Čo budeme teraz robiť?

Ak vstupujeme do nového zamestnania alebo začíname uvažovať o zmene vo svojom živote, zväčša sa spýtame: ,,Čo budeme teraz robiť?“ Všetky krásne ciele, predsavzatia, vízie a očakávania sa lámu na tejto „zákernej“ otázke, ktorá si vyžaduje konkrétnu odpoveď
Počet zobrazení: 2026

Ak vstupujeme do nového zamestnania alebo začíname uvažovať o zmene vo svojom živote, zväčša sa spýtame: ,,Čo budeme teraz robiť?“ Všetky krásne ciele, predsavzatia, vízie a očakávania sa lámu na tejto „zákernej“ otázke, ktorá si vyžaduje konkrétnu odpoveď. Niet politika, ktorý by hneď v odpovedi nezačal chrliť všeobecné a opäť iba krásne formulované frázy. Veľmi často si túto otázku kladie približne päťstopäťdesiattisícová skupina ľudí, ktorá by tvorila enklávu väčšiu ako Bratislava. Je to Slovensko bez práce. Darmo sa usilujú liberálni politici zničiť ich sebavedomie vyhláseniami, že si za to môžu sami. Oni dobre vedia, že sa neocitli na dlažbe vlastnou vinou. Chceli by robiť, ale niekto by im mal za ich prácu aj slušne a včas zaplatiť. Slovenský národ o tom ešte nevie, že sa stáva národom bedárov s osobitnými dejinami a s predurčením klesnúť späť v spoločenskom rebríčku na triedu bezzemkov a vylúčených z verejného diania (okrem práva raz za štyri roky pomôcť niekomu k disponovaniu verejným majetkom), je ešte stále ohlupovaný latinskoamerickými rozprávkami o nečakanom možnom zbohatnutí. Najhoršie je, že mládež tomu už uverila – veď ona má sily nadostač a ešte nemá tú sociálnu skúsenosť. Slovensko sa touto polmiliónovou armádou bez práce vrátilo na začiatok minulého storočia a čaká ho zápas o sebauvedomenie chudoby. Ak v tomto sebauvedomení prevládnu negatívne signály, bude nás čakať storočie zápasov národa chudobných proti bohatým svetoobčanom žijúcim na Slovensku. Ale ak budú signály pozitívne, dokážeme sa rýchlo a v jedinom desaťročí všetci vrátiť na úroveň, kam sme mierili v roku 1990. Toto sebauvedomenie treba stavať na hrdosti k národu, ktorý sa vydriapal v 20. storočí z nevoľníckeho feudalizmu do vyspelej agrárno-priemyselnej krajiny. Slovensko má obrovské prírodné bohatstvo v horách, lesoch, vodstve, nížinách, má vyspelú kultúru a jediné, čo nemá, je sebavedomie, ktoré bolo pošliapané vlastnými disidentmi len preto, lebo tento rozvoj uskutočnilo pod odlišným politickým a spoločenským poriadkom. Dnes mnohí hovoríme, chvalabohu, že bol vývoj, aký bol, veď za posledných dvanásť rokov by už nemali elity ani z čoho kradnúť. Takto sa zámožné vrstvy nabalili zo spoločného a až teraz začne dopadať na plecia chudobných tvrdý sociálny bič právneho štátu bohatých, pretože spoločné už je minuté a na rad prichádza nárok prisvojiť si rozličnými právnymi a spoločenskými normami to, čo má každý z ľudí – jeho slobodu, dôstojnosť a právo na spoločensky udržateľný život. Tomu by mali zabrániť kultúrne a intelektuálne elity na Slovensku. V mnohých krajinách sa to podarilo vytvorením spoločenskej vízie a výzvou k podieľaniu sa na programoch, v ktorých každý, aj ten najzámožnejší, prevzal na seba zodpovednosť. Chudobní dostali možnosť pracovať, talentovaní tvoriť a reprezentovať svoju krajinu, všetci pocítili hrdosť, akú sme azda len jeden deň pociťovali aj my, keď naši profesionálni majstri sveta v hokeji stáli na stupienkoch víťazov. No na to bolo treba vytvoriť spoločenskú atmosféru, nie držať jeden druhého za hrdlo. Alebo si myslíme, že tie írske a japonské ekonomické zázraky sa kedysi rodili nejako inak? Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984