Pokračuje boj o charakter štátu

Podhodené a podhodnotené zlomkové preferenčné postavenie Strany demokratickej ľavice dnes veľmi výdatne a, pravdupovediac, iba na svoje vlastné zviditeľnenie zneužíva celá slovenská pravica. Akoby nepoznala alebo aspoň netušila skutočný potenciál ľavice, silu jej sympatizantov a budúcich voličov
Počet zobrazení: 1832

Podhodené a podhodnotené zlomkové preferenčné postavenie Strany demokratickej ľavice dnes veľmi výdatne a, pravdupovediac, iba na svoje vlastné zviditeľnenie zneužíva celá slovenská pravica. Akoby nepoznala alebo aspoň netušila skutočný potenciál ľavice, silu jej sympatizantov a budúcich voličov. Účel však i tu svätí prostriedky. Škoda, že aj vo verejnoprávnom médiu, v Slovenskej televízii, hrá prím pravicová propaganda, a preto v jej programoch ľavicová myšlienka nenachádza miesto. Jednoducho nezaznie! Nečudo, že potom všetko zlé, čo postihlo Dzurindovu vládu, spôsobila ľavica, najmä SDĽ. Akoby nebolo dostatok dôkazov, že to bola práve ultrapravica, čiže predovšetkým ministri za SDK a neskôr SDKÚ, kto sa nezmazateľne podpísal pod jednoznačný národohospodársky neúspech tohto zoskupenia, najmä však pod zničujúcu nezamestnanosť. A pod korupciu a klientelizmus, pravdaže, tiež. Pravica, vedená naivným neoliberálom, vicepremiérom Ivanom Miklošom, vniesla do rozhodovania vlády popri pravicovom klišé o schopnostiach a citlivosti neregulovaného trhu aj neutíchajúcu vieru v spravodlivosť neviditeľnej ruky trhu Adama Smitha. To všetko podopierajúc akože svätou pravdou neoliberálneho guru Roberta Nozicka a jeho predchodcu Friedricha Augusta von Hayeka, že štát nemá zasahovať do trhových procesov, lebo jeho úloha je práve a iba v tom, aby bol ponajviac spoľahlivým nočným strážnikom alebo údržbárskou čatou! Riešením je silný sociálny štát Vládna ľavica, osobitne SDĽ, našťastie vie o podobných myšlienkových úletoch týchto narýchlo kvasených pravicových ekonómov svoje. Ako jedného chlapa ich totiž všetkých charakterizuje práve to, že nikdy nič neriadili, a teda ani neniesli zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Vždy im chýbalo ono rozhodujúce poznanie, že jediným kritériom pravdy je – prax! Ibaže tá im nehovorí nič, a preto sa tak sebavedomo a povýšenecky mohli a môžu uspokojovať plytkosťou vlastnej neomylnej pravdy. Výsledok teda nemohol byť iný, ako je. Čiže zlý... Ak sa vláde Mikuláša Dzurindu niečo z jej programového vyhlásenia naozaj nepodarilo, tak je to ambícia vnášať do života spoločnosti úsilie o spravodlivosť, slobodu, zodpovednosť, solidaritu, vládu zákona, poctivosť, rešpekt pred deľbou moci, podporu iniciatíve a aktivite ľudí. Naopak, objavili sa neduhy pravice, také charakteristické aj pre poslednú výtržnosť, za ktorú považujem celú železničiarsku kauzu. Neviem, prečo M. Dzurinda ani po tom všetkom nezvažuje odstúpenie z premiérskeho postu. Bolo by to riešenie, a bolo by to spravodlivé. Pri odpočte by sa Slovensko konečne dozvedelo pravdu o tom, kto naozaj škodil a kto naozaj pracoval. Na otázku, prečo sa nepodarilo zastaviť hospodársky úpadok a stabilizovať ekonomiku a prečo sa nevytvorili určujúce podmienky na rast životnej úrovne, čo tiež sú body vládneho programu, majú totiž povinnosť odpovedať práve Dzurinda a jeho ekonomický rukovoditeľ Mikloš. Ak sa k tomu neodhodlajú, otázkou naďalej ostane, čo sa bude diať, ak sa aj do budúcej vlády dostane zničujúci extrakt neoliberálnej pravice – SDKÚ? Odpoveď je jednoduchá: chudobní budú ešte chudobnejší a boháči ešte bohatší. Nuž a to je cesta, po ktorej ľavica, predovšetkým SDĽ, nemôže a nechce kráčať. A nemalo by po nej kráčať ani Slovensko. Nezamestnanosť a chudobu totiž nevyrieši nevšímavý, ignorantský neoliberálny štát na čele s pravicou, alelen a iba silný sociálny štát na čele s ľavicou. Taký, o ktorý sa aj v koalícii s pravicou usilovala aspoň tá časť politikov SDĽ, čo nerezignovala na plnú zamestnanosť či na bezplatné vzdelanie a zdravotníctvo, na vytváranie podmienok na rozvoj rodiny, ale ani na plánovanie a rozvojové koncepcie pre všetky, najmä však pre najohrozenejšie regióny Slovenska. Nič z toho pravicový neoliberálny štát nevie zabezpečiť, a preto vidím jedinú cestu, a to voliť ľavicu, voliť SDĽ. A, samozrejme, nechať konečne aj jej predstaviteľov vyjadriť vlastný názor v tvrdých médiách, osobitne v STV. Ide totiž o veľa! Ak zvíťazí pravica, zvykajme si Ide o to, aby sa vytváraniu silného sociálneho štátu nebránilo, aby aj SDĽ ako integrátorka ľavice dostala príležitosť formovať verejnú mienku, a teda dotiahnuť svoj ľavicový program do víťazného konca. Ak sa to nepodarí, zvykajme si na žobrácku palicu! Blížiace sa voľby budú totiž bojom o charakter štátu! Ak v nich, božeochraňuj, zvíťazí pravica, nebude sily, ktorá by sa postarala o bežné veci, ktoré by mali byť samozrejmé – o prácu, bezplatné vzdelanie, šťastnú rodinu, zaopatreného dôchodcu. Naopak, hodnotu obyčajného človeka práce ešte väčšmi pohltí bezcitná, a preto chorá hodnota peňazí. Najväčšmi však utrpí ľudskosť, úprimnosť, srdečnosť a schopnosť konať srdcom a nezištne, čiže napospol hodnoty, ktoré Slováci po generácie pili s materským mliekom a na ktoré by odrazu mali zabudnúť. Aby sa tak nestalo, je silný sociálny štát nevyhnutnosť, rovnako ako je nevyhnutná primeraná sociálna ochrana človeka práce. Je teda nevyhnutné to, čo ponúka integrovaná ľavica a SDĽ. Čiže viac práce i viac štátom regulovaného trhu, rovnako ako viac sociálneho štátu a viac demokracie, než mu môže ponúknuť zbohatlík gangsterskej éry holandských dražieb, ktorú privodil I. Mikloš, či zbohatlík éry korunového výpredaja národného majetku, ktorú pripustili obaja poslední premiéri, čiže vláda pravice. Istota splneného sľubu Otázkou ostáva, čo to vlastne sľubuje a čo vie splniť ľavica alebo presnejšie SDĽ? Odpoveď je jednoduchá – SDĽ ponúka predovšetkým istotu práce a istotu pomoci v núdzi, ale tiež istotu, že sa zo Slovenska stane usporiadaný sociálny štát, kde sa oplatí poctivo pracovať a kde sa podvodníci a lumpi trestajú. Je toho, pravdaže, oveľa viac, čo SDĽ vie ponúknuť i splniť, pretože dnes už je stranou istoty splneného sľubu! Zbavila sa tárajov, zbaví sa aj oprtunistov môže si teda stáť za slovom. A tiež tvrdo stáť za svojím ľavicovým programom. Spoločnosť totiž chápe ako kooperatívny podnik. Inými slovami – tým, že jednotlivci koordinujú svoje konanie, vytvárajú prebytok, ktorý by nedosiahli, keby nespolupracovali. Aby sa tak stalo, nie je nevyhnutná iba neviditeľná ruka trhu, ale aj ingerencia štátu, presnejšie silného sociálneho štátu, ktorý reprezentuje ľavica. Aké jednoduché, však? A aké nepodobné obrazu trhu neoliberálov! Tí ho maľujú na vlastný obraz, čiže podľa predlohy panujúceho korporatívneho kapitalizmu, ktorý zotročuje a ubíja. Pretože podporuje obrovské asymetrie moci a zdrojov a nič neľudské mu nie je cudzie. Najmä nie deformovaný obraz trhu. Veruže, už dávno nie je pravdou trh slobodný, nebodaj ešte i s citlivými mechanizmami kolektívnej voľby, pretože ten dnešný, moderný trh sa zmieta v grimase namaľovanej nadnárodnými korporáciami. To ona, tá cynická grimasa, vyjadruje výsmech stretu mocných a dobre organizovaných výrobcov s úplne izolovanými zákazníkmi. Nečudo, že sa stal modlou tovar. Ale pýtam sa, kde je sloboda, ktorej majú plné ústa práve neoliberáli, alebo – akú má dnes podobu sloboda? Takú, akú som popísal? Ďakujem pekne za takú karikatúru! Mám inú predstavu slobody. Takú, kde sa človek bude sám a naozaj slobodne rozhodovať, ako rozvinie svoje záľuby, vzdelanie i ciele a bude na to i mať. A to dokáže iba silný sociálny štát. Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984