Tvár sa hlúpo, posilníš mier

Po týždni do Oventica dorazil školský výlet. Aspoň spočiatku tak na nás „mazákov“ pôsobila dvadsiatka študentov z istej americkej univerzity, komplet aj s učiteľkou menom Elizabeth. Vďaka nim a zvlášť pre nich pripravenému programu sa k trom hodinám španielčiny denne pridali ešte rozličné prednášky a exkurzie. No a navyše ešte jeden neplánovaný, ale o to cennejší zážitok. Ako pripraviť šálku kávy Zrelé plody kávovníka vyzerajú ako šípky a sú červené či žltočervené ako trnky. Keď sa ich nazbiera za plný kôš, treba ich najprv ošúpať pomocou viac či menej pokročilej techniky, povedzme takého skoromlynčeka – zakrúti sa kľukou a na zem padajú prázdne šupy. Ošúpané zrnká vyzerajú ako búrske oriešky a sú mazľavé. Preto sa nasypú na 24 hodín do vody, kde sliz vykvasí a tak vlastne zmizne. Potom sa zase nejaký čas sušia, napríklad na plochých strechách domov, kde ich pestovatelia občas prehŕňajú hrabľami. Nakoniec sa upražia a – to už poznáte – pomelú. Zaujímalo by ma, ako na to vôbec ľudia prišli, že toto všetko treba urobiť, kým sa to dá piť. Pri čaji nepoviem – ošklbať zo stromu listy a zaliať ich horúcou vodou vie každý somár. Ale pozbierať, ošúpať, vykvasiť, opražiť, pomlieť a až potom vyluhovať? Niekto sa musel veľmi nudiť, keď mu čosi také zišlo na um! Alebo že by to Mayov boli naučili mimozemšťania, ktorí ich podľa Dänikena navštívili? (Nenaučili, lebo to vymysleli pôvodne Arabi...) Prekliata polícia! Tak toto všetko sme zistili pri návšteve istého družstva pestovateľov kávy. No hoci bola zaujímavá, predsa ju tromfla samotná cesta. Nie preto, že nám natriasalo kosti na korbe nákladného auta-pickupu, ktoré je v najchudobnejších častiach Chiapas aj inde základným dopravným prostriedkom. Ani nie preto, že sme sa viezli úžasnou krajinou, od obzoru po obzor veľkoryso posiatou vrchmi ako chrbtami spiacich mamutov. Ba ani preto, že ako nám po ceste odhalil Joaquín, Oventic možno aj v čase našej prítomnosti navštevujú členovia najvyššieho velenia povstalcov, keďže ho ako kultúrno-politické centrum prvoradého významu spravuje priamo samotná Comandancia. To všetko síce bolo zaujímavé, no oveľa väčšiu pozornosť vyvolalo, keď sa Joaquín zrazu uprostred vety prudko obrátil chrbtom k ceste a precedil cez zuby: „Pinche policia!“ Obzrel som sa – a naozaj, práve nás obišla modrá dodávka s otvorenou korbou a s kopou ohelmovaných, onepriestrelnovestovaných a osamopalovaných chlapov. Ako naivista som si pomyslel, no čo, náhodou práve idú opačným smerom, ale Joaquín vedel, čo robí. Na rozdiel odo mňa si veľmi dobre uvedomoval, že sa nachádzame v „zóne konfliktu“ a že stretnúť na ceste policajtov nebude len tak. A fakt, tá dodávka zastala niekoľko metrov od nás – a potom ďalšia a ďalšia, všetky plné chlapov s kalašnikovmi na krku. Vtedy sme už zastali aj my, lebo museli. Z bieleho civilného auta vystúpil chlapík, tiež v civile a už sa to začalo. Skrytý pôvab vojenskej rovnošaty Je zaujímavé, ako človek v takých situáciách reaguje. Ešte pár sekúnd som mal pocit, že o nič nejde, že ten chlapík v pruhovanom svetri s čiernymi zrkadlovkami, ktorý vyzeral ako mierne zoštíhlený kríženec Olivera Andrássyho s talianskym mafiánom, nám predsa nemôže nič spraviť. Ale to už modrí ozbrojenci začali vyskakovať zo svojho vozidla a so samopalmi v rukách ležérne zamierili k nám. Nemali nás na muške, ba držali automaty akosi lenivo, ako keby ich so sebou brali len tak, aby sa nepovedalo. Dokonca sa ani netvárili veľmi neprívetivo. Ale keď vás zrazu obkolesí skupina chlapov so zbraňami v rukách, nemusia sa obťažovať tým, aby sa na vás ešte aj mračili. I tak je predsa vsjo jásno. Najväčšia hrôza však na mňa šla z „Olivera Andrássyho“. Pri človeku v uniforme, čo i so zbraňou v ruke, viete, s kým máte do činenia. Má svoje rozkazy a bez nich vám neublíži. Tento chlapík bol v civile a nič by som za to nedal, že bol jeden z tých smutne známych „paramilitarios“, ktorých si „strana a vláda“, v tomto prípade skôr armáda vychovala na špinavú prácu, aby si nemuseli krvaviť ruky vojaci. Práve oni majú v Chiapas na svedomí najhoršie masakre. Nie je civil ako civil. Turistickí sprievodcovia Prvých niekoľko sekúnd sme boli všetci strašne zaskočení. Doposiaľ mal vždy všetko na starosti Joaquín, no presne z toho dôvodu bol teraz veľmi výrazne mimo hry (bol predsa s povstalcami zapletený oveľa viac než ktokoľvek z nás). Z lavičky náhradníkov preto musela zaskakovať Elizabeth. V okamihu sme sa potichu dohodli na historke: všetci sme americkí študenti, bývame v San Cristóbale a vydali sme sa len tak sa poobzerať po krajine a krásach prírody. Po španielsky nevieme ani ceknúť. Sme skrátka „blbí Američania“. Potom to už bolo všetko na Elizabeth. Nevlastný brat Olivera Andrássyho šiel rovno na vec: „Kto ste? Čo tu chcete? Nie ste tu čisto náhodou kvôli ZAPATISTOM?!“ „Ale kdeže!“ zachichotala sa vysokým hlasom Elizabeth a rozhodila rukami. „Veď my ani poriadne nevieme, kto sú...!“ Nedokážem posúdiť, ako presvedčivo to hrala, bol som priveľmi zaujatý vlastným úsilím tváriť sa ako hlupák. Andrássyho tón som si však zapamätal dobre. Je to taká zvláštna zmes irónie, potlačovanej nenávisti, bezočivosti a potešenia z vlastnej moci, ktorou sa asi vyznačujú všade na svete tí, čo držia na reťazi hrubú silu. Takým tónom si na základe prečítaného predstavujem, že sa pred Novembrom rozprávali pri výsluchu eštébáci s disidentmi. „Tak krásy prírody sa vám zachcelo obdivovať? No výborne, to ani nemusíte ísť ďaleko, tuto za rohom je krásna hora, v Puerto Cate. My vás tam radi odprevadíme,“ vyceril Andrássy zuby. „Dočerta. V Puerto Cate je vojenská základňa,“ zamrmlal popod fúzy Joaquín. Presne tam sa naša teraz už kolóna aj pohla. Naozaj kolóna – eskortovalo nás päť áut plných príslušníkov rozličných ozbrojených síl – armády, polície „obyčajnej“, polície prisťahovaleckej i zvláštnych zložiek ministerstva vnútra („Tí sú najhorší,“ podotkol Joaquín.) Na každého z nás pripadali asi dvaja vojaci. Z ničoho nás neobvinili. Ba dokonca nám ani nijako otvorene nepohrozili. Ale napriek tomu sme boli fakticky ich zajatcami. Nepodliehajte panike Bál som sa? Ale áno, priatelia, isteže. Nie teda nejako zúfalo – človek si ihneď zráta, že strieľať sa nebude, to by bol priveľký medzinárodný škandál. Ale príjemné to nebolo. Hlavou mi bleskurýchle preletelo niekoľko myšlienok: „Oklameme ich? – čo keď budú chcieť ísť s nami naspäť do San Cristóbalu? – možno predsa len zistia, že sme z Oventica – donútia nás vrátiť sa tam a...“ Ďalej som to už nedomýšľal. Predstava, že budú mať dôkaz, že máme niečo do činenia s povstalcami, bola dostatočne zlá. Potom som si však uvedomil, že o nás – o moju maličkosť a mojich spoluštudentov – v tejto chvíli vlastne nejde. Nám hrozilo nanajvýš tak vyhostenie. Nie super, ale do Chiapas sme šli s vedomím tohto rizika. Ale čo Joaquín? Čo vodič dodávky? Čo náš domáci sprievodca Francisco? Zatknutie, väznenie, možno dokonca mučenie... A všetko len kvôli nám, dvadsiatke gringov. To boli tie naozaj nepríjemné myšlienky. O Joaquína som sa bál najväčšmi. Ja som sa mohol – na hanbu sveta! – tváriť ako hlúpy Američan. Príslušníci mexických ozbrojených síl našťastie britský prízvuk od amerického nerozoznajú. Joaquín to mal ťažšie. Stiahol si teda aspoň klobúk do čela, aby trocha skryl svoje latinské črty, a utiahol sa do stredu dodávky, doprostred nášho chumľa. Niekoľko dní predtým nás zabával tým, ako „skvele“ vie po anglicky: „I am wash and wear. You are beautiful windows.“ Teraz to už také vtipné nebolo. Vychutnaj si výsluch a kokakolu Vojenská základňa v Puerto Cate je usalašená ako bedlivý strážny pes kúštik nad cestou, na úpätí spomínanej hory. Tá sama osebe bola naozaj krásna a my sme zo všetkých síl dávali najavo, ako veeeeľmi sa nám páči. Ani sa radšej nepokúsim zreprodukovať typické americko-turistické zvuky, v ktorých vyludzovaní sa predháňali moji spoluštudenti. Darilo sa im tak dobre, že môj opis by to nemohol vystihnúť. Taktovku od civila prevzal na základni major Huey (Zaujímalo by ma, či vedel, že ho ako menovca postavičky z Disneyho bolo ťažké brať zase tak celkom vážne...). Zatiaľ čo vypočúval Elizabeth, zazrel som neďaleko od nás pár malých kioskov. Napadlo mi teda preukázať svoje americké vlastenectvo. Rukami-nohami som si vypýtal od vojakov povolenie a spolu s niekoľkými ďalšími sme si tam odskočili kúpiť si – nuž, čo iné, ako plechovku kokakoly. Aj keď som v tej chvíli mal na tento nápoj made in USA asi takú chuť ako na vŕtanie do zuba. Poslúžil však aspoň Joaquínovi, ktorý za ponúknutú plechovku ďakoval hlasným: „Thank you, thank you!“ Výslovnosť mal v tej chvíli výbornú. Štrapácia pokračovala prezeraním pasov, ktoré sme, našťastie, všetci pri sebe nemali. Dúfal som, že nám nebudú prehľadávať batohy, pretože ako poctivý hlupák som si so sebou vzal aj svoj novučičký slovenský. Iste, mal som už pripravenú historku o tom, ako žijem v USA a k výletu som pridružený vzhľadom na svoj blízky vzťah k jednej zo študentiek (ku ktorej, to som ešte nevedel), ale v takej situácii je každá komplikácia iba na škodu. Po asi polhodine nám už veselé a užasnuté americké výkriky nad exotickosťou krajiny pomaly dochádzali. Bolo horúco a my sme len posedávali a čakali, čo s nami bude. Nakoniec sa major Huey uspokojil s tým, že si vypýtal mená všetkých prítomných a prepustil nás. Rozhodlo možno to, že Francisco, náš domáci sprievodca, ktorého po Elizabeth vyšetrovali najviac, pekne po pravde vyrozprával, že ideme na exkurziu do kávového družstva. Družstvo je totiž celkom legálne a nijaké spojenie s povstalcami nemá. Všetko bolo teda v poriadku – aspoň v normálnom svete. „Ale aj tak, nebudeš mať z toho problémy?“ spýtal som sa. Francisco sa iba usmial sa a pokrčil plecami: „Quién sabe?“ Nuž, naozaj, tu, v tomto kúte sveta, za týchto okolností, kto to môže vedieť? Strašne dúfam, že nie... Mnoho podôb zápasu Nič ľudí tak nezjednotí, ako keď spolu prestoja podobnú krízu. Zrazu sme všetci boli oveľa družnejší, chápavejší, spoločenskejší. Predel medzi nami „mazákmi“ a novoprišelcami sa vyparil. Debatovali sme o všetkom možnom – a najviac o zmysle celej akcie. Boli na našu cestu vojaci dopredu upozornení? Vedeli, odkiaľ v skutočnosti ideme a kto sme? Chceli nás postrašiť? Nech je, ako chce, celá skúsenosť bola výrečným dokladom toho, že v „zóne konfliktu“ sa konflikt naozaj ešte neskončil. V príručkách Pentagonu sa píše o „vojne nízkej intenzity“. Od nástupu nového prezidenta Foxa je to síce intenzita veľmi nízka, no napriek relatívnemu pokoju je zrejmé, že za vhodných politických podmienok by mohla naozajstná vojna prepuknúť znova. „Budú sa takéto expedície podnikať aj naďalej?“ spýtali sme sa nášho učiteľa po návrate „domov“. ,,Samozrejme, že budú. Nemôžeme dopustiť, aby nám vštepili do hlavy, že sa nemôžeme pohnúť z Oventica. Veď na čo by si začali trúfať potom?“ odvetil Joaquín. Potom sa odmlčal, nadvihol obočie a dodal: „Nepoddať sa zastrašovaniu – aj to je súčasť zápasu...“