Prekvapenie za prekvapením

Nedávno vyšiel vo vydavateľstve LUNA výber z doterajších štyroch básnických zbierok Potichu, Odstrihnuté zvony, Pokosená hlina a Šepot krokov od Jozefa Leikerta pod výstižným názvom Nahá tvár. Leikertova poézia sú vyslovené myšlienky v nevšedných metaforických spojeniach. Pri jej čítaní vás priam provokuje prekvapenie za prekvapením. Aj slová, ktoré sa stretajú v jeho veršoch, prekvapene krútia hlavami, či patria k sebe tak, ako ich básnik vyslovil a napísal. A to je úprimné prekvapenie i pre čitateľa a možno i samého autora. Fantázia býva v poézii prapodstatou. Prekvapenia súvisia s poetickou predstavou, ktorá sa rodí z fantázie. Takto to bolo aj v sugestívnej poetickej výpovedi Jozefa Leikerta. Evokuje v čitateľovi predstavy so zámerom vidieť a chápať svet realít v jeho bohatej škále a tak vnímať život okolo seba i v sebe. Leikertova poézia má etické a mimoriadne zvláštne umelecké hodnoty. Vari preto mu vyšli výbery z jeho doterajšej tvorby na Ukrajine, v Rusku, Bulharsku a pripravuje sa v Taliansku. Veľkým prekvapením je i výber jeho veršov Zámlky, ktorý vyšiel v poprednom českom vydavateľstve BLOK. Preklad Jany Štroblovej je na vysokej úrovni. Pri čítaní máte dojem, akoby to ani nebol preklad, ale pôvodná česká poézia. Vydanie so 129 stranami, peknými ilustráciami Kataríny Slaninkovej a v grafickej úprave Drahomíry Fejtovej poteší každého, komu sa dostane do rúk. Jozef Leikert ako básnik má stále čitateľovi čo povedať. Vraví to inak ako jeho súčasníci. Bojuje a víťazí s krásou v hľadaní. Putuje v bezhraničnom priestore poézie, v ktorom prekonáva bezrozmernosť času a vie, kam kráča a prečo sa uberá práve týmto smerom v modernom myšlienkovom svete. Je to neuveriteľné, ale iste jestvuje vesmírna časomiera, energia energií, ktorá sa premieta aj v psychike človeka. Existuje psychotechnika a mnoho neobjavených vecí, ku ktorým smeruje aj hľadanie v poézii. Škoda, že sa dnes poézia odsúva na perifériu spoločenských i ľudských záujmov. A predsa nezaniká a nemôže zaniknúť, lebo má v sebe zdroj večnej energie myšlienky, bez ktorej by nebolo ničoho. V tomto zmysle treba vnímať a oceniť aj básnickú tvorbu Jozefa Leikerta.