Americká liberálna ľavica

Kto by to bol povedal, že politický prúd liberalizmu, resp. neoliberalizmu, ktorý sa v Európe jednoznačne spája s pravicovými názormi, môže zastrešovať i názory ľavicové? Nuž, je to tak a to nikde inde ako práve azda v ,,najpravicovejšej“ krajine sveta – v USA
Počet zobrazení: 1268

Kto by to bol povedal, že politický prúd liberalizmu, resp. neoliberalizmu, ktorý sa v Európe jednoznačne spája s pravicovými názormi, môže zastrešovať i názory ľavicové? Nuž, je to tak a to nikde inde ako práve azda v ,,najpravicovejšej“ krajine sveta – v USA. Pod liberálom sa v Spojených štátoch nechápe neochvejný zástanca voľného trhu a minimálnych zásahov štátu do ekonomiky, ako je to v európskej politickej realite, ale naopak – obhajca sociálneho štátu. Ak by sme pre americký liberalizmus chceli nájsť v európskom politickom slovníku vhodný termín, asi by to bola sociálna demokracia. Mnoho európskych politológov si dlho lámalo hlavu s faktom, že slávni americkí myslitelia ako John Rawls, Richard Rorty či Ronald Dworkin o sebe jednoznačne hovorili ako o liberáloch, a napriek tomu mali ich koncepcie s európskym poňatím liberalizmu spoločné len veľmi málo. Často sa preto uchyľovali k odlišujúcim označeniam a vymýšľali nové termíny ako sociálny liberalizmus, anglosaský liberalizmus a pod. Je vskutku ťažké – aspoň pre nás Európanov - pochopiť, že liberál nemusí byť nevyhnutne pravičiarom. Zdá sa však, že sa budeme musieť zmieriť s tým, že v Amerike sa umiernenej ľavici hovorí priamo a bez prikrášľovania – liberalizmus. Deweyho obroda liberalizmu Nie vždy to však na americkom kontinente bolo tak. Prelom nastal v podstate až v prvej tretine 20. storočia, keď sa významný filozof sociálneho pragmatizmu John Dewey veľmi kriticky postavil k modernej americkej kapitalistickej spoločnosti, kde je, ako sa vyjadril, všetko ovládané úzkymi ekonomickými záujmami, materialistickým systémom hodnôt a konformnými túžbami bežných konzumentov. Odmietol tým zároveň starý, klasický liberalizmus laissez-faire (voľnej súťaže), ktorý podľa neho len ochraňuje záujmy finančných skupín ovládajúcich väčšinu spoločnosti, a to dokonca v mene slobody. Dewey zavrhuje predstavu, že by mal liberalizmus legitimizovať nároky týchto skupín na súkromné vlastníctvo a neustále ospravedlňovať sociálnu nespravodlivosť. Toto pre neho americký liberalizmus, na rozdiel od kontinentálneho, európskeho, rozhodne nie je. Dewey preto americký liberalizmus nanovo definoval a spojil ho s činnosťou štátu na pomoc tým, ktorí sú v ekonomickej núdzi. Ako tvrdí: „Žiadny systém, ktorý nevie poskytnúť elementárne zabezpečenie miliónom, nemá právo nazývať sa organizovaným v mene politickej slobody a rozvoja jednotlivcov.“ Preto v súvislosti s americkou liberálnou filozofiou hovorí o rozvíjaní sociálnej legislatívy a o zaistení materiálneho zabezpečenia pre dobrý život každého človeka. Liberalizmus už viac nebude synonymom pre apológiu kapitalizmu a ospravedlňovanie záujmov majetných vrstiev spoločnosti - aspoň nie v Spojených štátoch! Deweyho veľkou témou je demokracia a rovnosť. Nepripúšťa pri tom, že by rovnosť nebola zlúčiteľná so slobodou, čo je dodnes aktuálna chiméra európskeho politického myslenia. Problém údajnej nezlúčiteľnosti rovnosti a slobody vidí najmä v tom, že sloboda sa často veľmi úzko chápe iba ako maximum neobmedzenej individualistickej činnosti v ekonomickej sfére. Podľa neho však sloboda naopak znamená predovšetkým slobodu myslenia, slobodu participácie, slobodu voľby a tento význam slobody s rovnosťou nemôže byť protikladný - naopak, ten rovnosť vyžaduje. Rawlsove princípy spravodlivosti Na pôde amerických univerzít ostala tradícia deweyovského „sociálneho“ liberalizmu dlho ležať zabudnutá. Až s nástupom 70. rokov prichádza prelom v podobe slávneho diela Teória spravodlivosti od Johna Rawlsa. Rawls vo svojej filozofii stanovuje a dôsledne obhajuje dva princípy, ktoré by mala spravodlivá a dobre usporiadaná spoločnosť nevyhnutne dodržiavať. Jeho zásady spravodlivosti zhruba hovoria o tom, že každý človek musí mať maximálnu politickú slobodu zlúčiteľnú s rovnakou slobodou druhých a že nerovnosti čo do moci, bohatstva, príjmov a ďalších zdrojov smú existovať len natoľko, nakoľko pôsobia k absolútnemu prospechu tých členov spoločnosti, ktorí sú na tom najhoršie. Jeho slávny princíp diferencie (ako sa nazýva druhá z jeho podmienok spravodlivosti) teda v podstate vyžaduje radikálnu redistribúciu príjmov v prospech horšie sociálne situovaných ľudí. Bohatí jednotlivci musia jednoducho v prospech spoločnosti odvádzať časť svojich prostriedkov, aby ich vlastné bohatstvo slúžilo k maximálnemu prospechu i tých najchudobnejších. Takto sa podľa Rawlsa zaistí nielen spravodlivý politický poriadok, ale i väčšia stabilita spoločnosti. Silný sociálny štát alebo trhový socializmus Rawls sa vyjadruje i k socializmu. Píše, že „voľba medzi ekonomikou založenou na súkromnom vlastníctve a socializmom ostáva všade otvorená“. Jediné, na čom Rawls trvá, je, že ekonomický mechanizmus v spoločnosti bude trhový, pretože ten jediný je dostatočne neosobný. Teoreticky si však podľa neho môže i socialistický režim prisvojiť výhody systému trhového hospodárstva. A Rawls zároveň ukazuje aj možné varianty, ako si trhový mechanizmus bez súkromného vlastníctva predstaviť. Stačí, aby sa výrobné prostriedky nachádzali vo verejnom vlastníctve a aby boli podniky riadené napríklad robotníckymi radami alebo nimi zvolenými manažérmi. Vzhľadom na to, že samotný rozvinutý kapitalistický systém v dnešnej dobe využíva služby nezainteresovaných manažérov viac ako narábanie majetkom samotnými vlastníkmi (na čo už poukázalo viacero mysliteľov, vrátane Maxa Horkheimera, Alvina Tofflera či Johna Galbraitha), je pochopiteľné, že riadenie podnikov takisto nezainteresovanými manažérmi v socialistickom zriadení by nemohlo byť menej ekonomicky racionálne a efektívne. Rawls si však pochopiteľne všíma i alternatívu, že by výrobné prostriedky ostali v súkromnom vlastníctve. Ani v takomto prípade však nehodlá uznať jeho nedotknuteľnosť. Hovorí o nevyhnutných úpravách vlastníckych práv, obmedzení dedičského práva, progresívnych daniach, stanovení minimálneho príjmu a hraniciach akumulácie majetku. Zdá sa teda, že Rawlsove varianty, ktoré môžu splniť podmienky spravodlivosti, sú len dva: silný sociálny štát alebo trhový socializmus. Rovné rozdelenie zdrojov Často ešte radikálnejšie ako Rawls vystupuje v prospech sociálneho štátu ďalší významný americký liberál, právnik a filozof Ronald Dworkin. V súlade s Rawlsom tvrdí, že v spravodlivej spoločnosti by nemal závisieť prístup k zdrojom od náhodností prírody (čiže od schopností, šikovnosti, talentu a pod.), či od spoločenských kontingencií (akými sú ,,dobre sa narodiť“, sociálny status, spoločenská trieda atď.). Z tohto predpokladu mu vyplývajú dva dôležité dôsledky. Spoločnosť, ktorá s jednotlivcami jedná ako s rovnými, musí byť založená na egalitárnom rozdelení zdrojov. Súčasne miera rovnosti by sa nemala definovať vzhľadom na uspokojenie či blahobyt jednotlivca, ale s ohľadom na zdroje celej spoločnosti. Podstatu Dworkinovej koncepcie tvorí myšlienka, že najvyššou hodnotou, ktorou sa všetky spoločenské úvahy majú riadiť, je len a len rovnosť - v zmysle rovnoprávnosti. Iba z rovnosti vyplývajú ostatné spoločenské hodnoty, ako je sloboda, nezávislosť a pod. Preto, vzhľadom na svoju striktnú požiadavku rovnosti, Dworkin odmieta nadraďovať ekonomickú efektívnosť a kritérium ekonomického rastu spravodlivosti (a teda rovnosti), aj keď sám je zásadným stúpencom trhového mechanizmu. Dworkin dokazuje, že pôvodne nemá nik väčší morálny nárok na spoločenské zdroje ako ostatní. Nie je teda vôbec pravda, že by bolo kohokoľvek vlastníctvo oprávnené a nescudziteľné v prospech spoločnosti. Pokiaľ v súčasnosti vládne taká situácia, že napriek tomu, že všetci sú rovnako oprávnení vlastniť, no vlastnia iba niektorí, potom je celkom legitímna existencia sociálneho štátu, ktorý by kompenzoval nevlastníkom ich nevýhodnú pozíciu. Dworkinovou víziou je teda silný sociálny štát, ktorý by spravodlivo prerozdeľoval príjmy. Výzva k beztriednej spoločnosti Ďalší americký liberál, Richard Rorty, nadväzuje najmä na tradíciu deweyovského sociálneho liberalizmu a pragmatizmu. Zároveň sa predstavuje ako nadšený obdivovateľ Rawlsových myšlienok. V neskoršom období svoju pozíciu ešte zradikalizuje a formuluje výzvu beztriednej spoločnosti. Razantne odmieta myšlienku, ktorej sa oddalo mnoho ,,klasických“ liberálnych intelektuálov v strednej Európe, že trh vyrieši všetko sám. I Rorty obhajuje zásahy štátu do prerozdeľovania zdrojov. Jeho ideálom je, aby sa všetci ľudia mohli cítiť aspoň natoľko materiálne zabezpečení a teda slobodní ako úzka bohatá vrstva americkej spoločnosti. Fakt, že ľavica prestala byť nositeľom alternatívy ku globálnemu kapitalizmu, je podľa Rortyho jednou z najväčších katastrof 20. storočia. Zároveň ostro vystupuje voči súčasným snahám tzv. kultúrnej ľavice, ktorá podľa neho vyčerpáva svoju energiu pri zdôrazňovaní rovnosti pohlaví a slobody sexuálnej orientácie, namiesto toho, aby sa venovala mizériám plynúcim z kapitalistickej mašinérie. Rorty odmieta domnienku, že sociálno-ekonomická problematika prestáva byť pre ľavicu témou. Ako píše: „Mali by sme si byť vedomí toho, že uplynulých sto rokov našej národnej histórie je svedectvom brutálneho zápasu medzi korporáciami a robotníkmi, že tento boj stále pokračuje a že korporácie víťazia... Táto situácia vyhovuje jednému percentu Američanov, ktorí vlastnia štyridsať percent nášho národného bohatstva. Je však čoraz menej dôvodov si myslieť, že čo je dobré pre General Motors či Microsoft, je dobré pre Ameriku...“ Model samosprávy podnikov Ľavicové názory v USA nezastávajú len spomínaní liberálni filozofi, ale aj teoretici demokracie, najmä nekompromisný obhajca participatívnej demokracie – Robert Dahl. Jeho teória „ekonomickej demokracie“ hovorí o participácii zamestnancov na vlastnení a riadení firmy – o systéme samosprávnych podnikov. Dahl si všíma, že súkromné vlastníctvo, predovšetkým v súčasnej podobe korporatívneho kapitalizmu, plodí nesmierne veľkú sociálnu nerovnosť, tak majetkovú, ako i politickú. Demokratický proces si preto podľa neho vyžaduje obmedzenie práv na súkromné vlastníctvo. Pokiaľ ktosi argumentuje, že narušením princípu nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva sa porušuje sloboda jednotlivca a že systém nedotknuteľného súkromného vlastníctva je ekonomicky najefektívnejší, Dahl má pre neho jednoznačnú odpoveď: prirodzené právo ľudí na participáciu nemôže byť ohrozené akýmikoľvek utilitaristickými argumentmi v prospech efektívnosti systému. Je korporatívne súkromné vlastníctvo legitímne? Ako Dahl tvrdí, v súčasnosti, keď vládne korporatívny kapitalizmus (ktorý vyjadruje fakt, že vlastnícke právo disponovať výrobnými prostriedkami sa koncentrovalo do rúk vedenia niekoľkých veľkých firiem a korporácií), je legitimita súkromného vlastníctva značne pochybná. Dahl sa prezieravo pýta: „Je ekonomická sloboda to isté ako súkromné vlastníctvo a súkromné vlastníctvo ekonomických podnikov? Alebo je ekonomická sloboda skôr právom mať prístup k minimálnemu prísunu zdrojov – napríklad k minimu nevyhnutnému pre výkon demokratických práv? Rovná sa právo na súkromné vlastníctvo právu získať nekonečne veľký prísun zdrojov?“ Podľa Dahla ekonomickú slobodu charakterizuje právo každého občana na dôstojný príjem, a nie neobmedzené privlastňovanie si zdrojov zo strany niekoľkých sofistikovaných jednotlivcov. Žiadny z logických argumentov pre právo súkromného vlastníctva, tvrdí nekompromisne, nemôže ospravedlniť súkromné vlastníctvo korporatívnych podnikov. Radikálna redistribúcia majetku Okrem liberálov a demokratov sa nájdu myslitelia s ľavicovými výzvami i v rade myšlienkového prúdu tzv. komunitaristov. Ide o prúd, ktorý posledných desať rokov na poli sociálnej filozofie víri hladinu kritikou liberálneho individualizmu. Jeden z jeho najvýznamnejších predstaviteľov Michael Walzer o. i. hlása radikálny kultúrny relativizmus a odmieta šovinizmus západnej civilizácie nad ostatnými kultúrami. Walzer tiež tvrdí, že nikdy neexistovalo politické spoločenstvo, ktoré by sa neusilovalo aspoň deklaratívne zabezpečiť potreby svojich členov. Ako píše: „V istom zmysle je každé politické spoločenstvo v zásade sociálnym štátom.“ Podľa jeho názoru je nevyhnutné, aby sa každému človeku zabezpečili nielen základné životné potreby, ale všetky potreby pre dobrý a dôstojný život, ako ho definuje dané spoločenstvo. Pre naplnenie týchto cieľov navrhuje „radikálnu redistribúciu majetku“, pričom nástrojom má byť štát. Ako vidieť, i v tradičnej „svätyni“ kapitalizmu laissez-faire sa čoraz hlasnejšie a častejšie ozývajú hlasy za nastolenie sociálneho štátu, za výraznú redistribúciu dôchodkov a za odbúravanie štandardného amerického individualizmu a egoizmu. Tieto hlasy už dokonca ovládajú americkú politickú filozofiu. Otázkou však naďalej ostáva, či sa tieto názory premietnu aj do reálnej politiky vlády USA. Či už áno alebo nie, určite by stálo za to, aby i slovenskí politici trochu väčšmi sledovali trendy v západnom politickom myslení namiesto toho, aby sa na Slovensku snažili vybudovať ekonomický systém, ktorý bol aktuálny možno v 19. storočí.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984