Im nešlo o nič, nám pôjde o veľa

Znovu máme za sebou volebný víkend. Niekdajšia hrdosť európskych sociálnych demokratov, francúzska ľavica, sa na niekoľko rokov odsťahovala do tvrdej opozície. Ale taký je už život. Dvojmesačná agónia niekedy veľmi úspešnej vládnej sily sa skončila druhým kolom parlamentných volieb, v ktorej socialisti stratili viac ako polovicu poslaneckých mandátov. Nik ich však nepochováva. Alternácia politických síl je bežnou vecou a už dnes je isté, že v ďalších voľbách majú šancu na úspešný reparát. Problémom ostáva iba nízka účasť vo voľbách, ktorá dosahuje rekordy. Ako by už málokto bral politiku vážne. Podobná situácia nastala aj v Českej republike. Analytici sa sťažovali na nudnú volebnú kampaň. Málo konfliktov privolalo k volebným schránkam málo voličov. Možno sa to dá zhrnúť tak, že nešlo o veľa. Alebo inak povedané, nerozhodovalo sa o zásadnom smerovaní a o osude krajiny. Pri moci zotrvala sociálna demokracia, ktorá až impozantným spôsobom prekonala pokles popularity v strede volebného obdobia a po štyroch rokoch menšinovej vlády získala pomerne identický volebný výsledok. Na Slovensku však ide znovu o veľa. Znovu ide o Slovensko, ako to mala v predminulých voľbách v slogane dnes biedne resuscitovaná Demokratická únia. U nás ide v každých voľbách o všetko. Raz rozhodli o rozdelení krajiny, ďalšie voľby o jej izolácii, nasledujúce o zmene, ktorú potom málokto spozoroval, a dnes je v hre toľko rizík, že by tento priestor nestačil na ich vymenovanie. Slovenský volič by podľa aktuálnych preferencií uprednostnil nasledujúce poradie zoskupení: populistov - izolátorov, potom populistov - integrátorov, neodmysliteľnú maďarskú reprezentáciu, nový mediálny pokus v podobe príznačnej prikyvovacej častice, kresťanských fundamentalistov, či nepodarených kresťanských demokratov v predvolebnom rozklade. Pred bránami parlamentu by zostali zatiaľ ešte nezjednotené dve verzie nacionalistov, a za nimi tri-štyri varianty ľavičiarov. Tieto pomyselné výsledky volieb do Národnej rady SR ukazujú, že znovu pôjde skoro o prevrat. Rozličné kombinácie koalície politických strán nenaznačujú už zbožne očakávanú stabilitu krajiny. Aspoň, že všetko smeruje k tomu, že sa volebná účasť znovu vyšplhá nad osemdesiat percent. V tomto prípade sa zodpovednosť rozloží na každého z nás a budeme si môcť znovu trieskať hlavu o stenu: „Čo sme si to zvolili?!“ Odpustíme si vyčítavý pohľad na postarších Trenčanov v duchu: „Čo ste nám to zvolili?“ Železničný škandál SDKÚ zrejme karty zamieša ešte väčšmi. Progresívne hlasy sa môžu prerozdeliť a podporiť čakateľov na päťpercentnú hranicu, alebo podporiť ideovo zblížených konkurentov. Dve sociálnodemokratické strany navyše hádam získajú aj na tom, že voliči budú vnímať pozitívne referencie v okolitých visegrádskych krajinách, ktoré prežívajú doslova sociálnodemokratickú éru. Slovenský volič má ešte celé leto na rozmýšľanie. Jedno je však isté. Jeho ruka nebude rozhodná a v hlave sa určite objavia obavy, či volí to pravé orechové, ako sa hovorí, alebo či si jeho hlas nerozdelia veľkí dravci, ktorých voliť nechcel. Závidím tým, ktorí v Čechách alebo vo Francúzsku dali prednosť futbalu a prírode pred aktom voľby. Boli pokojní. Vedeli, že sa nič podstatne nezmení.