Nebezpečne otvorený problém
Čítať alebo nečítať, to je otázka. Viem si predstaviť, že článok Gerharda Schrödera môže viesť k podobnej dileme. Je to prejav nemeckého kancelára a nie je ani veľmi vykrátený. Ide o článok o globalizácii, ktorú kritizuje šéf vládnucej strany sociálnych demokratov. Navyše uverejnený pred parlamentnými voľbami, ktoré mu táto stať sotva pomôže vyhrať. Koho z tých, ktorým ide o niečo na Slovensku, to môže ešte zaujímať? Jedného z nich, aspoň sa domnievam, som nečakane stretol. Keď som sa započúval do prednášky známeho teológa a filozofa Micheala Novaka, hosťa Nadácie F. A. Hayeka v Bratislave, zabudol som na predrečníkov. Bolo jasné, že nestrácam čas. Profesor Novak sa zaoberal všeličím. V pamäti mi však utkveli pasáže o zmysle transatlantickej civilizácie, stojacej na troch pilieroch: ekonomickej, politickej a kultúrnej slobody. Aby Slovensko nezažívalo iba povrchnosť ekonomickej a politickej honby za profitom, musí lepšie pochopiť posolstvo cyrilo-metodského Slova. Známu Weberovu tézu o pôvode kapitalistickej životnej maximy z protestantskej etiky rozšíril Novak o analýzy kresťanskej slobody a judaistickej pravdy - dvoch zdrojov jednej mohutnej transatlantickej kultúrnej tradície. Transatlantická civilizácia a liberalizmus Novakove uzávery sa v jednom podstatnom bode líšili od Weberovej diagnózy. Kým Weberov kapitalizmus stráca nadzmyslové čaro, aby v sekularizovanej každodennosti zosilnel, ten Novakov potrebuje viac. Nemôže zostať iba železnou klietkou samoúčelnej produkcie, spotreby a práce. Práve preto, že je to tak alebo má to byť tak, mohol Novak vysloviť svoje posolstvo v jednom zo salónikov bratislavského hotela Fórum: Kultúra v znamení pravdy a slobody sa musí stať aj na Slovensku východiskom ináč povrchných politických a ekonomických slobôd. Na otázku jedného z diskutujúcich, či projekt európskej integrácie nezabudol na zdroj vlastnej kultúry, keď sa pojem boha ani len náznakom nespomína v dokumentoch o integrácii zo summitu EÚ v Nice, odpovedal obavou - varovaním pred európskym nihilizmom. Nihilizmus je ťažké slovo, ale Novakov výklad bol precízny. Namiesto zažitej predstavy o stave nezmyselnosti vlastnej mysle, vrátil tento pojem tam, kam už podľa Friedricha Nietzscheho pôvodne patril - do sveta dejín a spoločnosti. Nihilizmus tu neznamená nedostatok dôvodov k zmyslu, ale ich prebytok: relativitu vzájomne si konkurujúcich postojov a vysvetlení. Takáto konkurencia dôvodov znehodnocuje orientáciu ľudí v spoločnosti. Keď má každý rovnaké pravo vybrať si, čo je preňho dobro a zlo, výsledkom môže byť stav, že všetko je dovolené. V takejto situácii víťazí spravidla právo silnejšieho, ako napríklad vtedy, keď odpor voči nespravodlivosti alebo násiliu je iba jedným zo súkromných názorov v spoločnosti. Nihilizmus je teda legitimizáciou víťazstva silnejšieho a potvrdením nezáväznosti mienky ostatných. Rozlúčka s absolútnom Už menej som dokázal súhlasiť s iným záverom profesora Novaka. Európsky nihilizmus, to sú vraj predovšetkým výsledky vlád sociálnych demokratov, podkopávajúcich autoritu tradičných hodnôt. Bez týchto hodnôt zostáva európska integrácia projektom, ktorý spája prostredníctvom strachu a obáv. Na chvíľu som zaváhal, či sloboda, ktorú sme nadobudli začiatkom liberálnych 90. rokov nepodlieha prudkej hodnotovej erózii, a to na pôde ,,klasicky“ liberálnej nadácie. Rozpamätal som sa na známe formulácie: Základnou črtou demokratickej spoločnosti je rozlúčka s absolútnom, jej základom rozumom osvietené indivíduum. Iba jeho slobodná voľba rozhoduje medzi správnym a nesprávnym, iba on sám môže niesť zodpovednosť za seba, za svoj život. Každá vyššia zjavená pravda sa privatizuje do svedomia - skeptický rozum sa zas zverejňuje do anonymity práva a vedenia. Ako svojho času poznamenal Michael Ehrke, novovek sa začína vtedy, keď bojové pole medzi veriacimi a neveriacimi strieda ,,univerzum rozličných a principiálne rovnocenných hodnotových systémov a náboženských vierovyznaní“. Výsledkom je multikulturalizmus a multireligiozita - odvrátená minca a predpoklad prosperity a bohatstva. Nie je to tak? Nie, pokiaľ hľadíme okolo seba, tvrdí z celkom iných dôvodov Gerhard Schröder. Táto civilizácia vyzerá ináč „zvnútra“ a inak pôsobí „navonok“. Ak nihilizmus znamená právo silnejšieho v spore o povahu civilizácie, potom ide o dnešný, veľmi nespravodlivý svetový poriadok, ktorý ho doslova a do písmena produkuje. Relatívny blahobyt a zóny bohatstva v niekoľkých západných krajinách sú skôr výnimkou, potvrdzujúcou pravidlo, že prevažujúcou skutočnosťou sveta je násilie a bieda. Podľa predsedu SPD a spolkového kancelára sa neimportuje len kapitál. Pod značkou Nike, McDonald a Disneyland sa strácajú celé kultúry. Francúzsky prezident Jacques Chirac ich vlani napočítal 200. O tých väčších ešte nebola reč. Nie náhodou si Schröder kladie podobnú, no určite nie identickú otázku ako Michael Novak - otázku zmyslu špecificky európskej kultúry a jej globálneho poslania. Kultúra, ale aká? Na jednom a to základnom predpoklade by sa nemecký politik zrejme vedel s americkým profesorom zhodnúť: na deštrukčnej plytkosti ekonomických a politických slobôd, pokiaľ nie sú umožnené kultúrnou tradíciou. Ale akou, ponúka sa hneď ďalšia otázka. Podľa Schrödera dedičstvo európskej kultúry predstavuje ,,spoločnosť účasti a dialógu“. Ak sa nemá toto dedičstvo stratiť vo víre nekontrolovanej globalizácie, nemôže byť ekonomická sloboda prvým a posledným sloganom politického života. Čo robiť? Odpoveď na túto otázku dá onedlho predovšetkým nemecký volič. Zavedenie neexistujúceho spravodlivého svetového poriadku, dialóg kultúr, ako aj strešný pojem Schröderovej vízie, demokratizácia medzinárodného práva ho určite bude zaujímať menej ako nízky rast domáceho produktu a falošné sľuby o poklese nezamestnanosti. Určite si dá pozor na to, aby sa nestratil v otvorenosti Nemecka voči svetu a nestal obeťou globalizácie, teda tej politickej línie, ktorú dnes v NSR reprezentuje Schröderova sociálnodemokratická strana. Spor o dušu 21. storočia V tomto zmysle Schröderov článok zvýrazňuje iba jednu podobu civilizačného sporu ,,o dušu 21. storočia“. Na inom mieste sa vyjadril, že svet po 11. septembri 2001 sa nedá pochopiť ako stret kresťanskej a islamskej civilizácie. Bojová línia sa tiahne medzi fundamentalistami a zástancami tolerancie a dialógu naprieč všetkými dnešnými civilizáciami. Podľa Rudolfa Walthera sociálni demokrati v Európe prehrali boj práve na tomto poli. Odcudzili sa tým vrstvám spoločnosti, ktorých sa globalizácia najviac dotkla. Dnešnými ,,vydedencami sveta“ však nie sú nezamestnávaní a nezamestnaváteľní ľudia, ale tiež zamestnanci verejného sektoru, drobní podnikatelia a obchodníci. Niet divu, že veľká časť tradičnej voličskej základne sociálnych demokratov je na ceste k pravicovo-populistickým stranám. Schröder sa však určite nemýli, ak dnešný medzinárodný poriadok pokladá za nebezpečne otvorený problém. A upozorňuje na politickú ľubovôľu v zmysle Novakovho výkladu nihilizmu: Fundamentalizmus bol a je vo vzťahu k ,,neveriacim“ vždy pozíciou silnejšieho víťaza, ktorý berie všetko. Dodajme, len ťažko sa dá očakávať, že pokusov o ,,križiacke výpravy“ (termín prezidenta USA Georga W. Busha) v najbližšom čase ubudne. Faktom zostáva, že odvolávať sa na výlučnosť vlastnej kultúry v medzinárodnej politike protirečí pojmu poriadku, o ktorý ide. Nezabúdajme, že podľa otca európskych nihilistov, Friedricha Nietzscheho, je vôľa po popriadku a tolerancii tiež vôľou k moci, tentoraz tých „slabších“. Odpoveď na otázku, či je to naozaj tak, je už súčasťou boja o dušu 21. storočia.
