Strategický pochod na východ
Nedávne rokovanie prezidenta USA Georgea Busha s jeho ruským partnerom Vladimirom Putinom prebehlo síce s menšou pompou, ale s väčším protokolárnym dôrazom na vrúcnosť ako pred tridsiatimi rokmi, keď Richard Nixon a Leonid Brežnev podpisovali v Moskve prvé dokumenty o veľkej strategickej výzbroji superveľmocí v rámci SALT I. Napriek tomu dnes platí tak ako včera, že vzťahy medzi štátmi, a tobôž medzi veľmocami, neurčuje sentiment, ale záujmy. Obe strany zbližuje predovšetkým spoločný nepriateľ – terorizmus. Dohoda o znížení strategických nukleárnych arzenálov o dve tretiny je nesporne pôsobivá, lenže v podstate ide skôr o poznanú nevyhnutnosť. Dohoda z núdze cnosť Rusko, ktoré zdedilo obrovský strategický potenciál po ZSSR, nemá dostatok peňazí nielen na jeho podstatnejšiu modernizáciu, ale ani na bežnú údržbu. Z toho istého dôvodu sa nedarí uskutočniť ani reformu ruských ozbrojených síl, ktorá je dlhší čas terčom kritiky politických strán a najmä opozície. Rusko už zošrotovalo tisícky rakiet a inej vojenskej techniky, ktorej nedôsledná údržba vedie k častým haváriám. Došlo údajne aj k zastaveniu realizácie nového systému strategických rakiet TOPOL – M. Spojené štáty sa zase v situácii, keď za „veľkou šachovnicou“ nesedí ako protivník bývalá druhá superveľmoc, zaobídu s podstatne menším počtom bojových nukleárnych hlavíc aj v podmienkach Bushovej doktríny dlhodobých vojen s tým, že ťažisko pozornosti presunú do konvenčnej výzbroje. Pentagón intenzívne uskutočňuje výskum a vývoj nových zbraňových systémov, ktorých účinnosť je porovnateľná so spodnou hranicou ničivosti jadrových zbraní, no bez neprijateľných účinkov, najmä atómovej radiácie. Vo Washingtone predpokladajú, že vedecko-technická a finančná náročnosť takéhoto výskumu, skúšok i výroby zaručujú USA na určité obdobie nielen terajší náskok pred ostatnými, ale aj dlhodobejší monopol na vlastníctvo takýchto technológií. Navyše v rámci budovania systému protiraketovej obrany (NMD) očakávajú veľké zmeny v integrácii svojich vojenských prostriedkov na tzv. strategickej triáde (zem, voda, vzduch), ku ktorým pribudnú ešte nové kozmické technológie. Ďalšie podpísané dokumenty, najmä Deklarácia o nových strategických vzťahoch, vymedzujú síce široký rámec spoločných záujmov, ale prevratné zmeny neprinášajú. Je to skôr súhrn dobrých úmyslov v podmienkach pretrvávajúcich osobitných záujmov oboch signatárskych krajín. Ani jeden z prijatých politicko-strategických dokumentov totiž nemení nič na tom, že Pentagón sa bude ďalej riadiť prezidentskou direktívou z roku 1997, podľa ktorej v prípade veľkého konfliktu je nevyhnutné prioritne zničiť celý rad konkrétnych strategických cieľov v Rusku (podobne v Číne). A z opačnej strany to nepochybne platí rovnako. Niekoľkonásobná prevaha NATO Putin nesporne uskutočňuje premyslenejšiu a oveľa pružnejšiu zahraničnú politiku ako jeho predchodca. Logicky sa usiluje udržať úroveň bezpečnosti na recipročnej strategickej schopnosti tiež preto, lebo tento neodmysliteľný prvok pomeru síl zostal Rusku ako jediné, čo z neho robí ešte stále obávanú jadrovú veľmoc. V oblasti konvenčnej výzbroje majú dnes USA a celé NATO už niekoľkonásobnú prevahu a celková sila či výkonnosť ruskej ekonomiky, ako základ využívania a tvorby materiálnych a finančných zdrojov, sa ešte stále nedá porovnať s americkou aj napriek ekonomickým ťažkostiam, ktorým dnes USA čelia. Kým sa napríklad v roku 1999 Rusko podieľalo na tvorbe celosvetového HDP necelými 1,3 percenta, podiel USA bol takmer 28, 8. Súčasná strategická realita Ruska je čoraz väčšmi konfrontovaná s novými geopolitickými a geoekonomickými faktormi. Ak sa Američanom podarí dlhodobejšie usadiť napríklad na základniach v Strednej Ázii, postupne sa značne meniť aj strategické postavenie Ruska. V americkom dokumente vydávanom každé štyri roky Quadrennial Defence Review, ktorý vyšiel vlani v septembri po teroristických útokoch na New York a Washington, sa v časti Národné záujmy a ciele USA uvádza ako nevyhnutnosť prispievať k ekonomickej prosperite a o. i. zabezpečiť prístup na kľúčové trhy a k strategickým zdrojom, čo práve Stredná Ázia (bývalé republiky ZSSR) ponúka v oboch ohľadoch. Zároveň sa tam konštatuje, že napriek ochote Ruska úzko spolupracovať, niektoré jeho politické ciele sú v rozpore s americkými záujmami. Časť ruských odborníkov zasa tvrdí, že záujem Washingtonu o spoluprácu s Moskvou je čisto taktická, pragmatická záležitosť. Obmedzuje sa vraj iba na prípady, keď USA potrebujú ruský súhlas alebo podporu pri dosahovaní svojich zámerov predovšetkým v „pochode“ proti terorizmu, kým zahraničná politika USA sa ešte stále orientuje na oslabovanie Ruska ako potencionálneho protivníka a spolu s Čínou aj ako najväčšej prekážky na ceste k americkej superveľmocenskej hegemónii. Hrozí strata strategického predpolia Poukazuje sa tiež na to, že z vojenského hľadiska bude mať americké letectvo zo Strednej Ázie na dosah územie Sibíri a Uralu. V rámci zamýšľaných plánov na využívanie nových obrovských surovinových zdrojov (najmä nafty pre potreby vojenskej mašinérie) v Strednej Ázii a Zakaukazsku, takýto „pochod“ na východ zodpovedá stratégii Washingtonu, z ktorého sa dá ľahko kontrolovať nielen Európa (prostredníctvom NATO), ale aj Ázia, Afrika a časť Oceánie. Rusko by tak mohlo stratiť dôležité strategické predpolie a za nepriaznivých okolností by bolo vystavované vojenskému ohrozeniu z južného smeru. Ak sa USA podarí „udomácniť“ i v Zakaukazsku, budú mať odtiaľ vplyv na obrovskú časť ruského územia až po Rjazaň. V situácii, keď sa NATO chystá prijať nových členov, ruská situácia sa stane zložitejšou napriek Bushovmu ubezpečeniu v Moskve, že ide o rozšírenie mieru. Z územia pobaltských republík je ľahko dosiahnuteľný Petrohrad a potom celý strategický smer cez sever Ruska. Putin síce tvrdí, že medzi Ruskom, USA a NATO už niet antagonizmov, človek však nemusí byť stratég, aby si všimol možné dôsledky takého „objatia“ Ruska v krajných situáciách. Z histórie vieme, že nijaká dohoda netrvá večne, čo napokon dokazuje aj osud zmluvy o obmedzení protiraketových systémov (ABM), ktorá z americkej iniciatívy skončí svoju platnosť v polovici júna t. r. Namiesto toho, aby menila podmienky, podmienky zmenili ju. Strategický posun USA na východ nemôže byť ani pri súčasnom pomere síl vo svete motivovaný inak ako zahalené úsilie mať pod kontrolou či ovplyvňovať podľa možnosti vývoj v Rusku a Číne. Jednoducho brániť im stať sa globálnymi veľmocami a silnými protihráčmi za „veľkou šachovnicou“ sveta. A práve v globálnom kontexte pre americko-rusko-čínske vzťahy bude s najväčšou pravdepodobnosťou aj po Bushovej návšteve v Moskve platiť logika veľmocenského trojuholníka: Washington sa usiluje o to, aby Moskva a Peking nemali k sebe oveľa bližšie, ako má každý z nich k Washingtonu. A v čínsko-ruskej relácii zase pôjde o to: nedopustiť, aby ktorýkoľvek z nich mal podstatne bližšie k Washingtonu ako ten druhý.
