Treba zabiť Saddáma?
Ako nedávno zverejnil denník Washington Post, americký prezident George Bush prikázal americkej tajnej službe CIA, aby využila ,,všetky svoje zdroje“ na zvrhnutie irackého prezidenta Saddáma Husajna. Ak to bude ,,v sebaobrane“, má právo ho aj zabiť. Takýto príkaz samotný nie je ničím novým. Americká spravodajská služba mala za roky svojej existencie prsty v mnohých nepekných operáciách. Za všetky spomeňme napríklad zavraždenie vodcu konžského boja za nezávislosť Patricea Lumumbu či zvrhnutie demokraticky zvoleného socialistického prezidenta Salvadora Allendeho v Čile. Aj vodca kubánskej revolúcie Fidel Castro by mohol hodiny rozprávať o pokusoch CIA otráviť ho, zastreliť, zbombardovať, či aspoň zosmiešniť. Všetky tieto operácie však boli tajné, a keď napokon vyšli na svetlo sveta, prezident Gerald Ford bol nútený americkým tajným službám atentáty zakázať. To je aj dôvod, prečo Bushov príkaz hovorí len o zabití ,,v sebaobrane“. Napriek tomu je však pozoruhodné, ba až donebavolajúce, že na rozdiel od predošlých plánov sa tento zverejnil ešte pred uskutočnením. Akoby jediná svetová superveľmoc chcela dať najavo, že je natoľko mocná, že ani nemusí skrývať svoje pohŕdanie medzinárodným právom, že suverenita iných štátov je pre ňu iba taľafatkou, ktorá nestojí za reč. Aby sme si boli načistom, Saddám Husajn je krvavý tyran a diktátor, zodpovedný za smrť tisícov vlastných občanov i cudzích štátnych príslušníkov v desaťročnej vojne Iraku s Iránom, či pri potláčaní odporu irackých Kurdov, proti ktorým použil chemické zbrane, alebo aj len pri ,,bežnej“ práci na udržiavaní režimu, t. j. jeho tajnej polície. Háčik väzí však v tom, že práve vymenované zločiny spáchal ešte v čase, keď bol miláčikom Spojených štátov. Ak sa Husajn propagandisticky označuje za nového Adolfa Hitlera, je v tom nečakané zrnko pravdy. Podobne ako Hitler začal totiž ,,osvietenému“ Západu prekážať až vtedy, keď sa obrátil proti samotnému Západu namiesto proti jeho nepriateľom. Tam, kde sa páchajú zločiny proti ľudskosti, by zvrchovanosť štátov nemala byť posvätnou kravou. Tragédiou však je, ak sa tento argument zneužíva iba na odstránenie režimov, ktoré nevyhovujú mocným tohto sveta. Dokým zostanú nepotrestané ich vlastné zločiny, sú ,,humanitárne“ zásahy pokrytectvom a môžu plodiť len podriadenosť a cynizmus.
