Invenčnosť v sochárskom svete

Váš otec bol známy režisér. Zdedili ste po ňom i poetiku videného? - Otec bol síce režisér a u nás doma sa dosť rozprávalo, poznali sme všetkých hercov, filmárov, divadelníkov. Ale to, že som sa dal na výtvarné umenie, bola možno náhoda, či cesta za nejakým pocitom.
Počet zobrazení: 930

Martin Lettrich, sochár

Narodil sa 25. mája 1951 v Bratislave. V rokoch 1966 až 1970 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave u profesora Ludwika Korkoša. V roku 1976 absolvoval vysokoškolské štúdium na Vysokej škole umelecko-priemyselnej v Prahe VŠUMPRUM (prof. Jan Kavan, Josef Malejovský atď.). V roku 1987 získal cenu na Bienále komornej plastiky v Poznani. Autor viacerých diel komorného sochárstva a vynikajúcich diel uskutočnených v architektúre. Realizoval viaceré autorské výstavy doma i v zahraničí, pred niekoľkými dňami v Budapešti. Váš otec bol známy režisér. Zdedili ste po ňom i poetiku videného? - Otec bol síce režisér a u nás doma sa dosť rozprávalo, poznali sme všetkých hercov, filmárov, divadelníkov. Ale to, že som sa dal na výtvarné umenie, bola možno náhoda, či cesta za nejakým pocitom. Svojím spôsobom osudové bolo to, že som začal chodiť na ,,šupku”, pokračoval som na vysokej a všetci moji školitelia alebo pedagógovia, na ktorých dodnes rád spomínam, boli viac-menej úžitkoví výtvarníci. Ich doménou nebola voľná tvorba, akademická socharina, ale skôr tvorba v spojení s architektúrou. Dotvorenie architektúry, či už vo forme monumentálnych realizácií alebo cez dizajnérske, úžitkové prvky do interiérov. A tam som pochopil, že nechcem urobiť len sochu na pozeranie, ale takú, ktorá má druhý a podľa možností i tretí plán, na ktorú sa dá nielen pozerať, no dá sa použiť, dá sa jej dotýkať a vytvoriť k nej nejakú protiakciu. Takže to, že aj dnes robím v spolupráci s architektom čo najužšou formou, ma vlastne naučili moji učitelia. Nakoniec Praha ako taká bola a dodnes je obrovskou galériou, kde majú svoju históriu nielen domy, ale aj celé štvrte. Tvorilo tu množstvo sochárov, ktorí boli naozaj sochármi s veľkým S. Pokiaľ ide o VŠUMPRUM, zo slovenských výtvarníkov tí najslávnejší túžili študovať v Prahe na Akadémii, a nedostali sa tam. Týkalo sa to Ľudovíta Fullu, Štefana Bednára, či Jozefa Kostku. Mnohí, ktorí sa nedostali na AVU, študovali na UMPRUM-ke, pritom ide o najvýznamnejšie osobnosti moderného slovenského výtvarného umenia. - Najvzácnejšie na tej škole bolo, že tam pôsobili vedľa seba rozličné disciplíny a profesie v rámci výtvarného umenia od grafikov, cez textilákov, kreslený a bábkový film, až po sklárov. Dostávali sme školenie aj v tom akademickom základe, študovali sme prírodu, akt, zobrazovali sme, modelovali, mali sme teda plnohodnotnú prípravu porovnateľnú so základnou prípravou na AVU. Ale vzácnosťou bolo práve to spolužitie s ostatnými takmer okrajovými disciplínami výtvarného umenia. Učili tam parádni pedagógovia výtvarného umenia - Jiří Andrle, Stanislav Libenský, Adolf Hoffmeister, teda absolútna špička moderného českého umenia. Ja som nastúpil k profesorovi Janovi Kavanovi, ktorý bol v tom čase rektorom. Zobral nás dvoch do ročníka, oboch Slovákov. Dal nám absolútne všetok priestor, ktorý sme potrebovali, nijak sa nevnucoval. Bol to pedagóg, akých je málo. Ako si spomínate na druhú polovicu 70. a na 80. roky z hľadiska možností objednávok alebo i všeobecného povedomia, autorských plánov a ideálov? - Nielen ja, ale celá plejáda mojich konškolákov sme narážali na to, že tu pôsobila garnitúra výtvarníkov, ktorí mali akoby predplatené väčšie zákazky, garantovanú publicitu a my sme dosť trpeli tým, že sme nemali priestor na takú prezentáciu. Aj keď samozrejme výstav bolo nepreberné množstvo. Nie že by som vtedy trpel núdzou, že by som bol bez práce, no kolektívna zodpovednosť, ktorá vyplývala z komisií, sa podpísala na autorskom názore, a to nikdy nevedie k dobrému. Z tohto hľadiska som rád, že je to obdobie za nami. Ste jedným z predstaviteľov strednej generácie, ktorý má za sebou rozsiahle dielo 90. rokov. Ide však o to, či vtedy naozaj nastal aj čas tvorivého sebavedomia… - Deväťdesiate roky boli svojím spôsobom odpichnutím sa, alebo akcelerovaním, no je to celkom prirodzené. Človek má už určité etapy tvorby tak zautomatizované, že sa nemusí nimi zaoberať, a zostáva viac priestoru na invenciu, na to tvorivé, objavné, teda na to, čo v tej veci vlastne potom vonia. Takže je aj väčšia chuť a viac času na, v dobrom slova zmysle, experimentovanie. Rád spájam materiály a hádam si ani nepamätám, že by som bol urobil len kamennú či iba bronzovú sochu. Vždy hľadám a viem, či to je alebo nie je dobré, no hľadám vždy vzťahy medzi dvoma, troma alebo medzi viacerými materiálmi. Usilujem sa, aby podporili jeden druhý, aby sa v tej kompozícii prezentovali tým, čo je im vlastné. Sú to kombinácie kameňa s kovom, dreva s kovom a v poslednom čase som začal používať kombináciu kov - sklo. Podstatná časť vašej tvorby je komorná plastika, ďalšia významná časť sa uplatňuje v architektúre. Čo považujete za typológiu svojej sochárskej, voľnej tvorby? - Ja sa nepripravujem tak, že by som si robil poznámky a usiloval sa sformulovať si najprv, čo vlastne urobiť chcem. Preferujem skôr pocit, výrazovosť. Tvary sú antropomorfné, ale z človeka si vyberám tú časť, ktorá mi najlepšie poslúži k tomu, aby som vyjadril tému či myšlienku. Mnoho sa hrabem v minulosti a som fascinovaný rozličnými rozprávkami, baladami, mýtami. Veľa inšpirácie nachádzam v náboženstvách, to je jedno, že či ide o kresťanstvo, budhizmus alebo nejaký afro... Patríte k tým, ktorí majú za sebou rozsiahly objem realizácií v architektúre. Sú to napríklad rozličné fontány. Ako sa podarilo realizovať tento rozsiahly, koncepčne a sochársky funkčne vyzretý súbor diel? - Fontány, to je veľmi pekná téma. Voda je sama o sebe mimoriadne príjemný živel, tobôž v lete. Sú tam ale určité veci, na ktoré sa naráža v kontaktoch s investormi alebo pri realizácii, keďže všetky technologické časti sú veľmi drahé. Často sa stáva, že nedokážem zrealizovať fontánu v podobe, v akej boli návrhy. Ako príklad môže poslúžiť bratislavské Polus centrum, kde som nachystal mnoho variantov, kde mali byť výtvarne spracované chrliče, sochy, podotýkam, že nie samoúčelné, a to všetko malo slúžiť na podporu celej koncepcie - na to, aby sa pritiahli diváci, deti, prípadne aj zákazníci, keďže ide o obchodné centrum. Ale teória je jedna vec a prax druhá, až nakoniec z toho neostalo nič, čo by vyslovene nebolo súčasťou stavby. Celkové vyznenie však nie je zlé, sú tam použité chrliče, ktoré na Slovensku ešte v tom čase neboli. Sú aj ďalšie prejavy, ktoré ste doslova uskutočnili na báze sochárskej tvorby v architektúre. Rozličné vegetatívne asociácie a symbiotické prvky, ktoré sú podpornými výtvarno-stavebnými prvkami samotného objektu. - Odjakživa boli súčasťou architektúry také témy ako domové znamenie, slnečné hodiny, rímsa, stĺp. Je doslova až potešenie spracovávať témy, ktoré spracovávali sochári predchádzajúcich generácií v rozličných umelecko-historických etapách. S obrovským nadšením som robil interiér kostola, lebo tam je obrovská konkurencia toho, čo vzniklo v predchádzajúcich obdobiach. Je to taká výzva. Týka sa to aj stĺpu a každého predmetu, ktorý sa použije ako úžitkový v každom interiéri, a je už len na názore alebo na požiadavke investora, či od toho očakáva viac, či si prizve aj výtvarníka. Ako príklad spomeniem svoje súsošie Merius na Šoltésovej ulici v Bratislave. Po rekonštrukcii domu zostal tympanon. Bývalo úplne samozrejmé, že ho zdobievali sochy a vďaka kultúrnemu investorovi sa to podarilo i v súčasnosti. Výstava, to je priebežná bilancia vznikajúceho. Realizovali ste sa na výstavách doma, aj v zahraničí. Ako z tohto hľadiska komentujete odozvu svojej výtvarnej tvorby? Existuje trh s umením, ktorý by bol schopný komerčne rešpektovať alebo zúžitkovávať vznikajúce hodnoty? - Možno stojí za to povedať, že v zahraničí mám väčšiu odozvu ako na Slovensku. Nepátral som po tom, prečo to tak je. Hádam jeden z dôvodov je, že som viac, ako by bolo možno dobré, v ateliéri a väčšinu času a síl trávim tvorbou. Zrejme by som mal viac chodiť medzi ľudí a nadväzovať cielené kontakty, čo je u mojich kolegov veľmi bežné. Mám však jedno veľké šťastie, že začala robiť so mnou moja manželka Xena. Dlhé roky robila vo Fonde výtvarných umení, respektíve v Diele. Tam získala prehľad o autoroch, o výtvarnom a úžitkovom umení, takže mi dobre padlo, keď prebrala časť mojich povinností, ktoré súvisia s tvorbou a s mojou profesiou. Ale hlavne, čo si obrovsky vážim a cením, dala mi nový zorný uhol a je schopná upozorniť ma na cesty, ktoré by som si, povedzme, nevšimol. Pamätám si na čas, keď som sa o problémoch vzťahov medzi sochárom a architektom dozvedal iba tak, že architekti pýtajú svoju províziu. Myslím si, že práve v tomto sa pokročilo a sochár ako tvorivá osobnosť vie veľmi presne odhadnúť, koľko si architekt zaslúži. Ak si zaslúži... - Usilujem sa zapojiť architekta, to nie je tak, že by dostal províziu. Má tam predsa mnoho činností, ktoré s tým súvisia, prípravných i v zakomponovaní diela do architektúry. Ide doslova o honorár. Veď on je môj spoluautor. Samozrejme, je tu aj tretí faktor - investor. Ako ste s nimi spokojný? - Sú rozliční. Ale najčastejšie sa dnes stretávam s investormi súkromníkmi, kde by bolo doslova absurdné, aby si pýtal úplatok, keďže dáva zo svojho. Veľmi rád s nimi robím, pretože oni rozhodujú za seba a neschovávajú sa za nikoho. A čo teda raz povedia, to väčšinou platí. Zväčša sa vieme dobre zhodnúť. No a štátnych objednávok alebo objednávok od nejakého investičného oddelenia, tak to už hádam ani nejestvuje. Teoreticky by sa to mohlo riešiť súťažami, ale žiaľ, objednávka nie je v takom rozsahu a súťaže nie sú až tak časté. - To je na škodu veci. Architekti majú dosť súťaží, no ich spoločným menovateľom je to, že sa málokedy uskutočňuje víťazný návrh. Vo výtvarnom umení je to ešte komplikovanejšie tým, že nie je merateľné, ťažko sa dá ohodnotiť nejakými bodmi. Nedá sa porovnať, lebo každý autor, pokiaľ je dobrý, má svoju invenciu, ktorú do toho dáva, a možno ani v tých návrhoch a modeloch to nevyznie tak, ako by to vyznelo v skutočnosti. A čo pomníky? Ako autor máte za sebou viaceré realizácie, ktoré sa týkajú vzácnych, aj sakrálnych sujetov, ale aj osobnostných portrétov. Čo by ste chceli napríklad realizovať v budúcom období, veď hoci v povstaleckej tradícii máte aj isté predestinovanie na báze rodinného zázemia? - Mám jeden pamätník za sebou, ktorý si vnútorne veľmi cením. Je to Štúrova lavička pri Modre. Má jednu nevýhodu, že je v lese, ďaleko v lese. To je miesto... ... postrelenia? - Nie, tam mám tiež pomník, som spoluautorom pamätníka na mieste zranenia Ľudovíta Štúra spolu s architektami Katarínou a Dušanom Fischerovcami. Aj Štúrovu lavičku som vytvoril spolu s nimi, ale predsa len tam je socha, ktorá má svoj vnútorný život a mám pocit, že ani dnes by som to neurobil lepšie. Mám niekoľko pamätníkov, trebárs Ústavy SR. Ten stojí v Senci, je pomerne komorný. Mám pár portrétov alebo búst našich buditeľov. Do Senca som robil tiež Antona Bernoláka. A robil som aj Martina Benku pre Fond výtvarných umení. Vytvoril som busty a portréty osobností ako Wolfganga Amadeusa Mozarta a Ludwiga van Beethovena. Mám jeden návrh na pomník venovaný podnetom Slovenského národného povstania, ktorý som nikdy nerealizoval. Mal stáť v Rudne nad Hronom. Motivicky je to boj s molochom, nepriateľom. Máte svoju špecifickú predstavu, na ktorej cieľavedome pracujete a ktorú by ste chceli hlbšie rozpracovať a realizovať? - Momentálne mám dva ciele: jeden z nich je septembrová výstava na Michalskom dvore v Bratislave, na ktorej by som chcel prezentovať nové práce. Druhý je zatiaľ len v rovine ambície. Využijúc skúseností z Poštovej ulice a najmä Polusu by som chcel vytvoriť námestie so sústavou fontán a vodných efektov. Pracujem na príprave takéhoto projektu. Dúfam, že svojím riešením presvedčí a bude sa realizovať.

S hosťom SLOVA sa zhováral Ladislav Skrak

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984