Reklama
Reklama

Peter a Monika

Kameru musel televízny štáb nechať predo dvermi, predsedníčka senátu Krajského súdu v Bratislave zakázala fotografovať: obžalovaný bol v čase vraždy ešte mladistvý. Do dospelosti, aspoň právne posudzovanej, mu chýbali tri dni
Počet zobrazení: 559

Kameru musel televízny štáb nechať predo dvermi, predsedníčka senátu Krajského súdu v Bratislave zakázala fotografovať: obžalovaný bol v čase vraždy ešte mladistvý. Do dospelosti, aspoň právne posudzovanej, mu chýbali tri dni. Dnes, keď sa koná hlavné pojednávanie, je už podľa zákona druhý rok dospelý. Tak dlho je medzi stenami tohto paláca, v jeho zadnom trakte, kam slnko nedovidí a z oblohy je len modrosivý obal písanky. Nechodievam sem často, ale vždy mám mrazivý pocit, keď bočným vchodom strážnici vovedú človeka. Obyčajne je oblečený iba tak, po domácky. Sveter, flanelka, džínsy. Na pravej paži biela páska, kastovný znak príslušníka vrstvy obžalovaných. Z tejto sály, najväčšej v paláci, sa takmer istotne odchádza na dlhé roky, možno aj naveky, lebo i takých sem vodili. Okolo pása hrubý remeň, taký dnes nevidno ani na konskom postroji. Na remeni retiazka a v putách ľudské ruky. Akoby nemali nič múdrejšie na robote. Profesorka nemčiny v kaluži krvi Dnes je remeň na smiech: dvakrát je opásaný. Visí na takom prúte, že ho museli dať vo dva vrhy. Vošiel mladík ako íver. Dorástol takmer na dva metre skôr, ako stihol zmužnieť. Bledý je ako väzenská stena. Meravý pohľad. Neistá chôdza. Vyše roka vo vyšetrovacej väzbe nepridá na vzhľade. Takmer pol druha roka od chvíle, čo anonymný a neistý dievčenský hlások zavolal na stopäťdesiatosmičku a rozpovedal, čo sa stalo, prečo sa to stalo a kto to bol. Policajti už šesť týždňov márne pátrali po vrahovi profesorky. Nebolo stôp, nepoznali motív, nenašli človeka, na ktorého by mohlo padnúť podozrenie. Bola len obeť. Deň pred Mikulášom, 5. decembra 1998 poobede v bratislavskej strednej priemyselnej škole chemickej našli zavraždenú mladú ženu, profesorku nemčiny v jej pracovni. Ležala na zemi v kaluži krvi. Na tele mala zreteľné znaky po urputnom zápase. Útočník musel byť vysoký a mocný. Profesorka ho zrejme poznala, veď ho nielen pustila dnu, ale aj zostala sedieť, keď pristúpil k stolu. Stál tesne pri nej. Bil ju po tvári a prsiach, kým nepadla na dlážku. Ešte sa bránila, svedčia o tom škrabance a podliatiny, roztrhané šaty a pováľané veci v okolí. Padnúť musela po ťažkom údere. Dokazuje to výron na čele a pod pravým okom. Keď sa aj poležiačky usilovala ešte brániť, dobodal ju útočník nožom, ktorý našiel v kabinete. Osemnásťkrát. Sprava i zľava pracovne je niekoľko takých kabinetov. Ako je teda možné, že nik nič nepočul? Aj to môže svedčiť, že obeť útočiacu osobu poznala, pri prvých útokoch nevolala o pomoc, ale smelo sa bránila. Potom jej zapchal ústa, stopy na tvári dokazujú, že jej zvieral čeľuste, kým ju neomráčil. Kým... A čo vražedný motív? Pred senátom vypovedá policajný komisár. Profesorku útočník i okradol. Vzal jej tri prstene, retiazku, asi päťtisíc korún. Učitelia nezvyknú mať pri sebe toľko peňazí, bolo však pred Vianocami, profesorka chcela ísť nakupovať. Našiel sa aj lístok, na ktorý si napísala, čo chce kúpiť. Polícii sa nepozdával lúpežný motív. Keby ju bol chcel zlodej okradnúť, tak ju niečím ovalí, hádam ju i zabije, ak ho poznala. Prečo však takáto masakra? Učebný proces pokračoval, nech bola atmosféra školy akokoľvek narušená. Prišli sviatky, skončili sa vianočné prázdniny, študenti sa vrátili do tried s úplne inými dojmami, samý smiech, prekrikovanie a šuškanie v kúte. Nastalo skúšobné obdobie... a prípad, ktorý pred mesiacom otriasol školou, sa pomaly tratil do minulosti. Peter, tenký, vysoký chlapec, čo tu teraz stojí medzi dvoma uniformami, vyrastal ako väčšina rovesníkov: na ulici. Vyzerá to ako klasické klišé, ale nepomôžeme si – matku si pamätal len matne a nemal s ňou nijakú citovú väzbu. Ona oňho nemala záujem, on na ňu ani nepomyslel. Rodičia sa rozviedli pred rokmi a matka sa odsťahovala kamsi na druhý koniec republiky. Deti nenavštevovala, ani nepozývala k sebe. Otec sa hneď po rozvode oženil. Z druhého manželstva prišlo dieťa a ako to už býva – pre pokoj v domácnosti – spoločný potomok bol privilegovaný. Petrovi to však bolo jedno. Mal Moniku, svoju mladšiu sestru, nepotreboval ani kamarátov. S Monikou sa dalo rozprávať o čomkoľvek, všetko ju zaujalo. Obdivovala jeho zberateľskú vášeň – modely lietadiel, známky a nálepky. Dokázala počúvať obsahy sci-fi kníh, ktoré Peter práve čítal a dopĺňal vlastnými výmyslami, trochu hlúpymi a trochu snivo detinskými. Vedela ho povzbudiť aj v takej háklivej veci, s ktorou by sa nijakej inej babe nezdôveril. Peter, chorľavé decko, prekonal niekoľko urologických operácií a sám si vytvoril fóbiu, že z neho nebude chlap. Otec sa mu vysmieval, pripomínal mu, čo hovorili lekári, že operácie nemajú na jeho chlapstvo nijaký vplyv. Petra však svojou hrubosťou skôr urazil, ako presvedčil. Jediná, ktorej dôveroval Monika bola jediný človek, ktorému mohol dôverovať. Kamarát a sestra zároveň. Povedal jej všetko. Aj to, že ho mladá profesorka nemčiny, len čo k nim prišla učiť, provokovala. Raz ho pohladila po vlasoch, až musela na špičky. Niekoľkokrát si ho nechala pol hodiny po vyučovaní, aby si precvičili konverzáciu. Vždy si pozvala troch-štyroch, to je pravda, ale Peter vedel, že je to iba zastierací manéver. Musela pozvať aj ďalších, aby to neklalo oči. Monika bola o tri roky mladšia, no v týchto sférach oveľa múdrejšia. Vedela, že si Peter profesorkin záujem vysníval rovnako ako príbehy, ktoré jej večerami rozpráva. Nič mu však nepovedala. Iba sa pri svojom puberťáckom bratovi cítila strašne dospelá. V ten večer sa Peter Monike priznal. Profesorka ho po vyučovaní zavolala k sebe. Prvýkrát samého. Vedel, že teraz sa to stane. Cestou k nej zašiel do umyvárne. Cítil pot na čele, na chrbte, v slabinách. Vlhké ruky sa mu chveli. Chladná voda ho trochu upokojila. Spomenul si na Monikine slová, že je somár, že mu predsa operovali močovú rúru a nie... Nemá dôvod na svoj mindrák. A nakoniec, povedala mu sestra už niekoľkokrát, tak to raz skús, ty strachoprd! Otvoril dvere na kabinete. Zrazu prvý raz necítil nijakú bázeň. Keď ju chcel objať, profesorka ho odsotila. Keď ju začal bozkávať, vylepila mu zaucho. Rozzúrilo ho to. Čo si tá žena myslí, že to nevie, že nemôže? Na druhom konci stola ležal nôž... Všetko Monike vyrozprával. Aj to, že sa milovali, úžasne sa milovali, keď mu však dala zaucho druhý raz, zabil ju. Povedal, kam hodil krvavé veci. A čo ukradol, aby to vyzeralo na lúpež. Monika bola vydesená. Zízala bez slova do okna. Nezradila. Nečakaná, surová facka Keď prišiel Peter do školy v nových rifliach a vetrovke, trieda si to všimla, ale mysleli si, že mu otec konečne aspoň na Mikuláša niečo kúpil. Doteraz sa vždy celý rok vláčil v tom istom, na lyžiarskom výcviku nebol, vraj pre chorobu, a na stužkovú nedal ani korunu. A zrazu aj nový volkmen. Pochválil sa, že ho dostal od Moniky. Potom sa jedného dňa, bolo to 19. januára nasledujúceho roka, Monika s Petrom pohádali. Zlomila mu výškovku na novom modeli ef-šestnástky. Peter bol ako nepríčetný. Hodil sestru na pohovku a roztrhal jej všetky časopisy, z ktorých si vystrihovala portréty. Keď plesol dverami, Monika šla k telefónu... Policajti predlžovali hovor s anonymným dievčenským hláskom. Upokojovali ju. Prosili ju, aby opakovala, že si to poznačia. Vtedy sa zasekla a zložila. No už mali telefón, odkiaľ neznáma volala. A prípad bol ako na dlani. Vyše roka trvalo vyšetrovanie. Hoci bol prípad jasný, vyšetrovateľov a súd zaujímalo psychické pozadie vraždy. Počúval som znalcov so záujmom. Nepríčetnosť, ani oslabená kontrola správania neprichádzali do úvahy. V ten osudný deň ho profesorka do kabinetu nepozvala. Poslednú hodinu mala práve s nimi, trieda by o tom musela vedieť. Nikoho nepozývala. Ponáhľala sa na nákupy. Peter zmizol pri odchode na záchod. Pobudol tam pár minút, niekto si to všimol. Potom sa vybral za profesorkou. Nevie vysvetliť prečo. Bol vraj ako vo snách. Vražedný úmysel vylúčili policajti aj psychológovia. Peter nemal nijakú pohnútku, ani so sebou neniesol nič, čo by sa dalo považovať za zbraň. Monika to povedala tak dievčensky: Hnala ho láska. A tá dostala facku. Naozajstnú. Surovú. Nečakanú. To najintímnejšie medzi ľuďmi Expertíza neobjavila stopy po znásilnení. Bielizeň obete bola nedotknutá. Peter sa pred Monikou hral na frajera, alebo len podľahol svojej mánii vymýšľať si. Psychiatri nenašli v jeho myslení a správaní nijaké prejavy pohlavnej deviácie. Sexuologickú liečbu počas výkonu trestu navrhli iba zo psychologických príčin – aby konečne stratil svoje obavy, vyvolané možno plachosťou, určite však aj otcovými výsmešnými poznámkami. Čo ho teda dohnalo k vražde? V ktorej chvíli sa takto rozhodol? Nik už neodpovie. Zostalo to medzi nimi dvoma, uzavreté chvíľou, keď tam vošla smrť. Vražda je často to najintímnejšie, čo sa môže odohrať medzi dvoma ľuďmi... Za celý čas, čo bol Peter vo väzbe, nepísal nikomu. Iba sestre. Na pojednávaní – okrem niekoľkých novinárov – nebolo človeka. Ani otec, ani mať, ani macocha. Ani jeden spolužiak. Ani jeden učiteľ. Ani Monika. Peter zostáva odkázaný sám na seba. S komplexom, ktorý mu môžu odstrániť len lekári. Alebo ešte skôr – iba žena. Raz azda jedna žena. Vo väzení mu najbližších šesť rokov okolie sotva bude pomáhať. A ktovie či aj potom, v živote, ktorý ho čaká. S ťarchou vraždy na útlych pleciach.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama