S medveďom a pašerákom v údolí
Pokiaľ ide o indické mapy, tak určite platí „dôveruj, ale preveruj“. Hoci tam máte zaznačenú dedinu, zbytočne sa netešte na horúci hrnček chai (čaj s mliekom a korením). Celkom dobre sa môže stať, že na tom mieste nájdete len veľkú lavínu snehu a kamenia, či ešte väčšie NIČ. Problém spočíva v tom, že aj keď sa spýtate domácich na vzdialenosť k nejakému miestu, odpovede sa môžu pohybovať v pomerne úctyhodnom rozmedzí. Nevymýšľam si, keď vám poviem, že v jednom prípade to boli štyri hodiny na jednom konci a desať dní na druhom konci intervalu. Nuž, človeče, vyber si... Prvá časť našej cesty viedla neplánovane južnými svahmi Panchachuly. Stratili sme totiž smer, a keď sme to zistili, nechcelo sa nám už vracať. Radšej sme sa pružne prispôsobili realite. Dostali sme sa tak však do oblasti, kde podľa miestnych nezavíta viac ako päť turistických výprav ročne. Keďže sme praví západní votrelci (už minule som to písal, ako som sa i ja Slováčisko stal zhodou geografických a historických okolností Západniarom), nasáčkovali sme sa raz do domu starostu dediny, inokedy do pastierskej chajdy a spájali sme turistiku s antropologickým výskumom. To ako že sme jedli všetko, čo nám miestni priniesli. Bola to fakt paráda. A ešte sa vraj v údolí, kde sme jednu noc prespali v stane, potuloval i medveď. Nie že by sme ho videli, ale trochu vzrušenia to prinieslo. Stretli sme ešte aj nepálskeho pašeráka, čo sa tak dokonale maskoval za pastiera, že mal aj stádo oviec. Teda, aby som bol presný, vtedy práve pracoval ako pastier pre jednu z okolitých dedín, no inak len čakal na ďalších dvoch kamarátov, aby sa vydali za obchodmi. Nepochopil som, čo to kupujú v Indii a po niekoľkomesačnom putovaní v horách predávajú v Číne. Pochybujem, že to bolo niečo legálne, či aspoň podliehajúce clu. V každom prípade, keď sa po roku vráti zo svojej obchodnej cesty do rodnej nepálskej dediny, bude mať vo vrecku 70 000 rupií. A to je tu celkom slušný majetok. Úplne bez hanby sme sa nechali hostiť miestnymi, kde sa len dalo. Mali sme síce vlastné zásoby vreckových polievok, čínskych rezancov, sušenej sóje či pšeničnej kaše, ale vďačne sme ich vždy vymenili za výborný dhal (fazuľový, či šošovicový prívarok s kopou korenia), ryžu či chapati (nekysnuté chlebové placky). A keď k tomu pridali ešte pohár chladeného kyslého kozieho mlieka, boli sme v siedmom nebi. Nuž, krajina bohov... Občas to ešte oživil i žihľavový prívarok. Naozaj fajn. A potom sme objavili poklad. Na stráňach Himalájí si veselo rastie materina dúška. Teda, kvety majú farbu skôr dofialova než modra, no tá vôňa sa nedá pomýliť. Čo je najzaujímavejšie, ľudia tam nepoznali nič také ako čaj z materinej dúšky. A keďže ja zasa nepoznám nič lepšie proti prechladnutiu, tak sme v Indii hádam začali novú kultúrnu tradíciu.
