Stavanie hradieb

Približne pol milióna ilegálnych prisťahovalcov vstúpi každoročne do Európskej únie. Podľa Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe sa z prevádzania ľudí stal najlukratívnejší nelegálny obchod, čím predstihol i pašovanie drog.
Počet zobrazení: 828

Približne pol milióna ilegálnych prisťahovalcov vstúpi každoročne do Európskej únie. Podľa Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe sa z prevádzania ľudí stal najlukratívnejší nelegálny obchod, čím predstihol i pašovanie drog. Počas summitu európskej pätnástky v španielskej Seville sa pozornosť kandidátskych krajín zameriavala najmä na rokovanie o ďalšom rozširovaní únie. No hlavnou témou, ktorá podobne ako prijatie nových členov ovplyvní budúcu podobu Európy, bola spoločná imigračná politika. Hrozba teroristických útokov, ktorá po 11. septembri 2001 visí aj nad Európou, upriamila pozornosť verejnosti na otázky vnútornej bezpečnosti, a tým i na prisťahovalcov. Úsilie o vytvorenie spoločnej politiky však má v EÚ dlhšiu históriu. Už Amsterdamská zmluva z roku 1997 preniesla viaceré kompetencie z členských štátov na európske inštitúcie. Realizáciu tejto politiky sledovali summity v Tampere i Laekene, no dosiahnutý pokrok bol minimálny. Z pohľadu členských krajín ide o mimoriadne citlivé otázky. Na jedenásty september reagovali štáty pätnástky prijatím série zákonov, ktoré obmedzujú cezhraničný pohyb občanov z nečlenských krajín. Urýchlili sa procedúry posudzovania žiadostí o víza, obmedzili sa práva odvolania proti rozhodnutiu, čo sprevádzajú okamžité deportácie neúspešných žiadateľov, sprísnili sa pravidlá pre zjednocovanie rodín azylantov. Zároveň sa vyvíjal tlak na krajiny pôvodu imigrantov, aby súhlasili s ich vrátením. Podľa organizácií ako Amnesty International či Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov sa spoločným výsledkom úprav stalo obmedzovanie ľudských práv. Summit v Seville Keď Španielsko prebralo predsedníctvo únie, jeho premiér José Maria Aznar vyhlásil, že je rozhodnutý dať najvyššiu prioritu vytvoreniu spoločných imigračných a azylových pravidiel. Nepochybne to súviselo i s tým, že Španielsko samotné čelí veľkému prílevu prisťahovalcov, najmä zo severnej Afriky. Pripojili sa i ďalšie veľké členské štáty, ktorých hlas je v mnohom rozhodujúci. V Seville sa predostreli návrhy na zriadenie spoločných multinárodných pohraničných jednotiek, spoločnú azylovú politiku, spoluprácu pri udeľovaní víz a výmenu informácií o ilegálnych prisťahovalcoch. Vytvorenie rovnakých štandardov malo zvýšiť účinnosť ochrany európskych hraníc, čo v praxi znamená prísnejšiu kontrolu, menšie šance na zisk štatútu utečenca a rýchle deportácie pri zamietnutí. Najkontroverznejším bol návrh Španielska, podporený Veľkou Britániou a Talianskom, aby sa proti krajinám odmietajúcim prijímanie utečencov späť na svoje územie (readmisiu) uplatňovali hospodárske sankcie. Francúzsko a Švédsko túto možnosť razantne zamietli, a pre odpor Veľkej Británie sa zatiaľ nevytvorí ani spoločná hraničná polícia. Európa sa však pohla smerom k jednotnej prisťahovaleckej politike, a to, v zhode so súčasnými náladami, k politike prísnejšej ako doteraz. Mýty a klišé Silou stojacou za zdôrazňovaním problémov spojených s prijímaním imigrantov je strach. Občania sa boja negatívneho efektu, ktorý vraj majú prisťahovalci na ekonomiku, sociálny systém a vnútornú bezpečnosť. Vlády, na druhej strane, vnímajúc neistotu voličov, sa obávajú, že to môže priniesť zisky extrémnej pravici. Jasne to vyjadril na zasadnutí Európskeho parlamentu 12. júna prezident Európskej komisie Romano Prodi: „V očiach väčšiny našich občanov sa prisťahovalectvo čoraz viac spája s otázkou ich ochrany.“ Zároveň však poukázal na fakt, ktorý je skutočnou príčinou rodiacich sa problémov, keď povedal, že nejde len o zastavenie nelegálnych imigrantov: „Musíme položiť základy pre plnú integráciu legálnych prisťahovalcov do našich spoločností a regulovať počet prisťahovalcov, ktorý potrebujeme.“ Základom je teda neschopnosť vysporiadať sa so sociálnou exklúziou, ktorá postihuje najmä komunity imigrantov. Svoj pôvod má v etnickej či kultúrnej odlišnosti, no prejavuje sa sociálnou nerovnosťou a vyšším výskytom javov, ako je kriminalita, násilie, politický radikalizmus a podobne. Obmedzenia v prisťahovaleckej politike síce z dlhodobého hľadiska nie sú riešením, no na ich podporu slúžia donekonečna opakované mýty a klišé. V skutočnosti počet žiadateľov o azyl vôbec dramaticky nestúpa. Okrem toho, ich štruktúra z pohľadu krajiny pôvodu ukazuje, že pochádzajú najmä zo štátov trpiacich vnútorným konfliktom. Príčinou teda nie je úsilie využívať európsky sociálny systém, ale útek pred vojnou a perzekúciou. Problémom teda nie je enormne rastúci počet utečencov (ktorý je v Európe ešte stále v porovnaní s niektorými rozvojovými krajinami malý), no neschopnosť európskych spoločností vysporiadať sa s diverzifikáciou kedysi pomerne jednotných národných kultúr. Dokazujú to i reakcie, ktoré vyvolalo nosenie šatiek niektorými arabskými študentkami na školách vo Francúzsku. Má to i svoj hospodársky rozmer. Krajiny Európskej únie bojujú s problémom nezamestnanosti a vysokých verejných výdavkov. Neschopnosť či neochota uskutočniť zásadné štrukturálne zmeny v ekonomikách, z ktorých by profitovali obyvatelia a nie veľké spoločnosti, sa zakrýva obviňovaním imigrantov zo zneužívania sociálnych systémov a zaberania pracovných miest. Pevnosť Európa? Mnohí aktivisti vyslovujú obavy, že Spoločná oblasť bezpečnosti, slobody a spravodlivosti, ku ktorej vytvoreniu EÚ smeruje, sa oveľa viac týka bezpečnosti ako slobody a spravodlivosti. Sprísňovanie imigračných pravidiel má nepriamo negatívny dopad i na rast xenofóbie a rasizmu najmä v súvislosti s tvrdením, že problémy s vnútornou bezpečnosťou sa môžu vyriešiť obmedzením či úplným zastavením prijímania prisťahovalcov. Postavenie vysokých hradieb okolo Európy dá načas falošný pocit bezpečnosti. Zároveň môže spôsobiť zámer zbaviť sa zodpovednosti za osud zvyšku sveta. Skutočným riešením tohto problému nie sú obmedzenia a zákazy, ale podpora politickej stability a hospodárskeho rozvoja v chudobných krajinách. Nejde len o priamu pomoc, ale aj o vyvarovanie sa krokov, ktoré situáciu zhoršujú. Vyjadrenia o šírení demokracie a ľudských práv a súčastný predaj zbraní do krajín ako Keňa, Nigéria či Demokratická republika Kongo nemožno nazvať inak ako pokrytectvom. Imigračná politika sa netýka iba utečencov. Rozhodne o tom, akú bude mať budúca Európa podobu. Či sa skryje za ochranu prísnych zákonov a ostro strážených hraníc, alebo prijme zodpovednosť za stabilitu celého globálneho systému.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984