každý sme iný, všetci sme si rovní
Krstiny (Boľipen) Do polovice tehotenstva by sa mali nastávajúci rodičia rozhodnúť, koho vyberú svojmu dieťaťu za kmotra, a oficiálne ho o to požiadať. Pred odchodom na krst previazala kmotra (kirvi) dieťatku košieľku šnúrkou a do vzniknutého uzlíka nasypala štipku soli. Do perinky mu vložila trochu peňazí. Povinnosťou kmotra (krivo) bolo obstarať pohostenie (alkohol, mäso). Dodnes sa rómske deti krstia, pretože väčšina Rómov verí v existenciu nástrah a nebezpečenstiev, ktoré nepokrstené deti ohrozujú. V niektorých rómskych osadách sa zachoval zvyk, pri ktorom si kmotor a kmotra vzájomne pijú z dlaní so slovami: Buď mi dobrým kmotrom. Podobný zvyk sa viaže k rómskej svadbe. Rómovia tak spečaťujú cirkevný obrad uzavretý v kostole. Pytačky (Mangavipen) Rómskej svadbe (bijav) predchádzali pytačky. V minulosti rozhodovali o budúcom manželovi svojej dcéry rodičia. Ženícha vyberali podľa majetku, remesla a povesti jeho rodiny. Najžiadanejším ženíchom bol hudobník. U nevesty sa prihliadalo na farbu pleti. Za najvýhodnejšiu „partiu“ sa považovalo svetlé dievča z hudobníckej rodiny. O vhodnom ženíchovi sa začalo uvažovať, keď sa z dievčatka (čhajori) stalo dievča (čhaj). Táto premena sa odohrala prvou menštruáciou. Prvá žena, ktorá na to prišla, musela dať dievčaťu takú facku, aby malo po celý deň červenú tvár. Tento zvyk jej zaručil krásu, dlhú mladosť a odolnosť pre život. Na dievča dohliadala celá rodina, aby sa neprehrešilo proti cti. Keď dievča chcelo získať priazeň nejakého muža, muselo vziať kus košele (kotor) a ten potom pálili nad ohňom so slovami: „Nech tvoje srdce pre mňa horí ako táto handra.“ Lásku chlapca si mohlo získať aj tak, že mu do čaju či kávy nasypalo prach zo svojho spáleného ochlpenia. S tým istým cieľom mohlo milému pridať do jedla soľ, ktorú už predtým nosilo nejaký čas pod pazuchou alebo ktorú mala pod sebou rodiaca žena. Vek nevesty sa v minulosti pohyboval okolo pätnásť rokov. Chlapci boli trochu starší. V súčasnosti mladí Rómovia vstupujú do manželstva približne v osemnástom roku. Tradičným spôsobom uzavierania sobáša bol obrad mangavipen či bihav, pri ktorom si mladí partneri prisahali vernosť pred vajdom ako predstaviteľom rómskej komunity. Obrad mangavipen je podobný našim pytačkám. Keď sa dvaja mladí ľudia rozhodnú spolu žiť, oznámia to najprv svojim rodičom. Pokiaľ tí proti tomu nič nemajú, môže prísť ženích s rodičmi a svedkami k neveste na návštevu a požiadať rodičov dievčaťa o jeho ruku. Všetci sú slávnostne oblečení a nevesta nemusí byť v bielom. Nevestina matka prichystá pohostenie a prítomných obsluhuje. Potom sa jeden zo svedkov spýta menom ženícha rodičov dievčaťa, či by mu ju nedali za nevestu. Prihovára sa aj ženíchov otec, poďakuje za jej výchovu. Ak rodičia nevesty so sobášom súhlasia, nasleduje bihav. Ide o obrad, pri ktorom svadobný otec zviaže ruku neveste a ženíchovi červenou šatkou a do dlaní im naleje pálenku, ktorú potom musia z dlaní vzájomne piť. Niekde snúbencom nasypali do ruky najprv cukor, aby mali sladký život.
Spracované podľa: Markéta HÁJKOVÁ: Rodina a zvyky slovenských Rómov usadených v ČR, In Tatjana ŠIŠKOVÁ: Menšiny a migranti v Českej republike, Portál, Praha 2001
