Reklama
Reklama

Všetci majú právo na rovnaké práva

Aj keď to tak možno na prvý pohľad nevyzeralo, demonštrácia proti vyradeniu antidiskriminačného zákona z rokovania NR SR bola farebnejšia ako dúha samotná
Počet zobrazení: 813

Aj keď to tak možno na prvý pohľad nevyzeralo, demonštrácia proti vyradeniu antidiskriminačného zákona z rokovania NR SR bola farebnejšia ako dúha samotná. Zúčastnili sa na nej nielen zástupcovia homosexuálov, ktorí sú v diskusiách o rovnosti príležitostí vždy najviditeľnejší, Rómov, cudzincov žijúcich na našom území, telesne postihnutých, starých a mladých ľudí, ale aj predstavitelia mimovládnych organizácií. Svoju podporu prijatiu zákona o uplatňovaní zásady rovnakého zaobchádzania prišli vyjadriť i samotní tvorcovia návrhu tejto právnej normy. Zbierka ľudí, ktorí prišli vyjadriť svoje „za“, bola naozaj pestrofarebná. Práve zmienku o gejoch a lesbách použili viacerí konzervatívni poslanci ako zámienku odmietnutia rokovať o tejto téme, čím poškodili aj iné menšiny existujúce v našej spoločnosti. No zámer, ktorý sa za týmto krokom dal vytušiť, pomocou homofóbie oslabiť solidaritu medzi skupinami zastupujúcimi jednotlivé minority, im, zdá sa, celkom nevyšiel. Bezpečné hradby parlamentu Tieto skupiny spoločnou účasťou na demonštrácii, ktorú vo štvrtok na Vodnom vrchu usporiadala iniciatíva Ľudia proti rasizmu, ukázali, že si uvedomujú, že neľahký boj s konzervatívnou slovenskou spoločnosťou musia viesť spolu. Neschopnosť iniciovať progresívne zmeny, ktoré by viedli k rozšíreniu garancie ľudských práv, je charakteristická pre politickú elitu ako celok, bez ohľadu na proklamované ideové zafarbenie. Neschopnosť iniciovať progresívne zmeny, ktoré by viedli k rozšíreniu garancie ľudských práv, je charakteristická pre politickú elitu ako celok, bez ohľadu na proklamované ideové zafarbenie. I takzvaní liberáli, či viacerí demokratickí socialisti ukázali, že pojmy ako rovnosť a sloboda nechápu, alebo ich používajú prísne účelovo. Neurobili to zrejmým len svojím hlasovaním v snemovni. Okrem politikov - Milana Ištvána a Milana Ftáčnika - sa nik, ani z tých, ktorí 18. júna skrátené legislatívne konanie tzv. antidiskriminačného zákona neodsúhlasili, neunúval prísť vysvetliť zúčastneným svoj postoj. Bolo by určite zaujímavé sledovať debatu medzi Vladimírom Palkom, v tomto prípade pápežskejším ako pápež samotný, a Ivanom Požgayom, hovorcom iniciatívy Inakosť. Pravdepodobne nedostatok adekvátnych a rozumných argumentov bol dôvod, prečo páni zákonodarcovia neopustili bezpečné hradby budovy Národnej rady. Podľa overených zdrojov poslanci často ani netušia, že sa na vynovenom Námestí Alexandra Dubčeka niečo deje. Uponáhľaní novinári Prečo je vlastne Slovensko konzervatívne? Určite nie preto, že je kresťanské. Nie všetci Slováci sú kresťania, a to v prípade, keď prijmeme veľmi voľne „nedeľné“ vysvetlenie tohto pojmu. Naviac kresťanstvo samotné má viacero definícií. A zďaleka nie všetky sú oblečené do hnedých košieľ. Slovensko však trpí nedostatkom sebadôvery. Lipne na tej jedinej „správnej“ definícii slovenskosti, každá odlišnosť sa vníma ako ohrozenie - Maďarmi, cudzincami, Rómami, feministkami, homosexuálmi, či postihnutými. Slovenské dejiny sú mnohokrát videné ako jedna dlhá cudzia politická nadvláda a z toho prameniaca sociálna bieda. No oveľa viac škody narobila naša duševná malosť, neschopnosť, či neochota prekročiť prah vlastných predsudkov, ospravedlňovaná potrebou jednoty. Apropó, spomínaná jednota. Vo svete známe tanečné pochody homosexuálne orientovaných ľudí, známe práve pre svoju farebnosť a organizovanú jednotu. Sú svojou demonštratívnou veselosťou nielen prejavom sily, ale aj dôkazom, že nimi proklamované záležitosti majú vážnosť a dôležitosť. A k tomu, ako sa prijímajú, resp. ako sa budú menšiny, delené na základe rasy, pohlavia, jazyka či inak, prijímať majoritnou spoločnosťou, prispievajú veľkou mierou i novinári. Aj slovenskými médiami vytvorené „haló“ okolo antidiskriminačného zákona sa zúžilo len na problém adopcie detí homosexuálnymi pármi. Niet divu, väčšina reportérok a reportérov televíznych a rozhlasových staníc sa so svojimi príspevkami z demonštrácie rozutekali do materských redakcií už pätnásť minút po jej začiatku. Nepočkali si, kým na demonštráciu, podľa slovenského zvyku, dorazia i poslední oneskorenci, nevypočuli si žiaden z krátkych prejavov zúčastnených ľudí. Tak demonštrácia z Vodného vrchu v médiách opäť vyznela ako akcia lesieb a gayov bojujúcich za svoje práva, lebo na vystúpenia napríklad matky postihnutého dieťaťa inej ako bielej farby pleti, či pani zastupujúcej zamestnané ženy si už informácií chtiví zástupcovia médií nenašli čas. Neružová každodenná skúsenosť Zaznievajú hlasy, že antidiskriminačný zákon vraj nebol potrebný, keďže rovnosť všetkých zakotvuje už samotná Ústava SR. Vo vystúpeniach rečníkov zastupujúcich jednotlivé menšiny však zarezonovalo, že realita nie je zďaleka taká ružová, ako sa javí z poslaneckých lavíc. Diskriminácia, či už je jej dôvodom pohlavie, rasová, etnická príslušnosť, zdravotné postihnutie, politické alebo iné zmýšľanie, viera či náboženstvo, alebo sexuálna orientácia, je každodennou skúsenosťou. Zdá sa, že na poslednú chvíľu sa spamätali SDĽ a SDA. Obe strany deklarovali úsilie zákon opäť zaradiť na rokovanie parlamentu. Len aby nebolo neskoro. Pravdepodobne populisticko-modro-hnedé zloženie povolebného parlamentu na to neskôr ponúkne ešte menší priestor. Ak vôbec nejaký. A opäť budeme hrať starú tragikomédiu: Nevidím zlo, nepočujem zlo...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama