Nepotrebuje Slovensko zákon o rovnakom zaobchádzaní?

Nezaradenie návrhu tzv. antidiskriminačného zákona do programu rokovania parlamentu je výsmechom celého Slovenska, ktoré ešte stále neurobilo maximum pre odstránenie každodenných prejavov diskriminácie v rôznej podobe. Stretávajú sa s nimi Rómovia, homosexuáli, postihnutí, ženy či dôchodcovia. Dvojročné úsilie o prijatie zákona, ktorý pomenuje diskrimináciu, sa však nakoniec musí skončiť úspešne. Predkladaný návrh zákona o uplatňovaní zásady rovnakého zaobchádzania, ktorý v Národnej rade neuspel, konkretizuje ustanovenia o rovnosti a nediskriminácii, ktoré sú zakotvené v Ústave SR, v ktorej sa uvádza, že sa „zakazuje diskriminácia vo vzťahu ku všetkým subjektom práva a ich základným právam a slobodám“. Okrem nej sa ustanovenia o rovnosti a nediskriminácii spomínajú aj v niekoľkých všeobecne záväzných právnych predpisoch so silou zákona – napr. v Zákonníku práce, Zbierke zákonov o verejnej službe, Zbierke o ochrane spotrebiteľa, Zbierke zákonov o zdravotnej starostlivosti a pod. Zvláštnu skupinu tvoria normy trestného práva, ktoré postihujú diskrimináciu a prejavy intolerancie uvedené v Trestnom zákone. Slovensko by sa malo stať krajinou, ktorá sa snaží odstrániť prejavy diskriminácie a oprieť sa pritom aj o niektoré medzinárodné zmluvy a zákony, medzi ktoré patrí napríklad Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach z roku 1966, Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien z roku 1979, Dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie z roku 1965, Dohovor proti diskriminácii vo vzdelávaní, Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o diskriminácii v zamestnaní a povolaní č. 111/1958 a ďalšie zmluvy a dohovory. Treba spomenúť aj Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jeho Dodatkový protokol č. 12, ktorý ešte nevstúpil do platnosti, ustanovuje nové pravidlá zákazu diskriminácie, ktoré svojím rozsahom úpravy prekračujú rámec vytvorený samotným Dohovorom. Antidiskriminačný zákon by mal upraviť uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania, spočívajúce v zákaze diskriminácie voči fyzickým i právnickým osobám, ako aj právne prostriedky pri jeho porušení. Zákon by mal v paragrafe č. 3 zakázať diskrimináciu na základe akéhokoľvek dôvodu, najmä pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, veku, sexuálnej orientácie, viery alebo náboženstva, zdravotného postihnutia, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu ako aj príslušnosti k národnosti a etnickej skupine. Predmetom návrhu zákona sú definície zásady rovnakého zaobchádzania, priamej a nepriamej diskriminácie, obťažovania a postihu, ako aj prostriedky právnej ochrany v prípade porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Zásada rovnakého zaobchádzania je konkrétnym vyjadrením všeobecných princípov rovnosti ľudských bytostí v dôstojnosti a v právach, rovnosti všetkých ľudí pred zákonom. Navrhovaný zákon obsahuje zákaz diskriminácie na základe akéhokoľvek dôvodu. Pokiaľ ide o samotné definície jednotlivých foriem diskriminácie, priamou diskrimináciou sa v zmysle navrhovaného zákona rozumie také zaobchádzanie s fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktoré je nevýhodnejšie v porovnaní s tým, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo, alebo ako by sa bolo zaobchádzalo s inou fyzickou osobou alebo právnickou osobou za porovnateľných okolností. Nepriamou diskrimináciou je navonok neutrálny predpis, kritérium alebo zvyklosť znevýhodňujúca osobu alebo osoby na základe dôvodov ustanovených v § 3. Pod obťažovaním sa rozumie také konanie založené na dôvodoch uvedených v § 3, ktoré má za cieľ alebo za následok zásah do ľudskej dôstojnosti, a ktoré vytvára nepriateľské, zastrašujúce, znevažujúce ponižujúce alebo urážlivé prostredie. Za neoprávnený postih sa povazuje také konanie, ktoré má za cieľ alebo za následok spôsobenie ujmy osobe z dôvodu, že sa domáhala ochrany proti porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania. Postih - ako forma diskriminácie - spočíva v tom, že niekto, kto už je obeťou diskriminácie, sa stane obeťou ďalšej ujmy. OTVORENÝ LIST POSLANCOM NÁRODNEJ RADY SLOVENSKEJ REPUBLIKY Vážené poslankyne a poslanci Národnej rady Slovenskej republiky! Osemnásteho júna Národná rada vyradila z programu svojej poslednej schôdze návrh zákona o uplatňovaní zásady rovnakého zaobchádzania známeho ako antidiskriminačný zákon. Za niekoľko minút väčšinou svojich hlasov rozhodla, že o tomto zákone nebude hlasovať a že o ňom nebude ani len diskutovať. Parlament nám tým dal najavo, že zákon, ktorý je súčasťou našej integrácie do Európy, preň nemá význam ani natoľko, aby o ňom začal diskusiu. Dal tým však najmä najavo, že mu nestojí za to hovoriť o diskriminácii, ktorá sa týka celých skupín občanov Slovenska: Rómov, homosexuálov, zdravotne postihnutých, starých i mladých ľudí, akoby diskriminácia bol vymyslený problém. Možno preto, že poslanci sami zblízka nepoznajú žiadneho Róma, že nemajú v rodine zdravotne postihnutého človeka alebo že nikdy podrobnejšie nehovorili s niekým, kto by im o sebe povedal, ze je homosexuál. Lenže my vieme, že väčšina menšín sa stretáva s priamou alebo nepriamou diskrimináciou po celý život. A tiež, že obeťou diskriminácie by sa mohol stať ktokoľvek z nás. Slovensko údajne nepotrebuje osobitný antidiskriminačný zákon preto, lebo problematiku dostatočne pokrýva naša ústava. Ústava skutočne zaručuje rovnaké práva. Ale to predsa neznamená, že naša krajina urobila dosť pre to, aby ochránila občanov pred diskrimináciou. Ani najdemokratickejšia ústava sama osebe ešte diskriminácii nezabráni. Zabrániť by jej mohol konkrétny vykonávací zákon. Ako pomôže ústava Rómovi, ktorý sa prihlási na konkurz a pošlú ho domov, len čo uvidia tmavú pleť? Ako ústava zmení fakt, že ženy sú v priemere na Slovensku za tú istú prácu stále nižšie platené než muži? Ako pomôže človeku na vozíčku, aby sa jednoducho dostal cez križovatku? Iste, títo všetci môžu podať ústavnú sťažnosť. Lenže koľké z obetí diskriminácie majú reálnu šancu, že uspejú na ústavnom súde? Bez vykonávacieho zákona sa na takú komplikovanú cestu môžu dať len výnimočne právne vzdelaní a odolní jednotlivci. V našej ústave sa píše: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach.“ Prijať zákon, ktorý by pomohol uplatniť zásadu rovnosti v každodennom živote, sme síce povinní voči európskym normám, no najmä to musíme urobiť preto, aby sme naplnili slová našej vlastnej ústavy. Vážené poslankyne a poslanci Národnej rady! Je Vaším zvrchovaným právom rozhodovať o tom, čím sa chcete zaoberať. Sme si toho vedomí a vyzývame Vás: rokujte o antidiskriminačnom zákone! Stať sa súčasťou Európy predsa neznamená splniť nejaké smernice, ale robiť všetko pre ľudskejšie, slušnejšie, tolerantnejšie a teda aj stabilnejšie Slovensko. A to sa nezaobíde bez vykonávacieho zákona proti diskriminácii. Bola to úloha predovšetkým Vás, čo ste sa dali zvoliť s heslom, že privediete Slovensko do Európy. Niet nijakého dôvodu, prečo by ste tú úlohu mali nechávať na niekoho, kto príde po Vás. Tento list okrem zástupcov mimovládnych organizácii podpísalo aj niekoľko významných osobností - Michal Kováč, Zora Bútorová, Jana Beňová, Július Satinský, Stanislav Radič, Miroslav Kusý, Božidara Turzonovová, Ján Sucháň, Dušan Hanák, Anna Javorková, Zuzana Krónerová, Peter Breier, Jana Juraňová a mnohí a mnohí ďalší. Keďže tento zákon nebol prijatý, znamená to, že v našom štáte je všetko v poriadku a neexistuje tu diskriminácia? Rómovia sa s ňou stretávajú všade. Majú problém nájsť si prácu, deti z rómskych osád sú s veľkou samozrejmosťou umiestnené do špeciálnych základných škôl, problémy spôsobujú Rómom aj policajti svojím správaním, ako sa to stalo mne. Tento zákon, ktorý mal pomôcť tým, ktorých sa to týka, nebol prijatý. Akoby sme chceli dať Európskej únii najavo, že my ho nepotrebujeme, že u nás je ohľadom diskriminácie všetko v poriadku. Denisa Havrľová, Rómka My, lesbické ženy a gejskí muži sa stále stretávame s diskrimináciou. Tí, čo nás diskriminujú, často to robia skrytou formou. Práve v tomto období robíme vnútrokomunitný výskum diskriminácie LGBT komunity na Slovensku. Z predbežných výsledkov vyplýva, že každý 6. homosexuál a lesbická žena počas svojho života zažívajú opakované fyzické útoky. Tie sú interpretované ako výtržníctvo, aj keď sa odohrávajú z dôvodu sexuálnej orientácie. V týchto prípadoch ide o taký istý trestný čin, ako keď je Róm napadnutý s rasovým motívom, len trestný zákon o homofóbii, ktorá by v ňom mala byť zakotvená, nič nehovorí. Homosexuáli často prežívajú rôzne formy obťažovania, ponižovania, výsmechu, či iné formy psychického týrania, najrozmanitejšie formy diskriminácie. Tým, že sa skončila totalita, zďaleka sa neskončila homofóbia. Anna Daučíková, lesba Som jednou zo žien - feministiek. Znenie ústavy ešte Československej republiky veľmi dávno zakotvilo rovnosť pohlaví ako jeden zo základných princípov. Keď sa pozriem vôkol seba, môžem povedať, že k rovnosti medzi mužmi a ženami nedošlo. Ústava nemá moc zabrániť takejto nerovnosti. Antidiskriminačný zákon však môže aspoň diskrimináciu pomenovať. Jana Cviková, feministka Cudzinci sa pravidelne stretávajú v slovenskej spoločnosti s prejavmi diskriminácie. Majú tu ťažký život. Prejavuje sa to napr. Keď si hľadajú zamestnanie, ubytovanie, alebo keď sa dostanú do styku so zamestnancami orgánov štátnej správy. Som predsvedčený, že je potrebný zákon, ktorý by umožňoval rovnoprávne zaobchádzanie s cudzincami a občanmi Slovenskej republiky cudzieho pôvodu. Mohammad Juma, cudzinec Predovšetkým starší bezvládni ľudia sú často prepadávaní a a z toho dôvodu žiadame prísnejší postih pre páchateľov. Medzi nami a mladými ľuďmi sa vyskytuje nedorozumenie, keď nám vyčítajú mnohé sociálne výhody. Myslím si však, že je to neopodstatnený názor, pretože my starí občania sme si na svoje dôchodky celý život šetrili. Pociťujeme takú istú diskrimináciu, teda negatívny prístup k nám. Svoje požiadaky sme aj napriek tomu tlmočili politickým stranám, aby ich zakotvili vo svojich volebných programoch. Anton Jašica, dôchodca