Panovníčky na úsvite nového veku
O ženách na tróne, menovite o rakúskej cisárovnej Márii Terézii a ruskej cárovnej Kataríne II. dodnes kolujú šteklivé anekdoty. V čase mladosti boli obe pekné a obe v záujme politiky dokázali využívať aj svoj ženský šarm. Obe boli vzdelané a energické. Historický vývoj pred ne postavil mimoriadne ťažké úlohy, ktoré dokázali úspešne zvládnuť. Hoci Mária Terézia pôsobila v čase svojho vládnutia konzervatívne, jej reformy pripravili krajinu na príchod modernej doby. Katarína II., ktorej sa podarilo presvedčiť také osobnosti ako Voltaire o svojej slobodomyseľnosti, skôr upevnila v Rusku poriadok, ktorý ešte nastolil Peter I. Pragmatická sankcia Rakúskemu cisárovi Karolovi VI. sa nepodarilo splodiť mužského potomka, ktorý by sa stal následníkom trónu, ale iba dcéry. Preto roku 1713 vyhlásil tzv. pragmatickú sankciu, podľa ktorej ak habsburskí vládcovia nebudú mať mužského potomka, na trón môže zasadnúť žena. Toto ustanovenie európske mocnosti neuznali. Mária Terézia nastúpila na trón roku 1740 dvadsaťtriročná. Mladučká panovníčka bola síce veľmi inteligentná a navyše dostala také vzdelanie, ktoré bolo v onej dobe zväčša pre ženy nedostupné, chýbali jej ale politické skúsenosti. Monarchiu zdedila v katastrofálnom stave. Na svoje vladárske počiatky neskôr spomínala takto: „Bola som bez peňazí, bez úverov, bez armády, bez vlastných skúseností a nakoniec tiež bez akejkoľvek rady.“ Jej poradcami, ktorých zdedila po otcovi, boli neschopní, nevzdelaní šľachtici, ktorí vynikali iba urodzenosťou. Panovníci susedných krajín sa domnievali, že budú môcť využiť neskúsenosť mladej panovníčky a roztrhajú jej ríšu na kusy. Od prvého dňa vlády musela viesť vojny o zachovanie celistvosti ríše. Situáciu však zvládla vďaka tomu, že sa jej podarilo uskutočniť v krajine hlboké reformy, ktoré sa týkali mnohých oblastí. Súkromný život cisárovnej O Márii Terézii ešte po vyše 260 rokoch kolujú pikantné historky a vtipy. Malo to dve príčiny. Prvá spočívala v tom, že si musela nájsť schopných poradcov a dôstojníkov. Panovníčkin manžel František Štefan Lotrinský mimoriadne žiarlil na jej najvplyvnejšieho poradcu Václava Antona Kounica. Bol to mladý, pohľadný, elegantný vdovec, ktorému vďaka mimoriadnym schopnostiam cisárovná všeličo prepáčila. Mal na jej politické rozhodnutia oveľa väčší vplyv, ako manžel. Mária Terézia svojmu mužovi prenechala iba vplyv na hospodársku politiku. Sám raz vyhlásil: ,,Dvor to je iba moja pani a moje deti. Ja som len súkromná osoba.“ Pokiaľ išlo o dôstojníkov, musela predsa reformovať armádu, preto ich vyznamenávala, pozývala k svojmu stolu a jazdila na manévre. Druhým zdrojom klebiet bola vlastne pomsta Viedenčanov. Netreba hádam pripomínať, že Viedeň mala povesť „veselého“ mesta. To viedlo k tomu, že sa tu mimoriadne rozšírili pohlavné choroby. Mária Terézia na to reagovala tým, že zriadila špeciálnu mravnostnú políciu s mimoriadnymi právomocami. Viedenčania na to reagovali šuškaním pikantných historiek o cisárovnej. V skutočnosti bola Mária Terézia hlboko veriaca žena. Mala šťastie v tom, že za muža dostala princa, ktorého milovala už od detstva. Je všeobecne známe, že porodila šestnásť detí. Máloktorý vladársky pár mal toľko potomkov. Tehotenstvo znášala dobre a trpezlivo, pôrody mala ľahké. Milovala svoje deti a usilovala sa im venovať toľko, čo len mohla. Tereziánske reformy Mladá cisárovná dokázala zapudiť neschopných poradcov svojho otca a vybrať si takých, čo jej pomohli udržať moc. Vyžadovalo si to však nevyhnutné radikálne reformy. Prvým poradcom bol Friedrich Wilhelm Haugwitz. Predovšetkým sa museli uskutočniť reformy daní, správy a armády. Haugwitz presadil takú daňovú reformu, ktorá podstatne zvýšila štátne príjmy. Potom pomohol cisárovnej sústrediť všetku pomoc centralizáciou verejnej správy a nakoniec sa o riadenie armády začal vo všetkých ohľadoch starať štát a obmedzil sa vplyv šľachty. Dôstojníci sa vyberali podľa schopností, dostávali plat a v armáde sa odstránili mimoriadne kruté tresty. Už spomínaný Kounic presadil, že vzorom pre monarchiu sa stal francúzsky absolutizmus a rakúska zahraničná politika sa orientovala na Francúzsko. S tým nesúhlasil napríklad manžel Márie Terézie. František Štefan sa však preslávil zakladaním manufaktúr, ktoré vyrábali textil a sklársky tovar. Okrem manufaktúr sa rozvinula hutnícka výroba, čo vyžadovalo zvýšenie ťažby uhlia. Rozvoj priemyslu priniesol také vysoké príjmy, že sa podarilo zlikvidovať štátny dlh. Ten činili roku 1767 259 miliónov zlatých a roku 1775 sa dokonca zaznamenal v štátnom rozpočte prebytok. Mária Terézia tiež zreformovala vysoké i základné školstvo a systém súdnictva. Tieto reformy však mali istý negatívny dopad na nenemecké obyvateľstvo monarchie. Centralizácia moci a školské reformy sa spájali s germanizáciou ríše. Roku 1780 cisárovná zomrela. Krajine začal vládnuť jej syn Jozef II., ale to je už iná história. Historici hodnotia vládu Márie Terézie v podstate kladne, dala by sa iba položiť otázka, čo v jej vláde prevažovalo, či barokové alebo osvietenské prvky. Nepochybne však dokázala zvládnuť katastrofálnu situáciu ríše. Premena Žofie Zerbtskej Tridsiateho júla 1767 cárovná Katarína II. vydala tzv. Veľkú inštrukciu, kde odseku 1 paragrafe 6 ustanovila, že „Rusko je štát európsky“ a v siedmom paragrafe to odôvodnila reformami Petra Veľkého. Cárovná asi vedela, čo robí. Roku 1744 pozvali na ruský dvor pätnásťročnú Žofiu Zerbtskú ako budúcu nevestu následníka ruského trónu. Ríši vtedy vládla Alžbeta Petrovna. Žofia pochádzala z miniatúrneho kniežatstva na polceste medzi Lipskom a Berlínom. Okrem malého mestečka minimonarchiu tvorili ešte štyri dediny. Žofiin otec slúžil v pruskej armáde a matka chodila po návštevách panovníckych dvorov. Získala však také konexie, že mohla dcéru vydať do Ruska. Svoju úlohu možno zohrala okolnosť, že následník trónu Peter Fjodorovič bol fyzicky na úrovni dvanásťročného chlapca a duševne ešte nižšie. Po rokoch už ako cárovná Katarína Žofia Zerbtská napísala, že síce „následník trónu jej bol ľahostajný, ľahostajná jej však nebola ruská koruna“. Po niekoľkých mesiacoch pobytu v Moskve v júni 1744 Žofia prestúpila na pravoslávnu vieru a prijala meno Katarína. V auguste 1745 sa vydala za následníka trónu. Jeho najväčšou zábavou bolo cvičenie krýs. K „radostnej udalosti“ došlo až po deviatich rokoch, ale Peter Fjodorovič vyhlásil, že nikdy nevedel, čo mal s Katarínou robiť, aby sa dostala do druhého stavu. Zázračný koniec sedemročnej vojny Rakúsko sa nedokázalo zmieriť so stratou Sliezska a pripravovalo sa na vojnu s Pruskom. Grófovi Kounicovi bolo jasné, že treba mať za spojenca Rusko a zároveň dosiahnuť spojenectvo alebo aspoň neutralitu Francúzska. Nakoniec vznikla koalícia Rakúska, Ruska a Francúzska. V lete roku 1756 vtrhla pruská armáda do Saska a začala sa mimoriadne krvavá a dlhá vojna. Ruskú armádu v tejto vojne postihlo niekoľko nevysvetliteľných porážok. Čoskoro bolo jasné, že pruský kráľ Friedrich je o ruských vojenských plánoch lepšie informovaný ako veliteľ armády Fermor. Pruským špiónom bol následník trónu Peter Fjodorovič. Na cárskom dvore sa to vedelo, no pri chatrnom zdraví cárovnej Alžbety si nik nechcel pohnevať budúceho panovníka. Roku 1759, keď sa veliteľom ruskej armády stal gróf Soltykov, Friedrichovi nepomohli ani následníkove špionážne správy. Prvého augusta 1759 utrpela pri Kunnersdorfe pruská armáda drvivú porážku a Rusi vkročili do Berlína. V Európe boli všetci presvedčení, že Prusko už môže zachrániť iba zázrak. Ten napokon prišiel. 25. decembra 1761 zomrela cárovná Alžbeta. Nový cár Peter III. nielenže uzavrel s Pruskom mier, ale ponúkol ruskú armádu na boj proti Rakúsku, ak by nebolo hneď ochotné skončiť vojnu. Rusko chcelo od Pruska získať mesto Kráľovec s okolím, dnešnú Kaliningradskú oblasť Ruska, nový cár sa týchto nárokov vzdal. Svojím chabým rozumom nechápal, že propruskou politikou pácha vlastne samovraždu. Keď sa chystal dobyť Dánsko a skonfiškovať cirkevné majetky, konca mu ostávalo iba málo času. Dámska revolúcia Peter III. bol vlastne jediným ruským vladárom v 18. storočí, ktorého nenastolil štátny prevrat. Tento „prechmat“ sa mal čoskoro napraviť. 28. a 29. júna 1762 prebiehali v Rusku udalosti, ktoré pripomínali skôr akúsi slávnosť než štátny prevrat. Vojaci dostali vodku a zároveň vypili všetky zásoby petrohradských krčiem. Katarína spolu s kňažnou Daškovovou vo vojenských uniformách na čele Preobraženského pluku tiahli k cárovmu sídlu v Oranienbaume (odtiaľ názov ,,dámska revolúcia“). Peter III. podpísal síce pokorne abdikáciu, ale o niekoľko dní údajne zomrel na hemoroidálnu koliku. Pri jednom z prevratov akosi „zabudli“ zlikvidovať cára Ivana VI., ktorý bol uväznený v Petropavlovskej pevnosti. Aj tento „bezmenný väzeň“ musel zomrieť. Chronickou a absolútne nevyliečiteľnou chorobou ruskej samovlády – samoderžavia je umŕtvenie každej spoločenskej a individuálnej aktivity, ktorú nemôže nahradiť sebaväčšia aktivita samovládcu. Úsilie Ruska držať krok s krajinami, ktoré nepoznali alebo prekonali obdobie absolutizmu bola beznádejná. Na začiatku vlády Kataríny II. to ešte nebolo zrejmé. Cárovnej síce hlásili, že z Ruska utekajú nielen nevoľníci, ale aj príslušníci vyšších vrstiev, ona na to reagovala, že „našim mladým ľuďom by sa malo dovoliť cestovať do cudziny“. Samovládkyňa na ruskom tróne Katarína sa pokúšala o správnu a finančnú reformu, no hoci strojnásobila dane, potomkom zanechala štátny dlh vo výške 200 miliónov rubľov, kým ročný príjem bol okolo 70 miliónov. Hoci vyhlásila, že Rusko je európsky štát, nedokázala prekonať aziatske tradície vlády. Bolo to predovšetkým nevoľníctvo. To ruské však nemožno porovnávať so západoeurópskym, kde mal nevoľník isté práva, v Rusku bol fakticky na úrovni starovekého otroka. V rokoch 1772-1773 vypuklo masové povstanie nevoľníkov pod vedením Jemeliana Pugačova. Cárovná síce po poprave ,,mužíckeho cára“ napísala ministrovi spravodlivosti, že ,,ak nezmiernime násilie a nezmeníme súčasný stav, ktorý je pre ľudský rod neznesiteľný, potom ľud učiní tento krok skôr či neskôr sám“. Namiesto dôkladných reforiem chcela Katarína II. mierniť výbušnú situáciu v krajine expanzívnou politikou. Iniciovala delenia Poľska, viedla vojny s Tureckom a Švédskom. Keď vypukla revolúcia vo Francúzsku, chcela organizovať medzinárodnú intervenciu. Zomrela roku 1796. Ak by sme mali porovnávať Máriu Teréziu a Katarínu II., mali síce spoločné vlastnosti, ako bola schopnosť zorientovať sa v zložitej situácii a nájsť si vynikajúcich spolupracovníkov, ale sa aj v mnohom líšili. Napríklad Katarína nebola taká cnostná ako Mária Terézia, na základe jej životných príbehov sa dnes nakrúcajú pornografické filmy. Lenže Kataríne možno vyčítať čosi podstatnejšie – pokrytectvo. Veľmi dobre poznala osvietenské názory, dokonca si dopisovala s osvietenskými filozofmi a svojimi myšlienkami ich privádzala do úžasu. Ale napokon jej išlo predovšetkým o postavenie a moc vladárky, a nie záujem krajiny. Tá, pravda, nebola jej vlasťou, hoci ju prijala za svoju panovníčku.
