberg opisuje politicko-sociálnu situáciu v krajine, ktorá sa z diaľky podobá tej dnešnej u nás – nezamestnanosť, arogancia, sociálna neistota... Naznačuje, že v celej Európe to bolo v 40. a 50. rokoch 20. storočia, ako povedal Leon, „nahovno“. Ani kapitalisti, ani komunisti nedokázali spravodlivo oceniť prácu „malých“ ľudí a postarať sa o dôstojnejší život všetkých slušných ľudí. Tak to bolo aj s Leonom, ktorý sa musel veru obracať, aby uspokojil obchodníka Maxa (Peter Bzdúch), a ten potom svojich zámožných zákazníkov, lebo, ako sa v hre spomína, najkvalitnejší tovar je pre živých, nie pre mŕtvych. Protagonisti tejto tragikomédie však „ušili tovar“ len pre živých.