Lermontov je v tom nevinne

Nadišlo nové storočie, ba dokonca nové tisícročie. V dejinách umenia je takýto zlomový okamih vždy úrodným poľom, na ktorom začnú hojne pučať výhonky nových umeleckých smerov negujúcich, potláčajúcich a zároveň nadväzujúcich na všetko to prežité, čo sme tu mali doteraz.
Počet zobrazení: 1024

Nadišlo nové storočie, ba dokonca nové tisícročie. V dejinách umenia je takýto zlomový okamih vždy úrodným poľom, na ktorom začnú hojne pučať výhonky nových umeleckých smerov negujúcich, potláčajúcich a zároveň nadväzujúcich na všetko to prežité, čo sme tu mali doteraz. Nitrianska Maškaráda, premiéra sa konala 7. a 8. júna 2002 vo veľkej sále Divadla Andreja Bagara, je jedným z takýchto pokusov, ktoré prinášajú novú sviežu krv do zatuchnutého a vyžitého estetického močiara súčasnosti. Sekundu pred koncom Záverečné obdobie súčasného estetického prúdu v umení, nazývaného tiež postmoderna, neoznamuje inscenácia len slovne, ale aj obrazne, a to, že ohlasuje posledný deň pred apokalypsou. Apokalypsa je tým koncom sveta, ktorý ohlasoval svätý apoštol Ján vo svojej prorockej knihe zjavení, a preto sa v dramatickom svete Maškarády dotýka všetkých postáv. Unudení a bohatí predstavitelia petrohradskej smotánky dokážu svoju výnimočnosť a malomeštiactvo tým, že si zo všetkých núkajúcich sa možností, ako prežiť zostávajúce hodiny tohto sveta, vybrali tú najnepravdepodobnejšiu. Odišli sa zabávať do klubu. Bližšie si ho môžeme definovať ako istý druh travesti šou, v ktorej sa protagonisti neprezliekajú za predstaviteľov iného pohlavia, ale za svoje peniaze si z dennej ponuky vyberú postavu a spolu s ostatnými sa hrajú na ukážky zo života. Dokonale ironicky túto zvláštnu hru na prelome dejín celého stvorenia hrajú v Klube 23:59:59, akoby si aj tým chceli neustále pripomínať, že zničenie sa neodvratne blíži a ciferník sa za kratučkú sekundičku vynuluje. Rámcovanie celého príbehu apokalypsou ako jedným z brechtovských scudzovacích efektov odpútava pozornosť od Lermontovovej zápletky, a tak sa z neoprávneného žiarlivca Arbenina (Ján Kožuch) stáva iba melodramatický manžel neschopný uveriť v nevinu svojej manželky. Všetky ostatné postavy pod tlakom takéhoto radikálneho odcudzenia strácajú na svojej pôvodnej revolučnosti a romantickej rozporuplnosti. Zmeny a premeny v ich charakteroch a citoch totiž vždy odôvodňuje hra návštevníkov klubu, a preto si v príbehu nemusíme nič zvlášť všímať, nemusíme mu dať nijaký zmysel a pochopíme, že v inscenácii ide o niečo iné. Lermontovov text, jeho verše a herci akoby sa do nej dostali naozaj celkom nevinnou hrou osudu. Žiaci svojich profesorov Na úvod inscenácie na javisko efektne vstúpi majiteľ či uvádzač zábavného podniku. Neznámy v maske (Marcel Ochránek) oboznámi divákov s pravidlami klubu. Za ním kabaretným spôsobom spraví svoje entreé každý z hostí s príslušným komentárom Neznámeho. Expozícia rámcového príbehu apokalypsy pokračuje až do konca prvej časti predstavenia. V druhom pláne prvej časti sa rozvíja triviálny príbeh so strateným náramkom, žiarlivým manželom a milencami zaľúbenými do tej nepravej osoby (Barónka – Daniela Kuffelová, Knieža – Branislav Matuščin). Dve príbehové vrstvy inscenácie sa odohrávajú v statickej kulise s pohyblivým schodiskom na kolieskach. Druhé poschodie scény ponáškou na lešenie pripomína fotografie z Mejerchoľďových predstavení. Osudový zvrat v živote postáv či fatálnu predtuchu označuje nie vždy dôsledne v tomto duchu použitý fialový bodový reflektor. Svietenie na scénu je väčšinou frontálne, biele svetlo vyvoláva chlad a pocit nejasného videnia, sýte farby červených a zelených filtrov reflektorov v niektorých scénach dokonca vytvárajú dojem gýča. Chaotický a oku nelahodiaci dojem z výtvarného a farebného riešenia definitívne potvrdí veľký tyrkysový gauč, ktorý zaberá takmer polovicu javiska a farebne ladí so šatami nespravodlivo zavraždenej manželky Niny (Klaudia Kolembusová/Kristína Turjanová). Všetky tieto scénické prostriedky sa sprvoti zdajú nezmyselne použité až do chvíle, keď v klube vypukne futuromantická šou s bojovným predčítaním futuromantického manifestu. V ňom sa dozvieme, že otrávená zmrzlina, ktorú Arbenin ponúkol manželke Nine, je postmoderna a analogickým dôkazom následne tiež divadlo, ktorého apokalypsu nám inscenátori prorokujú. V recepte na úspešné futuromantické predstavenie nezabudnú spomenúť všetkých notoricky známych predstaviteľov divadelnej teórie a réžie minulého storočia, ktorých im počas štúdia na VŠMU každodenne vyhadzovali profesori na oči a v mladíckom ošiali vzdoru ich v úsilí vytvoriť konfrontačný pohľad na divadlo náležite pošlú do divadelného zabudnutia. Nasledujúcim obdobím v divadelníctve bude teda niečo nové, niečo, čím utrieme roztopenú zmrzlinu spomedzi prstov, niečo, k čomu sa budeme môcť zase pripútať putami, ktorými nás doteraz sputnávala postmoderna, ako na to prvoplánovo upozorňuje plagát k inscenácii. Režisér spolu s dramaturgmi odmietli všetko, čo tu doteraz bolo: Stanislavského vciťovanie sa do postavy končí vylúčením z hry v klube, brechtovské scudzovanie vyznieva ako prekonaná konvencia a nezmyselný gýč. Perverzné konotácie plagátu nenašli v inscenácii odozvu a tradičné postmoderné očakávanie diváka taktiež našlo dôkaz svojej nepokrokovosti v záverečnej skaze nášho postmoderného sveta. V tomto všetkom nachádza Lermontov opodstatnenie už iba preto, že sa jeho text stal obeťou inscenačného zámeru tvorcov. Umelecký manifest Inscenácia Maškarády odpovedá na veľmi aktuálne otázky súčasného umenia a estetiky. Je dôkazom vyčerpania panujúceho umeleckého kánonu a jeho neschopnosti poslúžiť mladým tvorcom plným nádejí a ešte nevypovedaných zážitkov a poznaní, akými režisér József Czajlík a dramaturgovia Svätozár Sprušanský, Katarína Mikulíková či Peter Pavlac nesporne sú. Svoj umelecko-teoretický odkaz však obliekli do priveľmi akademických hábov, ktoré zostávajú pre diváka nezrozumiteľné najmä vďaka priveľkej nahustenosti a nedešifrovateľnosti. Nemôžeme predpokladať, že postmoderna ako umelecký smer a jej osud v súčasnosti zaujíma diváka natoľko, aby zaplnil 600 miest veľkej sály v Nitre. (Pokiaľ ide o teoretikov divadla a umenia takéto niečo im azda netreba opakovať, veď o vyčerpanosti umeleckých možností postmoderny napísali už nejeden odborný článok).To isté sa dá povedať o hereckých a režijných teóriách minulého storočia, hoci sú názorne použité v inscenácii, ktorá chce dokázať ich univerzálnu neplatnosť. Pre diváka sa však takýto amalgám všetkého možného stáva len nepochopiteľným zhlukom všetkého možného v gýčovitých farbách a nevyrovnanom herectve. Manifest futuromantizmu sa určite zapíše do dejín slovenského divadelníctva, možno dokonca ako zlomový dátum vo vývoji estetiky umenia. V súčasnosti je však iba postpubertálnym výkrikom škole a profesorom vzdorujúcich študentov. Plný definitívnych slov, odsudzujúcich vyjadrení a absolútnych súdov pripomína skôr slovník radostne rozšvitorených adolescentiek. Najčastejšie opakovaná veta inscenácie sa zároveň stáva jej mottom: ,,A ja sa nudím v strede zábavy!“ Teraz už nie je obeťou len dramatický text, ale aj nič netušiaci divák. Neodchádzajme však z predstavenia s pocitom beznádeje, veď stále môžeme dúfať, že apokalypsa k tri hodiny nehybnému 23:59:59 pripočíta spásonosnú sekundu a my sa ocitneme v novej dobe ako noví ľudia vstrebávajúci nové umenie. n

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984