Reklama
Reklama

Kohútie vojny a trieštenie strany

Argumentovať neúspešným pokusom Alexandra Dubčeka z roku 1968, že KSS sa nedá reformovať, ako to urobil Eduard Chmelár v článku Odysea slovenskej ľavice (SLOVO č. 15/2002), je krátkozraké, zjednodušené a dnešnej ľavici na Slovensku nepomôže
Počet zobrazení: 998

Argumentovať neúspešným pokusom Alexandra Dubčeka z roku 1968, že KSS sa nedá reformovať, ako to urobil Eduard Chmelár v článku Odysea slovenskej ľavice (SLOVO č. 15/2002), je krátkozraké, zjednodušené a dnešnej ľavici na Slovensku nepomôže. Vymenúvať zmeny, ktoré sa za vyše tridsať rokov na všetkých frontoch udiali, by bolo zbytočné. Stačí dovidieť za hranice nášho štátu smerom na juh alebo na sever. Prečo je ľavica s preferenciami na minime? Ak si prečítame publicistickú prílohu Focus z 9. októbra 1998, zistíme, že povolanie meteorológa a politológa sa podobá nielen koncovkou. Komu neslúži pamäť? Podľa Sergeja Chelemendika mala SDĽ zdvojnásobiť svoje rady, mal do nej „prúdiť veľký a mohutný oddiel prebehlíkov z HZDS – nazvyme ho... zdravým jadrom chorého hnutia. V SDĽ by mohla skončiť svoju existenciu SOP“. Nájdeme tam však aj varovné slová, že ak „sebavedomí a reálne silní kohúti budú donekonečna zápasiť, kto z nich má väčšie práva na najkrajšie sliepky z miestneho kurína, potom miesto SDĽ môže ľahko obsadiť organizovanejšia ľavicová sila“. Nevyšlo to celkom, ale zmienka o kohútich zápasoch má svoje racionálne jadro. Tie totiž sprevádzajú vývoj SDĽ od jej vzniku. Ak nepočítame Jána Ľuptáka, prvým bol Robert Fico, ktorému nedopriali vyhliadnutú sliepočku. Odišiel a založil si vlastnú stranu. Či však práve on je ten, ktorý z vlastnej iniciatívy obracia Smer doľava, sa dá pochybovať. Jeho predchádzajúca ľavicová orientácia asi nebola celkom úprimná a SDĽ, do ktorej „tohto chlapca priviedol Ľubomír Fogaš za ruku“, sa stala len dobrým odrazovým mostíkom k vlastnej politickej kariére. Nebolo by za čím ľutovať, keby s ním nebola odišla aj časť voličov. Peter Weiss v článku Alternatíva k populizmu a pravici (SLOVO č. 17/2002) akosi zabúda, že SDĽ pod jeho vedením nedosahovala iba samé úspechy. Spoločná voľba sa v roku 1994 len niekoľkými desatinkami prehupla do parlamentu. Preferencie naďalej klesali z 10,41 až pod 8 percent. V roku 1998 už pod vedením Jozefa Migaša dosiahla strana vo voľbách 14,4 percenta a vstúpila do koaličnej vlády. Preferencie však opäť klesali. Neskôr Weiss vyhlásil, že už nemôže ďalej mlčať „a iba sa pozerať na to, ako jedenásťročná práca vsakuje len tak do piesku... Z tých, čo sú za SDĽ v parlamente a vo vláde, som získal najviac preferenčných hlasov. Seriózne výskumy opakovane ukázali, že viažem na seba najväčšiu časť voličov... Nenesiem politickú zodpovednosť za to, čo sa v SDĽ minulý rok udialo“ (Pravda 2. 8. 2001). Vo voľbách predsedu SDĽ na 7. zjazde v Trnave získal 90 hlasov oproti Koncošovým 256. Kandidatúru na funkciu podpredsedu neprijal. „Budete si musieť zvoliť iba jeden názorový prúd,“ povedal, čím predznamenal ďalší vývoj. Keď sa loď potápa... Milan Ftáčnik kandidoval na funkciu predsedu už po tretíkrát. Získal 22 hlasov. Aj keď ich pripočítame k Weissovým, chýbala im rovná stovka, aby mohli Koncošovi konkurovať. Takže akým právom Ftáčnik predkladal 14. marca 2002 ,,viaceré varianty možného vývoja vrátane jeho odstúpenia z funkcie predsedu, či možnosti, že by nekandidoval na májovom zjazde na volebného lídra SDĽ“? O to horlivejšie presviedčal: „Mám svoju zodpovednosť za stabilitu vlády a naplnenie programu, s ktorou som do tejto funkcie vstupoval.“ (Sme 1. 2. 2002). Nestalo sa tak. Ftáčnik totiž objavil vyšší princíp: ,,Ide o budúcnosť Slovenska, ide o to, by v budúcom parlamente nechýbala protiváha pravici, aby tam nechýbala strana, ktorá sa dokáže zastať záujmov obyčajných ľudí.“ A čo keby bol zostal vo funkcii ministra i podpredsedu SDĽ? ,,Lenže v septembri by som i ja niesol zodpovednosť za to, že sa SDĽ nedostala do Národnej rady SR.“ Politológ Grigorij Mesežnikov však hovorí, že si nie je istý, či SDA získa také percento hlasov, aby sa s ňou dalo počítať po voľbách. Napriek tomu vraj Schmögnerová a Weiss „vyslali signál pre ľavicových voličov, že už nemôžu rátať s demokratizáciou pôvodnej SDĽ“. Neviem, prečo dovolanie ministerky financií bolo pre Ftáčnika také šokujúce, keď Brigita Schmögnerová už v júni 2000 pre Hospodárske noviny vyhlásila: ,,Je to taký vážny post, že ho nie je možné zastávať bez podpory predsedu vlády a vedenia vlastnej strany. Ak by som túto podporu nedostala, zotrvanie vo funkcii ministerky financií budem musieť zvážiť.“ Skôr to pripomína lavírovanie SDĽ ešte pred nástupom Migaša na post jej predsedu. Ani otáľanie s odchodom z funkcie a ,,premiestnenie sa“ do poslaneckých lavíc nie je znakom vysokej politickej kultúry. Tak ako nedávno na námietku, že boj proti korupcii a klientelizmu nie je len ľavicovým princípom, odpovedal Weiss, že ľavicovým politikom sa porušenie tohto princípu neodpúšťa. Tak by sa im nemalo odpúšťať ani porušenie základných ľavicových zásad a to zodpovednosť politika voči spoločnosti, straníckej etike a demokracii. n Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama