Keď sa prioritou stane privatizácia
Vládna koalícia žiarila pri podpise zmluvy o predaji 49 percent akcií Západoslovenskej energetiky (ZSE) nemeckému koncernu E.ON Energie ťažko potláčaným šťastím. Nečudo, 330 miliónov eur pre štátny rozpočet znamená, že táto vláda do konca volebného obdobia prežije. Čo však bude s našou krajinou a jej sociálnou stabilitou, to zrejme nezaujímalo ani ľavicových ministrov. Keď sa právneho zástupcu štátu pri tomto predaji Jána Čarnogurského mladšieho novinári spýtali, čo bude teraz s pracovníkmi v energetike, odpovedal veľmi stroho, no úprimne: „Zamestnanosť nie je predmetom tejto transakcie.“ To, že sa Dzurindovmu kabinetu otázka zamestnanosti úplne vymkla z rúk, dokazuje aj krok vedenia E.ON Energie, ktoré hneď po podpise zmluvy potvrdilo, že preberá celé riadenie ZSE. Tým sa argument vlády, že predáva iba menšinový balík, stáva figovým listom jej skutočných zámerov. Navyše, tieto posledné privatizačné orgie súčasnej koaličnej vlády jasne dokumentujú, že jediným kritériom pri rozhodovaní o ponuke zahraničných investorov je výška investície. Kvalita investície, jej vplyv na regionálny rozvoj, zamestnanosť a dopad na podnikateľské prostredie sa fakticky nezohľadňujú. Zdeformované trhové prostredie Takéto opatrenia nielen prehlbujú už i tak výrazne zdeformované trhové prostredie, ale zároveň znižujú objem finančných prostriedkov, ktoré by sa mohli využiť na cielenú podporu zvyšovania zamestnanosti v ekonomicky a sociálne slabších regiónoch. Doterajšie skúsenosti ukazujú, že drvivú väčšinu z celkového objemu priamych zahraničných investícií tvorili len fúzie a akvizície, ktoré sú iba jednoduchým prevodom vlastníctva a často vedú k prepúšťaniu zamestnancov a zatváraniu prevádzok v záujme zefektívnenia výroby. Uvedomili si tieto dôsledky ministri za SDĽ, keď v dojemnej zhode s pravicovou časťou kabinetu zdvíhali ruky za všetko, čo bolo určené na predaj? O priamych zahraničných investíciách kolujú v našej krajine neustále bájky. Jednu z nich prezentoval sám premiér pri podpise zmluvy s E.ON Energie. Vyhlásil, že takéto transakcie prinesú na Slovensko „dobré ceny“. Neviem, čo považuje Mikuláš Dzurinda za dobré, isté je, že ceny pôjdu hore. Napokon, medzi rastom objemu priamych zahraničných investícií a rastom príjmov obyvateľov nemusí byť nijaký súvis. Vo Francúzsku sa napríklad za posledných dvadsať rokov zvýšil HDP o 80 percent, no nezamestnanosť vzrástla z približne pol milióna na päť miliónov ľudí. A životná úroveň nezamestnaných určite nevzrástla. Okrem toho je nevyhnutné prísne rozlišovať medzi životnou úrovňou a kvalitou života. Životná úroveň v klasickom význame vypovedá najmä o úrovni ekonomického bohatstva a schopnosti spotrebovať viac kvalitnejších výrobkov. Na druhej strane kvalita života hovorí o plnohodnotnom živote, ktorý sa posudzuje podľa takých kritérií, akými sú prístup ku kvalitnému vzdelávaniu a zdravotnej starostlivosti, množstvo a kvalita životných príležitostí, úroveň kriminality, dobrý zdravotný stav, úroveň demokracie, participácie na spoločenskom, ekonomickom a politickom živote, či absencia rozličných foriem útlaku. Preto si treba uvedomiť, že vysoká životná úroveň nie je garanciou vysokej kvality života a tiež to, že rast objemu priamych zahraničných investícií vôbec negarantuje ani zvýšenie životnej úrovne, ani zvýšenie kvality života. Súčasná politická elita nás bez akýchkoľvek argumentov balamutí o pravom opaku. Slovensko na kolotoči Pre objektívnosť treba dodať, že pre našu krajinu je veľmi ťažké vystúpiť z tejto hry. Ak by sa Slovensko rozhodlo odmietnuť takéto deštruktívne správanie sa zahraničných investorov, s veľkou pravdepodobnosťou by ho bojkotovala nielen väčšina nadnárodných spoločností, ale vystavilo by sa najmä mohutnému tlaku medzinárodných finančných inštitúcií a vlád ekonomicky neporovnateľne silnejších štátov, pretože takáto politika by sa mohla stať príkladom pre iné krajiny. To by mohlo ohroziť ekonomické záujmy obchodných spoločností, ktoré majú na vlády a medzinárodné inštitúcie rozhodujúci vplyv. Musíme si v tejto súvislosti do dôsledkov uvedomiť, že najmocnejšími vládnucimi inštitúciami na Slovensku nie sú štátne orgány, ale nadnárodné koncerny. A nie je to tak len u nás. Poznáme jediný príklad demokratického štátnika, ktorý sa týmto ponižujúcim pravidlám vzoprel: Hugo Chávez, prezident Venezuely... Toto poznanie však neospravedlňuje správanie sa ľavice, ktorá v tomto volebnom období urobila všetko pre to, aby zbavila štát ekonomických pák riadenia sociálnej politiky. Navyše, tradičné klišé volebných programov SDĽ hovorí o prioritnej podpore „malých a stredných podnikateľov“, hoci nič tak neublížilo ich rozvoju ako opatrenia Dzurindovej vlády. Zákon o investičných stimuloch výrazne diskriminuje malé a stredné podniky, lebo dáva prednosť výške investície pred jej kvalitou a stanovuje ju tak, že ju budú môcť splniť zväčša iba zahraniční investori. Ak by sa miliardové zdroje obetované na prilákanie priamych zahraničných investícií (daňové prázdniny, príprava infraštruktúry pre zahraničné firmy, rekvalifikácia zamestnancov a pod.) použili radšej na podporu malých a stredných podnikateľov, je pravdepodobné, že by vzniklo oveľa viac pracovných miest. Kedysi si to myslela aj slovenská ľavica. Ktovie, čo jej dnes dvíha ruku za privatizáciu zlatých dojníc našej ekonomiky. Veď aj ten jednoduchý starček na dedine mi prostorekou ľudovou múdrosťou povie: „Ak chcem predať kozu, tak predám tú, ktorá je jalová, nie tú, ktorá mi dojí najviac. Takú hlúposť by som urobil, len ak by som sa chystal do hrobu.“ Nuž, ktovie, kam sa chystá slovenská ľavica.
