Prečo ženy volia viac mužov

MONIKA BEŇOVÁ, ERIKA KVAPILOVÁ, JUDITA TAKÁČOVÁ

Júnový Klub nového Slova sa venoval téme vstupu žien do politiky. Pozvanie tentoraz prijali: podpredsedníčka strany Smer MONIKA BEŇOVÁ, podpredsedníčka Sociálnodemokratickej alternatívy a riaditeľka Medzinárodného strediska pre štúdium rodiny ERIKA KVAPILOVÁ a viceprezidentka Medzinárodnej únie socialistickej mládeže, tajomníčka Zahraničného výboru Národnej rady SR JUDITA TAKÁČOVÁ, ktorá zase kandiduje v septembrových voľbách do parlamentu za Stranu demokratickej ľavice. Kým v predchádzajúcich rokoch sa o zastúpení žien v politike viac-menej diskutovalo a teoretizovalo, tohto roku ide o predvolebnú tému. Čo môžu ženy do politiky priniesť, s akou agendou by mali prichádzať? M. BEŇOVÁ: Iste, vstup väčšieho počtu žien do politiky a zákony, ktoré sa pripravovali a týkali sa všelijakých kvót, je naozaj téma, o ktorej sa v spoločnosti viac diskutuje posledné dva roky. Je veľmi aktuálna pre škandinávske krajiny, ale napríklad aj pre Francúzsko. Som známa tým, že som odporkyňou kvót. Médiá nám vytvárajú ženskú agendu a práve to mi na tom prekáža že ide o ženskú agendu. Som presvedčená, že to, či bude alebo nebude viac žien v politike, nevyriešia ony samy. Treba to riešiť v spolupráci s mužmi. Je naivné sa domnievať, že keď sa budeme stretávať stále len ženy, tak sa niečo zmení. V Národnej rade máme asi devätnásť poslankýň, čo vzhľadom na stopäťdesiatčlenný parlament nie je prevratné číslo. V Rakúsku majú stoosemdesiatčlenný parlament a žien tam tiež nie je toľko, aby to predstavovalo kvótu 30 percent. Zástupcovia prevažne ľavicových strán mi dokonca hovorili, že necítia potrebu prijímať kvóty, ktoré by vtiahli ženy do vysokej politiky. Ale tvrdili, že na komunálnej úrovni sú pomerne úspešné političky. Som odporkyňou kvót, pretože môžu mať kontraproduktívny vplyv. Nemyslím si, že ženy – voličky túžia po tom, aby nás bolo v politike viac. Pozrela som si nedávne prieskumy obľúbenosti politikov a do rebríčka sa dostalo len dvadsaťdva osôb, medzi nimi tri ženy. Štandardne Anna Malíková, predsedníčka úspešnej strany, a bývalá ministerka práce Oľga Keltošová. Tá je už v politike dlho, no napriek tomu mala, zdá sa mi, iba 3,7 percenta. Potom som sa na 21. mieste umiestnila ja, čo ma prekvapilo. Aj toto naznačuje, že hoci v NR SR je devätnásť poslankýň, tak ľudia necítia, že by robili pre nich niečo výnimočné. Čítala som štúdie, že keď bude v parlamente 30 percent žien, tak sa z nich vytvorí silná skupina, ktorá bude aktívne pôsobiť v rámci ženskej agendy. Bola som sa pozrieť na parlamentnom výbore žien zvolanom mesiac dopredu. Z devätnástich poslankýň ich tam prišlo len šesť. Hovorili sme vtedy o alimentačnom fonde a to bola práve tá platforma, kde sa ženský syndróm mohol trochu ukázať. No nebol o to záujem. To, že teraz urobíme zákon, ktorý by prinútil politické strany, aby na kandidátky stavali osoby rozličného pohlavia v pomere 1: 2 či 2:1, tak sa tým vytvorí priestor iba pre povinné kvóty. Žena nebude musieť nič iné spĺňať. To, či sa niekto stane poslancom, by mali predurčovať iné kritériá ako pohlavie. Prečo ste sa vy osobne rozhodli vstúpiť do vysokej politiky? J. TAKÁČOVÁ: Ja som chcela vsadiť práve na rovnoprávne postavenie žien a mužov v spoločnosti. V tejto chvíli toto rovnoprávne postavenie síce garantuje ústava a zákony, no realita je iná. Či už ide o nerovnaké platové podmienky alebo o postavenie v rodine či domácnosti. Nezanedbateľným problémom je aj násilie páchané na ženách. Okrem toho sa venujem zahraničnej politike. V MDĽ i SDĽ sme vypracovali program vízie integrácie do Európskej únie a budúcnosti EÚ. Rovnako mám záujem o témy týkajúce sa mladých ľudí, ich uplatnenia sa v spoločnosti a vzdelávania a rovnoprávneho postavenia menšín na Slovensku. Rozhodla som sa aktívne vstúpiť do politiky aj preto, lebo mám záujem presadzovať ľavicové hodnoty a nielen niekedy nečinne sedieť na orgánoch strany a kritizovať z mládežníckych pozícií názory a myšlienky, ktoré predstavitelia staršej generácie prezentujú. Mám záujem ponúknuť modernejšiu a novšiu víziu, ktorá by sa mohla stretnúť s väčším záujmom verejnosti. E. KVAPILOVÁ: Dôvody boli u mňa dva. Prvý, mám sedemnásťročného syna a bola by som rada, keby bol pyšný na túto krajinu a na rozdiel od svojich spolužiakov netúžil odísť zo Slovenska. Druhou motiváciou bolo to, že sa pätnásť rokov zaoberám sociálnou politikou, mám skúsenosti z krajín, v ktorých fungujú sociálnodemokratické režimy. Keď toľko rokov chodíte na konferencie, kde prezentujete určité výsledky, a pozývate na ne politikov, ktorí majú rozhodovaciu právomoc, a vidíte, že sa všetko skončí na vedeckých fórach, prípadne v publikáciách, dospejete do veku, keď to už ďalej nejde, lebo je to výsmech vašej práce. Okrem toho, mám veľa pracovnej kapacity a rada expandujem do nových oblastí. Politika je logické pokračovanie mojej práce. Nemám absolútne problém s hodnotovou orientáciou SDA a mám to šťastie, že sa spolupodieľam na formovaní jej smerovania hneď od začiatku. Nevstúpila som však do politiky, aby som bodovala v rebríčkoch popularity. To ma láka najmenej. Dokonca by som povedala, že to je jeden z momentov, ktorý mi je na politike nesympatický. Skôr si myslím, že som schopná spoluformulovať riešenia s ľuďmi, ktorí sú odborne zdatní a majú vôľu. M. BEŇOVÁ: Som pomerne aktívny človek. A ak chcem, aby sa niečo zmenilo, tak by som k tomu mala aj aktívne pristúpiť. Samozrejme, je jednoduché sedieť doma, sledovať médiá a situáciu hodnotiť zboku, všetko kritizovať, no nesnažiť sa veci riešiť. Preto som sa rozhodla, keď vznikala nová strana, že sa stanem jej členkou. Smer je moja prvá strana, predtým som v inej nebola. Páčilo sa mi, s čím Robert Fico za mnou prišiel, a páči sa mi to dodnes. Je to veľmi dobrá vízia, ktorá môže Slovensko posunúť ďalej. Keďže ma Ficove myšlienky i ľudia okolo neho oslovili, rozhodla som sa, že to vyskúšam. Úspech v politike nikdy nie je jednoznačný. Nikdy neviete, ako sa to skončí. Závisí to od toho, či sa vám podarí osloviť voličov, získať ich pre svoje myšlienky. Človek, ktorý vstupuje do politiky prvýkrát, tam ide s veľkými ideálmi. Časom zisťuje, že nie všetko sa dá zrealizovať tak jednoducho, ako si predstavoval. Okrem toho, keď prichádzate z podnikateľského prostredia, kde je jasne daný vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom, a prídete do politickej strany, tak zisťujete, že tam nemôžete niekoho riadiť na manažérskej báze, ale sa väčšmi usilujete hľadať priestor pre spoluprácu. Musíte sa naučiť počúvať. Keby som aj v politike nebola nikdy úspešná, tak mi toho veľa priniesla. Zistila som, že existuje i iná forma komunikácie ako príkazová. Väčšinu svojho podnikateľského pôsobenia som bola v manažérskych funkciách, takže toto je pre mňa obrovská skúsenosť. Obdobie pred rokom 1989 otvorilo ženám verejnú sféru a tie sa vytrhli z domácností. To je pozitívne. Napriek tomu na Slovensku existujú určité negatívne kultúrne faktory, žena je tá, ktorá sa má venovať domácnosti a veci verejné majú byť pre ňu tabu. Ako sa dá dosiahnuť, aby sa rovnosť rodov preniesla aj do reality? J. TAKÁČOVÁ: Problém stereotypu a tradičného postavenia ženy je psychologický. Treba ho začať odbúravať. Či už presadzovaním väčšieho počtu žien v politike alebo preferovaním tém, ktoré sa priamo týkajú ich postavenia a diskriminácie v spoločnosti. Na rozdiel od pani Beňovej som zástankyňou kvót. To je jeden z najlepších nástrojov ako dosiahnuť vyššie zastúpenie žien v politike. Ak dnes hovoríme, že v orgánoch verejnej správy nedosahujú ani dvadsaťpercentné zastúpenie, tak je to v rozpore s hlavnými demokratickými princípmi. Ženy totiž tvoria asi polovicu populácie, a tak nemajú dostatočné postavenie na presadzovanie svojich názorov. Súhlasím s tým, že tento problém treba riešiť v spolupráci s mužmi. Kvóty v stranách, ale aj v iných verejných orgánoch považujem za dočasný mechanizmus, ktorý môže priniesť reálne výsledky. Máme s tým už svoje skúsenosti, či už je to škandinávsky model, dnes je vo švédskom parlamente päťdesiatpercentné zastúpenie žien. No mám skúsenosť z Medzinárodnej únie socialistickej mládeže, kde bol v jej orgánoch pomer medzi ženami a mužmi desať ku deväťdesiat a v súčasnosti je päťdesiat ku päťdesiat. Ženy, ktoré sú dnes v týchto orgánoch, vôbec nie sú menej kvalitné. Práve naopak, v politickej zručnosti v mnohom presahujú prítomnú mužskú časť. Kvóty vnímam ako motivačný faktor, ktorým môžeme ženám ukázať, že aj v politike je pre ne miesto. Nesúhlasím s názorom, že občania necítia potrebu väčšieho zastúpenia žien v spoločnosti. To nie je argument. Naša zodpovednosť spočíva v tom, aby vo všetkých orgánoch verejnej správy a v hospodárskych štruktúrach bolo zastúpenie žien rovnaké ako mužov. E. KVAPILOVÁ: Ak hovoríme o ženách v politike, treba spomenúť rozličné typy bariér, ktoré im to zabraňujú. Tie sú niekedy objektívne a niekedy subjektívne. My s kolegami sme robili v tejto oblasti výskumy. Tých bariér je veľké množstvo a proces, aby ženy vstupovali do politiky vtedy, keď chcú, a za rovnakých podmienok ako muži, bude ešte chvíľu trvať. Pokiaľ ide o kvóty – tie sú absolútne legitímnym nástrojom na zvyšovanie participácie žien v politike. Je to štandardný nástroj, ktorý sa používa v mnohých krajinách. Môj problém s kvótami na Slovensku je ten, že sa obávam ich zneužitia straníckymi sekretariátmi. Vlani zorganizoval minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ktorý je zodpovedný za politiku rovnosti príležitostí, stretnutie odborníčok s predstaviteľmi politických strán. Jeden z predsedov významnej strany povedal, že oni nemajú problém s participáciou žien, pretože on už vybral dvanásť žien na kandidátku. Toto nie je spôsob, ako sa majú kvóty používať. Tie majú význam vtedy, ak existujú ženy pripravené vstúpiť do politiky. Kvóty sú pre ženy, ktoré majú agendu, majú čo povedať a sú zrelé na vstup do politiky. Toto je nástroj pre ne, a nie pre stranícke sekretariáty. Obávam sa, že na Slovensku v niektorých stranách nedozrel čas na kvóty. M. BEŇOVÁ: Odmietam kvóty z celkom konkrétnych dôvodov. Ale v tomto som veľmi liberálna, ak si niekto myslí, že agenda tých kvót je v poriadku, treba o nich diskutovať, chodiť do Národnej rady a predkladať tam návrhy zákonov. Možno, že jedného dňa to prelomíme, no ja tomu vnútorne nedôverujem. Nemyslím si, že za socializmu boli ženy odkázané len na domácnosť. Naopak, boli veľmi aktívne. Napríklad moja stará mama mala tri zamestnania. Po roku 1989, keď sa zmenil politický systém, otvorili sa iné možnosti. Obrovské množstvo žien sa angažuje v treťom sektore, v rozličných občianskych združeniach, nadáciách. Je to priestor, ktorý ženy viac zaplnili. Ale mne tak trochu absentuje ich angažovanosť. Napríklad občianske združenie Profesionálne ženy robí školenia a pracovné semináre, na ktorých pripravujú ženy v rozličných oblastiach. Ony potom pošlú list politickým stranám, do akej miery by boli ochotné prijať ženy zvonka na kandidátky, a to len preto, aby mali ich tridsaťpercentné zastúpenie. Lenže politika, ktorý ide kandidovať, musí k strane viazať aj čosi iné ako jeho pohlavie. Musí ho k nej viazať lojalita a nadšenie pre program. Ženy si treba v strane vnútorne pripravovať, vytvárať si akési networky. My v Smere sme v tomto veľmi úspešní. A napriek tomu, keď boli regionálne voľby, nepodarilo sa nám získať dostatočný počet záujemkýň, aby išli kandidovať za poslankyne do VÚC. Keď teraz zákonom stanovíme, že ich tam musí byť 30 percent, budeme ich tam ťahať nasilu? V tomto mi to príde trochu nekorektné. Napriek tomu ženy patria do politiky a nikdy som to ani nespochybňovala. Len sa zatiaľ na to nevytvorili podmienky. Pani Kvapilová, vy ste povedali, že to nerobíte pre rebríčky popularity. Nik to nerobí pre to. Lenže to, že ste na tých rebríčkoch, ukazuje, že ste nejakým spôsobom získali ľudí pre svoju agendu. Prečo si myslíte, že sa ženy do politiky tak veľmi nehrnú? M. BEŇOVÁ: Najmä preto, lebo majú úplne iné problémy, ako chodiť na politické schôdze či na mítingy po celom Slovensku. Nemôžu si to dovoliť z ekonomickej stránky a nemajú vytvorené ani sociálne zázemie. Zjednodušene povedané: nemajú na to čas a peniaze. A politická súťaž vôbec nie je jednoduchá. Nemôžete sa spoliehať na svoj úsmev. Muži vám dokážu na cestu naklásť veľa mín. Ste pre nich oveľa väčší konkurent ako nejaký muž v tíme. Takto to v strane reálne prebieha. Hovorili ste o vytvorení podmienok. Ale akou inou formou, ak nie práve nástrojmi pozitívnej diskriminácie, sa dajú v súčasnosti vytvoriť ženám podmienky na ich aktívnu účasť v politickom živote? M. BEŇOVÁ: Mám veľkú obavu, či by to ženy dokázali presadiť, ak by ich bolo v Národnej rade 30 percent. Zmena podmienok závisí od oveľa väčšieho množstva poslancov NR SR a členov vlády. Ale ja som hovorila o všeobecnom zlepšení podmienok. Ak sa nám na Slovensku nezlepšia podmienky, tak nemôžeme očakávať, že 30 percent poslankýň nám zmení ekonomické podmienky pre ženy. To je nereálna predstava. Všimnite si, ako ženy – političky muži stále vytláčajú do priestoru sociálnej politiky. Ako keby nedokázali v spoločnosti urobiť nič iné. Ale v sociálnej oblasti veľmi ťažko urobíte rýchle a zásadné opatrenia, ktoré vám získajú úspech u voliča. Potreba väčšieho počtu žien v politike musí prísť odspodu. Tým, že zavedieme kvóty, zrazu nevytvoríme priestor, že sa nám 30 percent geniálnych žien posadí do parlamentu. J. TAKÁČOVÁ: To nie sú len ekonomické a sociálne podmienky. Ženy majú určité predsudky alebo pocity ohrozenia, čo sa stane, keď vojdú do politiky, ako sa bude na nich pozerať okolie. Ale určite sa obávajú aj istého výsmechu, lebo ešte stále ich viacerí chápu ako sliepky, ktoré tomu nerozumejú, a že na to treba tvrdú mužskú ruku a nie konštruktívny dialóg, ktorý by žena svojím často kultúrnejším vystupovaním mohla do politiky vniesť. Tieto zábrany u žien treba zmeniť. Pani Beňová, ak hovoríte, že sa tu na to nevytvorili podmienky, tak sme tu práve pre to, aby sme ich vytvorili. To, či sa bude ženská agenda v parlamente viac presadzovať, nezávisí len od počtu žien medzi poslancami. Skôr to závisí od toho, aký dôraz dajú na túto problematiku politické strany. Za posledné dva roky vyvolávali tlak skôr mimovládne organizácie, ktoré sa venovali problematike postavenia žien v spoločnosti. Vítam, že v posledných dvoch rokoch aj viaceré strany, najmä tie progresívnejšie, si túto agendu výraznejšie osvojujú. A nie je to len agenda v nejakých politických programoch a dokumentoch, ale začína sa viac odrážať i v praktickom výkone politiky. M. BEŇOVÁ: Spolu so Zuzanou Martinákovou a Oľgou Keltošovou sme cho- dievali často do rozličných diskusných relácií o ženách. A práve Zuzana Martináková bola veľká bojovníčka za to, aby naozaj išlo viac žien do politiky a dlhodobo podporovala kvóty. Potom sme sa stretli, keď už sa uzatvorila kandidátka SDKÚ. Keď sme sa rozprávali o tejto téme, len bezradne krčila plecami. Tak to chodí... Darmo bude žena v strane bojovať za kvóty, tá má jednoducho svoje vnútorné mechanizmy. Nie je to o tom, že by boli muži šikovnejší. Ženy toho majú tak veľa, že nestíhajú byť aktívne aj v politike. Samozrejme, svoju úlohu pri tom zohrávajú i médiá. Na jednej strane píšu, že je málo žien v politike, na druhej strane výrazne väčší mediálny priestor dostávajú muži. Političky pozývajú do diskusných relácií venovaných len sociálnym témam. E. KVAPILOVÁ: Nevstupujem do politiky, aby som bodovala v rebríčkoch popularity. Ako sociologička viem, že tie nie sú kritériom toho, či vaši voliči sympatizujú s vaším programom. Tí totiž, žiaľ, zväčša program nečítajú. Samozrejme, že je to kritérium, podľa ktorého sa môžu vyhrať alebo prehrať voľby. Moje osobné motivácie sa určite neuberajú týmto smerom. Pokiaľ ide o presadzovanie žien v politike, viem o iniciatívach pani Martinákovej a pamätám si, akým spôsobom vstúpila do politiky. Dodnes nie som presvedčená, že tam naozaj chcela ísť. Toto je moje subjektívne tvrdenie a tak ho treba aj brať. Mohla byť do istej miery obeťou toho, že istá politická strana potrebovala mať aj ženu vo svojej politike. A myslím si, že SDKÚ si vybrala veľmi dobre. Žiaľ, potom už do 26. miesta nenašla schopnú ženu, čo je výsledok vnútrostraníckych bojov. SDA má tú výhodu, že hoci sú tam starí, ostrieľaní politici, hneď na začiatku sme si zadefinovali, že ženy v politike sú samozrejmosťou. Na našej kandidátke je ich v prvej pätnástke päť. Ľutujem, že som nepresviedčala našich kolegov, aby tých žien bolo viac. Nemám pocit, že by ženy nechceli vstupovať do politiky, že by mali nejaké obavy, boli by nedostatočne sebavedomé. Naozaj sú na vine bariéry. Čiže kvóty v niektorom prípade môžu fungovať, v niektorom nemusia. To je otázka prístupu, pochopenia. Ak si niekto zoberie za svoje, že rovnosť príležitostí je normálnou súčasťou demokracie, kultúry a existencie spoločnosti, tak s tým nemôže mať problémy. Téma kvót je podstatná vtedy, ak znova vznikne návrh zákona, ktorý neprešiel. Kvóty môžu fungovať rozličným spôsobom – môžu sa premietnuť do volebného zákona, alebo môžu byť vnútorné. Čiže závisí od každej strany, akým spôsobom k tomuto problému pristúpi. Toto je hádam schodnejšia cesta. Pretože sú strany, ktoré sa na postavenie muža a ženy v spoločnosti pozerajú stále konzervatívnym spôsobom, ale aj také, ktoré tento konzervativizmus odmietajú a majú iný prístup k obsadzovaniu miest na kandidátke. Ako sa dá dosiahnuť, aby sa v politike presadila nielen pekná a bohatá žena? M. BEŇOVÁ: Rozhodnutie vstúpiť do politiky vôbec nie je jednoduché. Znamená to odísť zo súkromnej sféry, stratiť pritom súkromie, vystaviť sa verejnosti – to sú psychologicky veľmi ťažké rozhodnutia. A u žien sa robia ešte ťažšie ako u mužov, pretože sú prirodzene hanblivejšie. Ja som vyrastala v pomerne patriarchálnej rodine. Môj otec zomrel, keď mal 54 rokov, ale predtým nevedel, kde máme šálky na čaj. Podľa rozličných sociologických názorov by som mala byť žena, ktorá, pochádzajúc z takejto rodiny, by mala byť skromná, prirodzene prijímajúca mužskú autoritu, nemala by som mať dávku sebavedomia, ako mi často médiá vyčítajú. Ale práve v tom spočíva ten individualizmus. Každý človek je individualita a do politiky prerazia len tí, čo sú vnútorne na to najsilnejšie pripravení. Bez toho to nejde. A pokiaľ ide o rebríčky popularity... Len tí, čo sa do toho naj- viac vložia, ktorí majú najviac odvahy, možno sebavedomia a ambícií, iba tí budú najúspešnejší. Nielen v politike, ale aj v ostatných profesiách. Chcete byť pozitívnym vzorom pre iné ženy? J. TAKÁČOVÁ: V súčasnosti je vytváranie pozitívnych vzorov veľmi dôležité, pretože práve tie môžu prispieť k väčšej motivácii žien angažovať sa v politike. Žiaľ, až na veľmi malé výnimky, sú dnes ženy v politike skôr odstrašujúce. Takže aj v tomto by som videla našu úlohu – i v tomto smere oveľa viac pôsobiť. E. KVAPILOVÁ: Chcela by som byť pozitívny vzor, ale chcenie je jedna vec a realita druhá, takže si nerobím veľké ilúzie. Mám štyridsať rokov, predo mnou sú v strane chlapci, ktorí majú päťdesiat a už majú niečo za sebou. Svoju úlohu však v politike vidím okrem iného aj v tom, že vytvorím priestor pre mladých ľudí, nielen pre ženy. Keď sa mi to podarí, budem spokojná. Samozrejme, človek má politické ambície. Moja je vytvoriť most. Sama seba totiž vnímam ako tranzitívnu generáciu. Podľa výskumov verejnej mienky ženy v nadchádzajúcich parlamentných voľbách nezohrajú významnú úlohu. Čo si o tom myslíte? M. BEŇOVÁ: My budeme robiť kampaň tak, že všetci ľudia, ktorí budú na zvoliteľnom mieste na kandidátke, a budú medzi nimi aj ženy, budú vystupovať na mítingoch. Naša volebná kampaň nebude individuálna, nebude napríklad stavaná na mne ako na žene, ale bude spoločná. E. KVAPILOVÁ: Máme svojho volebného lídra. Ja osobne som dnes dokončila volebný program, za ktorý som bola zodpovedná, takisto som zodpovedná za prácu odborných skupín. Svoju osobnú volebnú kampaň si predstavujem tak, že budem chodiť nielen medzi ženy, ale aj do tých oblastí, ktoré chceme svojím volebným programom osloviť. To znamená predovšetkým do miest s veľkou mierou nezamestnanosti. J. TAKÁČOVÁ: V posledných týždňoch cítiť zo strany lídrov jednotlivých strán ambíciu prezentovať ženy na kandidátke ako akúsi výkladnú skriňu a ozdobu kandidačných listín. To, či budú na kandidátke v prvej pätnástke štyri alebo ich bude päť, to by nemalo byť jedinou devízou politickej strany či žien, ktoré za ňu kandidujú. Práve naopak. Ženy by sa mali, tak ako všetci kandidáti, prezentovať cez témy. SDĽ má na svojej kandidátke také ženy, ktoré majú svoje odborné pozadie a určité schopnosti na oslovenie voliča. SDĽ to teraz, dá sa povedať, riskla a dala šancu novým tváram, ktoré nik na verejnosti nepozná a ktoré dostanú šancu práve cez volebnú kampaň. Čo chcete v politike presadzovať – svet úspešných žien, matiek alebo budete podporovať nezamestnané ženy? E. KVAPILOVÁ: Nemám rada termín ženské témy. Nazvala by som to, že ide o témy, ktoré majú čo do činenia s rovnosťou príležitostí. To nie je len otázka rovnakého postavenia na trhu práce či politického zastúpenia. Tie témy sú prierezové. Týkajú sa všetkého, dokonca aj tá, ktorú mnohí považujú za súkromnú, a to je rodina. Ja rodinu nepovažujem za úplne súkromnú oblasť. Napríklad, ak sa v rodine deje násilie, nemôže mi to byť ako političke jedno. Musia existovať mechanizmy, ako tých, čo v tej rodine trpia, spoločnosť chráni. Napríklad, keď sa hovorí aj o násilí na ženách, tak zväčša sú muži násilníci. A čo je čisto ženská téma? E. KVAPILOVÁ: Menštruácia. A čo sa týka politiky? E. KVAPILOVÁ: Stále ste mi nerozumeli. Usilujem sa vám vysvetliť, že neexistujú ženské témy. Sú témy rovnosti príležitostí, preto vstupujú ženy do politiky, lebo sa cítia byť nerovné, majú bariéry, prekážky. Ale sú to rovnocenné bytosti, majú rovnaké schopnosti, potenciál, vzdelanie. Dnes sú mnohé vzdelanejšie, pracovitejšie, úspešnejšie ako niektorí muži. M. BEŇOVÁ: Úplne s tým súhlasím. Vôbec nevidím nejakú tému, o ktorej by sa dalo povedať, že toto je ženská téma alebo agenda. Už v úvode som spomínala, že nie som zástankyňou kvót preto, že sa hovorí, že žien by malo prísť do politiky viac, aby sa viac zaoberali ženskou agendou. No podľa mňa ženská agenda v parlamentnej práci neexistuje a určite by nemala existovať ani v riadení štátu. Tie podmienky by mali byť pre všetkých rovnaké. Nie lepšie alebo horšie pre ženy či mužov. Štát by mal teda zabezpečovať rovnaké podmienky a poslanci v parlamente sú preto, aby na to vytvárali legislatívu. Aký je vzťah žien a pracovného trhu? Sú tam rovnaké podmienky? E. KVAPILOVÁ: Je tam nerovnosť príležitostí. J. TAKÁČOVÁ: To by sme skôr mali hovoriť o tom, ktoré konkrétne čiastkové témy by sme v téme rovnosti príležitostí žien a mužov mali presadzovať. Keď si to rozmeníme na drobné, tak to je rodinná politika, odmeňovanie žien a mužov na pracovnom trhu... Štatistiky naozaj neklamú. Ženy zarábajú o 30 percent menej, v niektorých oblastiach dokonca až o 40. Je to otázka už toľko diskutovaných stereotypov v spoločnosti a ich odbúravania. Ide o rovnomernejšie rozdeľovanie úloh v domácnosti, v rodine a prerozdelenie neplatenej práce. Nedávno som čítala štatistiku, že len neplatená práca žien v domácnosti má hodnotu 40 percent HDP krajiny. Táto práca nie je vôbec ohodnotená. Potom je to otázka štrukturálnej diskriminácie žien, ktoré sú Rómkami alebo sú hendikepované. Máte vo volebnom programe body špeciálne pre ženy? M. BEŇOVÁ: My nemáme tému, ktorá by sa osobitne týkala žien. Vo volebnom programe hovoríme o poriadku a ten je rovnaký pre mužov aj pre ženy. J. TAKÁČOVÁ: SDĽ má osobitnú časť venovanú dosahovaniu rovnoprávneho postavenia žien v spoločnosti. Chceme podporovať osamelé matky s deťmi, vytváraním prístupných služieb pre ne, aby mali oveľa väčšiu šancu sa uplatniť. Myslíte si, že samy ženy chcú byť v politike? M. BEŇOVÁ: Ak sa chcú presadiť vo vrcholovej politike, tak to nesmú povedať, lebo potom sú terčom poznámok z rozličných strán. Ak prejavíte vrcholovú ambíciu, tak sa ihneď na vás pozerajú ako na človeka, ktorý sa odvážil prekročiť tieň rovnostárstva, ktorý tu pretrváva. Odsudzujeme ľudí, čo chcú byť v niečom úspešní. Hovorím teraz o svojom prípade, no ja nie som na takéto veci precitlivelá, lebo som pomerne ostrieľaná. Ale sú ľudia, ktorých sa to dotkne, a potom svoje ambície radšej pustia k vode. J. TAKÁČOVÁ: Nevidela by som väčšie rozdiely medzi ambíciami mužov a žien. Prečo si podľa vás respondenti v prieskumoch popularity vyberajú skôr mužov ako ženy? M. BEŇOVÁ: Na to neexistuje jednoznačná odpoveď. Jeden dôvod je ten, že mužov je viac, čiže majú širšiu škálu výberu. Ďalším môže byť ten, že respondent je viac naviazaný na prejavy, ktoré majú nejaký silový nádych a razantnejšie vystupovanie, ktoré je typické, s výnimkou Anny Malíkovej, skôr pre mužov. Príčin teda môže byť viacero. Neviem, či si trúfne niekto povedať jednoznačne, prečo si respondenti viac vyberajú mužov. Čo nám slúži ku cti, je to, že aj v rebríčku neobľúbenosti politikov sú viac muži ako ženy. Treba sa na to pozerať i takto optimisticky. J. TAKÁČOVÁ: Čiastočne súhlasím s pani Beňovou. Len dodám, že nie všetky ženy sú natoľko výrazné. Možno neponúkajú dostatočne zaujímavé témy, ktorými by oslovili verejnosť, alebo nie sú dostatočne silné osobnosti. E. KVAPILOVÁ: Pokiaľ ide o Slovensko, ženy u nás nebodujú, lebo v politike jednoducho neboli. Z predošlej generácie v rebríčkoch popularity v podstate boli len Oľga Keltošová a Brigita Schmögnerová. A tie boli rovnako obľúbené ako neobľúbené. Môžeme povedať, že ony bodovali, pretože tam boli. Prečo aj samotné ženy volia viac mužov? E. KVAPILOVÁ: Zase tých príčin je veľa. Aj v škandinávskych krajinách vyše 80 percent domácich prác – napriek tomu, že sú pre nás vzorom – robia ženy. A keď žena ide niekoho voliť, tak má tendenciu voliť muža, pretože automaticky predpokladá, že tak ako ona má veľa domácej práce, tak aj politička, ktorú by volila, je v podobnej situácii. No nehovorím, že to je jediný dôvod. M. BEŇOVÁ: Myslím si, že jedným z dôvodov je aj to, že žena berie druhú ženu skôr ako konkurentku.

S hosťami sa zhovárali Martina Pavlíková a Jana Matúšová