Kľukaté cesty osudu
Cestou späť do Dillí sme sa ešte zastavili v jednom z mnohých pútnických miest v Himalájach - Jageshwar. Chrámy v tomto hlbokom údolí sa budovali najmä okolo 10. storočia a svojou architektúrou sa podobajú na tie v Kadžhurao. Teda, až na tie slávne nehanebné sošky. I keď po usilovnom pátraní sa nám i tu podarilo nájsť zo tri reliéfy nahých tanečníc. Lenže čo je to pre niekoho, čo videl Kadžhurao... No, prejdime na iné myšlienky. Podľa toho, čo nám tam vravel istý mladý adept na pozíciu kňaza, je v údolí 124 chrámov a všetky až na jeden sú zasvätené Šivovi, bohovi deštrukcie a znovuzrodenia. Teraz nech mi prepáčia všetci tí, čo sa trochu orientujú v indickej mytológii, že som bol tak odporne zjednodušujúci. Ten jeden je zasvätený Mata (matke). Nuž neviem... Trochu sa mi to nezdá. Po prvé pre to, že som čítal, že tých chrámov je o čosi viac, po druhé pre to, že nám to ten chalan hovoril priamo pred chrámom opičieho boha Hanumana. Tak sa mi vidí, že na hodine náboženskej výchovy nedával pozor. Čo len z toho chlapca bude... Ešte i po ceste z Jageshwaru do Almory sa nás v džípe dotkla história. Cestovali sme spolu s takou milou hinduistickou rodinkou z Mumbaya. Ako vysvitlo, chlapíkov otec strávil druhú svetovú vojnu v Nemecku. Pôvodne študoval na London School of Economics, no potom sa rozhodol, že sa naučí po nemecky. Vydal sa teda do Berlína a tam ho prekvapila vojna. Nemci ho najprv ako britského občana zatkli. Navyše, na vlastnú smolu býval v "komunistickej" štvrti mesta. Keď im vysvetlil, že je Ind a brahmín, bolo im jasné, že nemôže byť komunista (ako by mohol byť brahmín komunistom!) a okrem toho je pravý Árijec. Neskôr sa chlapík stal sekretárom - vyslancom Ch. Bose, vodcu Indickej národnej armády, čo sa pridala k Japoncom proti Britom, v Berlíne. Podľa logiky "nepriateľov nepriateľ je môj priateľ" udržiaval Bose blízke vzťahy s hitlerovským Nemeckom. Po vojne ho, samozrejme, internovali americké vojská, no keď India získala nezávislosť, prepustili ho a vrátil sa domov. A jeho syna s manželkou a deťmi sme stretli v džípe v Himalájách. Kľukaté sú cesty osudu... V Himalájach sa nám prihodila ešte jedna zaujímavá vec. Keď sa pohybujete vo výške okolo 1500-2000 metrov nad morom, predovšetkým v okolí dedín, nos každého znalca zaregistruje okrem všetkých vôní idylického vidieckeho života i jednu, čo sa nedá pomýliť - marihuanu. Skutočne, rastie to tam všade, pri plotoch, ceste, v záhradách, všade. Teda, nie že by to bola taká vytrvalá burina, no jej fajčenie má v Himalájach naozaj dlhú tradíciu. Podľa slov môjho spolubývajúceho z Nepálu, a ten má sám asi 40 rokov, marihuanu fajčil už jeho otec. Nuž, niekto by povedal, skutočne krajina bohov... Samozrejme, nič z toho, čo som tu napísal, nemá slúžiť ako výzva k tomu, aby ste marihuanu fajčili alebo požívali v akejkoľvek inej forme. Je to zlé, bakané, ako by povedal môj malý bratranec, no jednoducho fuj. Nech vám to ani nepríde na um. Uf, dúfam, že týmto som sa úspešne vyhol trestnému stíhaniu pre propagáciu konzumácie drog a omamných látok, sakra...
