Ôsmy a deviaty div sveta

V Himalájach som vychodil jedny nohavice, dvoje ponožiek, dvoje tričiek, vypozeral jedny slnečné okuliare a vykolenil jedny kolená, no som opäť v Dillí. Poviem vám, bola to parádna „výprava“. Podľa hinduistov sú Himaláje krajinou bohov. Mnohí z tých niekoľko miliónov si ich vraj zvolili za trvalé bydlisko. Presné adresy vám, žiaľ, neposkytnú ani na indickej ambasáde v Bratislave. Bohovia majú radi záujem, ale očividne len do istej miery. Potrebujú i tu trochu súkromia a záhadnosti, aby mohli efektívne riadiť naše osudy. Teda, aspoň tak sa mi zdá... To zároveň znamená, že najvyššie veľhory sveta boli osídlené už oddávna a „turistika“ - to ako púte na rozličné významné miesta - tam má dlhé korene. My sme sa tentoraz vybrali prejsť tých niekoľko kilometrov (niečo pod 150) do regiónu Kumaon. V tejto časti Himalájí sa nachádza aj momentálne najvyššia hora v Indii - Nanda Devi (keďže K2 teraz leží v Pakistane a už to tak vyzerá, že sa na tom ešte dlho nič nezmení). Práve na jej svahy smerovali naše kroky. Už som vám tuším písal, ako vyzerajú himalájske cesty. Kľukatia sa sťa hady po svahoch hore a dole, mostami, ktoré by ste označili všelijako len nie za bezpečné, prekračujú rieky a zasa hore a zasa dole. Väčšinu z nich postavili po roku 1962, keď čínska armáda pripomenula Indii, že existuje aj severná hranica a že v medzinárodnej aréne „homo homini lupus est“. Mnohé z nich som označil za svoj osobný ôsmy div sveta. Keď sa stane, že časť cesty zoberie lavína či monzúnový dážď, tak jednoducho zaryjú hlbšie do kopca, alebo neuveriteľným oblúkom postavia ďalšiu nad či pod pôvodnou. Ak vám môžem poradiť, najlepšie si cesty vychutnáte, ak presvedčíte vodiča (nič ťažké) a svoj žalúdok (to býva ťažšie) a vyšplháte sa na strechu džípu, autobusu, či čohokoľvek, čím práve cestujete. Tak to je naozaj paráda. A keď potom na medzizastávke vidíte šoféra, ako si „ubalí“ poriadneho jointa (ušúľanú cigaretu marihuany) na posilnenie, tak je vám jasné, že vás čaká „joyride“. Neviem, či to je náhoda, že drvivá väčšina všetkých šoférov v Himalájach má pod tridsať rokov... Keď sa už nedá ísť ďalej na kolesách, musíte sa spoľahnúť na vlastné nohy. A ak sú cesty ôsmym divom sveta, tak chodníky v Himalájach sú deviatym. Väčšinu, samozrejme, nestavali pre turistiku. Sú to staré cestičky, ktorými sa už storočia uberali obchodnícke karavány, pútnici či pastieri. Na križovatkách sa treba spoľahnúť na intuíciu, mapu a... a kravské a oslie lajná alebo kozie bobky. Tie sú podľa mňa, pokiaľ ide o určenie tej správnej cesty, tou najväčšou autoritou. Vždy vás spoľahlivo zavedú k ďalšej dedine či pastierskej osade. A vysoko v horách, keď už máte za sebou pekných pár kilometrov a váš dych je kratší ako štvrtinková nota, viete, že sa blížite k predbežnému cieľu - k priesmyku. Inak tie priesmyky, to sú riadni zákerníci. Radi sa s vami zahrávajú, predstierajú, že ste ich už dosiahli a potom za zákrutou objavíte ďalšie stúpanie ako hovado. Nedajte sa však pomýliť. V každom priesmyku je malý chrám s nejakými obetami, čo tam doniesli pastieri, dedinčania, či na smrť unavení turisti - malé drevené sošky, vonné tyčinky, zvonce, kusy látky, drobné mince, skrátka čokoľvek. A tak, keď môžete cinknúť zvoncom, tak to ste na mieste. A pred vami ďalšie údolie a za ním ďalší priesmyk.