Lermontov je v tom nevinne
Návštevník kina je zvedavý: stretne na filmovom plátne onú Amélie, ktorú pozná ako hviezdu filmu Amélie z Montmartru? Je druhý film s Audrey Tautouvou v hlavnej úlohe pokračovaním predchádzajúceho, alebo je skutočne novým? Môže byť predstaviteľka Amélie ešte vôbec niekým iným než Amélie? Áno aj nie. Každopádne sa teraz volá Michelle. Boh je veľký, ja som celkom maličká. Tak znie doslovný preklad názvu novej francúzskej komédie, ktorá ľahko pojednáva o neľahkých veciach. Michelle má dvadsať, za sebou niekoľko lások a rozchodov, potrat a pokus o samovraždu. Zarába si ako modelka, číta knihy a rieši svoje problémy v rodine. A hľadá to správne náboženstvo. Nemá však presnejšiu predstavu, komu a čomu by mala uveriť. Hľadanie určitej duchovnej orientácie, alebo hlbšie hľadanie mŕtveho otca v bohu, hľadanie veľkého (grand vo francúzštine znamená aj dospelý) boha ako opory, ochrany, záštity v inak anonymnom, rýchlom svete ukazuje absenciu základnej hodnotovej orientácie. Autori filmu sa však neobmedzujú na to, aby podali tento nedostatok, respektíve stratu kriticky lacno. Poukazujú na ňu ako na fakt, skutočnosť, pričom filmové rozprávanie sa neredukuje len na ňu. Naopak, tvorí východisko, počiatočný bod, odkiaľ sa začína hľadanie. Hľadanie strateného Nie všetci však hľadajú. Niektorí to totiž vôbec nepotrebujú, iní už našli. Napríklad nový Michellin priateľ Francois. Jeho rodinné zázemie mu poskytlo náboženstvo odmalička. Svet Francoisa je vôbec celkom odlišný. Usporiadaná rodina a práca, úcta k rodičom a k náboženskej tradícii, kde sa dôslednosť neprejavuje v encyklopedických poznatkoch (o ktoré sa pri osvojovaní náboženstva snažila Michelle), ale v praktikovaní tradovaných rituálov. Nie je to niečo, čo treba hľadať a znovu nachádzať. S čím vyrastáme, tomu sa nemusíme učiť, presviedča nás postava Francoisa. Dokonca to, čo je našou integrálnou súčasťou, nás môže začať nudiť, keď sa to má stať predmetom koncentrovanejšieho štúdia. Michelle chce „svoje“ náboženstvo. Vyskúšala už mnohé. Prijíma ich však len zvonka, na povrchu a demonštruje to zmenou odevu, úpravy vlasov, líčenia. Keď stretne Francoisa, vidí v tom príležitosť pre štúdium judaizmu a jej hypertrofovaný záujem oň vedie k paradoxnej situácii, keď Francoisa označí za nedostatočného Žida. Koreňom nedorozumenia sa stáva samotná podstata náboženstva. Čo ho tvorí: učenie? symboly? tradícia? história? Michelle má svoju metódu: poznať. Poznať učenie toho-ktorého náboženstva, naučiť sa modlitby, históriu vzniku a šírenia. Používa spôsob príznačný pre európsky model vedenia – cez osvojené poznatky spoznať, ovládnuť, pričom jej uniká oveľa dôležitejší rozmer – prežiť, precítiť, pochopiť. Preto, hoci chce byť Francoisovi čo najbližšie aj skrze „ich“ náboženstvo, nepodarí sa jej to a Francois ju sklamaný opúšťa. Nájdenie nového Mnohé, možno všetko v živote, je však len otázkou času. Záver filmu vyznieva optimisticky. Čarovnou vetou: „Som Burgunďanka“ sa Michelle prihlási k vlastnej identite, znovunájde tú pôvodnú, skutočnú, tú, ktorú v nej hľadal aj jej priateľ. Natíska sa však viacero otázok: Je toto riešenie skutočným riešením? Môže byť ľudská identita jednozložkovou? Vyplní národná, resp. regionálna príslušnosť nevyhnutne všetky prázdne miesta identity súčasného človeka? Koniec filmu pôsobí jednoznačne upokojujúco, hľadanie sa úspešne zavŕšilo aj v súlade s modernými kultúrno-politickými názormi na dôležitosť regionalizmu. Diváka však nemusí presvedčiť. Náhlosť, s akou sa o vyriešení dozvedá, vzbudzuje nedôveru, ktorú pociťoval už pri Michellinom rýchlom prebiehaní od jedného náboženstva k druhému. A predsa, zdá sa, že po celofilmovej naháňačke je to optimálne riešenie. Boh je, napokon, tak veľký, že ho možno hľadať všade, aj v koreňoch svojho pôvodu, vo vlastnej etnicite. Reflexia európskeho Film vypovedá o súčasnom stave a rozpoložení Európana pravdivejšie než mnoho odborných sociologických a kulturologických štúdií. Aj o tom, že Európan ako taký nie je len jeden, že prejavom dnešného európanstva je skladať vlastnú identitu z úlomkov kultúrnej minulosti účelovo podľa vlastných pohnútok a potrieb. Stratila teda Michelle svojho Boha definitívne? Boha na prvý pohľad tak nezmazateľne zapísaného v kultúrnych dejinách Európy? Boha, ktorého premeškala nájsť v detstve, keď vyrastala v rodine, kde vinou osobných nezhôd, smrti otca a prítomnosti otčima nebol pre takéto otázky priestor? Alebo je uspokojivé nájdenie náboženskej identity rovnako kultúrnym fenoménom, ktoré sa dnes dosahuje len veľmi ťažko? Film nabáda pýtať sa, nepodáva však vyčerpávajúce odpovede. Veď napokon všetko môže byť aj inak: Boh je všade a svojou veľkosťou zapĺňa každý priestor. Je zbytočné ho hľadať. Cesta hľadania vlastnej identity ho preto zahrňovať môže, ale nemusí. Jeho existencia sa prejavuje v rozmanitosti. Originalita jednotlivca je jeho dôkazom a naplnením. V kontraste s ňou je civilný svet unifikovaný a strohý. Ulice, supermarkety, fotografické štúdiá... V mnohom zhodné scénické kulisy ako v prípade filmu o Amélie však teraz vyznievajú úplne inak, akosi chladne a anonymne – podobne je to aj s domom Michelliných rodičov. Mäkkú atmosféru, ktorú divák pozná z predchádzajúceho filmu, má len byt Francoisových rodičov. A samotná hlavná hrdinka? Tá je iná v každej scéne, či už ako modelka pri fotografovaní alebo ako momentálna vyznávačka niektorého zo svetových náboženstiev. Je najpremenlivejšou súčasťou filmu, poskladaného z kratších alebo dlhších šotov. Tento raz sa svet nekrúti okolo hlavnej hrdinky, ale maličká Michelle sa neprestáva krútiť v ňom. Hľadanie paralel medzi dvoma filmami sa míňa účinkom. Navzájom sa líšia. Jednako ich hlavná hrdinka premosťuje. Michelle má napriek prevlekom veľmi veľa z Amélie. Je nový film lepší alebo horší? Ani na to sa nedá jednoznačne odpovedať. Je jednoducho iný. On je veĽký, ja som maličká (Dieu est grand, je suis toute petite), Francúzsko 2001 Réžia: Pascalle Bailly
