Reklama
Reklama

Fiasko alebo úloha ousidera

V troch štátoch Visegrádskej štvorky tretina až polovica voličov podporila ľavicu. Ich premiéri reprezentujú členské strany Socialistickej internacionály. Na Slovensku, ktoré dosahuje rekordnú nezamestnanosť, pojem ľavica voličom veľa nehovorí.
Počet zobrazení: 723

V troch štátoch Visegrádskej štvorky tretina až polovica voličov podporila ľavicu. Ich premiéri reprezentujú členské strany Socialistickej internacionály. Na Slovensku, ktoré dosahuje rekordnú nezamestnanosť, pojem ľavica voličom veľa nehovorí. Bežný občan sa však neobrátil k štandardnej pravici (liberálni konzervatívci sa ocitajú dlhodobo na ešte hlbšom dne), ale k subjektom založeným na charizmatických vodcoch. V tomto marazme ľavice došlo navyše k štiepeniu. Keď sa jej lídri nevedia dohodnúť programovo a dokonca ani na slušnom správaní, ako chcú presvedčiť občanov, že budú vecne komunikovať s úspešnejšími zoskupeniami centristického a pravicového zamerania? Ľavica nevyužila vhodnú medzinárodnú klímu. Medzi západoeurópskymi predsedami vlád donedávna výrazne dominovali sociálni demokrati. Teraz sa v štátoch NATO kyvadlo chýli doprava, a to nie iba ku klasickým konzervatívcom, ale k extrémnej pravici, bez ktorej by padlo dnes už päť vlád. Hlava v piesku Strany nemôžu byť úspešné bez jasnej stratégie. Ani jeden ľavicový program neprenikol zreteľnejšie do povedomia verejnosti. Slovenská ľavica sa doposiaľ tvári, že sa jej celosvetové trendy netýkajú. Nedala presvedčivé odpovede na procesy zjednodušene nazývané globalizácia a na geopolitické posuny po 11. septembri 2001. Akoby sa zriekla jedného zo svojich historických pilierov – medzinárodnej solidarity. Tendencie európskej integrácie sú dôležité, ale redukovať ich iba na lojalitu voči medzinárodným, nikým nevoleným štruktúram, je veľmi scestné. A čo podobne zmýšľajúci obyvatelia početne väčšieho tretieho sveta? Nie sú to jej strategickí spojenci? Naša ľavica schováva hlavu do piesku pred narastajúcimi protestnými hnutiami, ktoré vznikli ako občianska odpoveď na potreby ochrany životného prostredia, redukujúcich sa sociálnych práv, ako vzdor proti militarizmu, byrokratizmu a proti globalizujúcej sa konzumnej uniformite. Volebné preferencie ukazujú, že ľavica nie je silná ani v čisto vnútorných témach. Označovať dve dnes rozhárané strany – SDĽ a SDA – za boľševikov a menševikov je pre plytkých čitateľov veľmi účinné, no súčasne zavádzajúce. Problém väzí celkom inde. Ešte spoločná ľavica spravila v roku 1998 podobnú chybu ako na jar 1994. Vidina vládnych kresiel a z toho vyplývajúcich výhod bola silnejšia ako otázka, čo bude so Slovenskom po štyroch rokoch. Európska politická kultúra sa delí už dve storočia na ľavé a pravé spektrum. Širokorozchodná vláda posilnila metenie pojmov a zmrazila štandardizáciu politickej scény. V tolerantnejších spoločnostiach je nepredstaviteľné vytvoriť pravo-ľavú vládu. Rakúsky experiment sa skončil účasťou haiderovcov vo vláde. Navyše s neveľkým počtom poslancov NR SR za SDĽ sa nedalo presadzovať modifikovanú českú, poľskú alebo maďarskú sociálnodemokratickú transformáciu, ale iba asistovať pri neoliberálnych krokoch. V tom lepšom prípade sa uhral kde-tu kompromis. V každom prípade z pohľadu pravicových strán a médií sa ľavica javila ako brzda, z pohľadu jej voliča ako oportunistické zoskupenie. Preto všetky tie náznaky nepremysleného a nekoordinovaného strečkovania verejnosť považuje za úsilie zbaviť sa zodpovednosti a za neúprimné taktizovanie. Stratili robotníkov aj inteligenciu Ľavica by pomohla Slovensku i sebe, keby z opozičných poslaneckých lavíc podporovala, i formou akejsi opozičnej zmluvy, menšinovú vládu nemečiarovskej pravice. A to najmä v úsilí o zmenu imidžu SR a kultivácie vnútropolitického systému. V otázkach sociálnej reformy, privatizácie a nastolenia právneho štátu mohla vierohodne prezentovať vlastné, aj radikálne stanoviská. Za štyri roky by mala dosť času si v pokoji premyslieť koncepciu, napísať naozaj ľudský a čitateľný program, vychovať si schopných lídrov, naučiť sa komunikovať s novinármi a pri šikovnej kampani pričiniť sa o začiatok v Európe tradičného striedania pravicových a ľavicových vlád. O redukovaného ľavicového voliča u nás dnes bojujú štyri strany. Ak by ani jedna z nich neprekročila potrebných päť percent hlasov, čo je veľmi pravdepodobné, Slovensko by sa dostalo do Guinessovej knihy rekordov. Európa vo svojej histórii sotva poznala parlament, ktorý by sa na základe všeobecných a demokratických volieb skladal iba z pravice a stredu. Lídri SDA a SDĽ si navzájom vyčítajú únik voličov. Obidve sa na ňom podpísali viac než dosť. Prvá vlna odlivu prebehla v rokoch 1993 a 1994, druhá na prelome tisícročí. Vo fungujúcich demokraciách si politici v podobných situáciách hľadajú inú prácu. Prvá skupina sa veľmi podriadila osudu, málo rozmýšľa o alternatívach a špecifikách. Viac ako o vlastných občanov dbá na meno v zahraničí a medzi nevoličmi. Ak spočiatku získala povesť koncentrátu intelektuálov, mnoho mozgov od nej odišlo, čo bolo nemenšou tragédiou ako odchod Ľuptákových robotníkov. Zabúda, že výrazne početnejší potenciálni voliči sa skrývajú medzi HZDS-ĽS a Smerom. Tá druhá zostala zahľadená veľmi sama do seba, do vlastných straníckych štruktúr. Stala sa častým terčom novinárov. Vystupuje s pocitom ukrivdenosti a podozrievavosti. Nepripravenou a nevyargumentovanou radikálnou rétorikou nepritiahla k sebe inteligenciu, ani robotníkov, či poľnohospodárov. Miesto planého intelektualizmu svojich rivalov používa stranícko-funkcionársky slovník a intonáciu. Pomôže šoková terapia? Komunistická strana Slovenska už tucet rokov predstavuje uzavretú sektu, ktorá názorovo neprekročila november 1989, ba skôr sa dostala ešte pred 80. roky. Zaostala tým nielen za vývojom na Slovensku, ale i za vývojom svojich ideologických partnerov v Česku či Nemecku. Kalmanov Ľavý blok pôsobí málo vierohodne, pretože sú jeho zakladatelia spätí s vládnutím elitárskej, pravicovej a autoritatívnej tretej Mečiarovej vlády. Ak by sa niektorému ľavicovému subjektu podarilo predsa len prekročiť päťpercentnú bariéru, ostane iba ousiderom v parlamente, ktorý by mohol podľahnúť tradičnému uspokojeniu. Veď sa nič také nestalo... Je otázne, či by revitalizácii ľavice nepomohla šoková terapia. Úplné fiasko vo voľbách by prispelo k príchodu nových elít, nezaťažených personálnymi invektívami a spormi, obohatených o skúsenosť bežného človeka v trhovej ekonomike. Človek, ktorý sa po páde tzv. reálneho socializmu ocitol v poslaneckých laviciach, sa ťažko vžíva do problémov a predstáv väčšiny námezdných pracujúcich, ale aj drobných a stredných podnikateľov. Tí sa usilujú žiť čestne v dnešnej odľudštenej džungli, ktorá má veľmi ďaleko od právneho štátu a fungujúcej sociálno-trhovej ekonomiky. Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama