Bolesť, tak ako láska, môže byť iba jedna

S plynutím individuálneho životného času sa čoraz častejšie vraciame aj k zdanlivo bezvýznamným či hlboko zapadnutým zážitkom. Výbrus času a fyzická neprítomnosť aktérov im v našej mysli poskytujú nielen inú optiku, ale najmä inú hodnotu. Ako keď sa nad morskou hladinou zablyskne nádherná striebristá ryba. Stihneme len hlesnúť: preboha, to je krása a vzápätí nevieme, či sa nám len nemarilo... Nie nemarilo, bolo to tak, je to tak... zážitok trvá! Moja mama je už druhý rok na ,,opačnom brehu“. A ja tak ako milióny ľudí predo mnou zrazu vnímam skutočnosti, ktoré sa predtým javili ako samozrejmé. Náhle dostávajú inú chuť. Až teraz som schopná vďaky a obdivu za predtým nepripúšťané. Nedávno mi v rodičovskom byte zo starej krabice s fotografiami vypadol zažltnutý záber: polovica šesťdesiatych rokov, Vianoce, naša obývačka, do objektívu sa smelo cerí moja modrooká bielovlasá a približne štvorročná maličkosť. Vedľa mňa stojí Násir v obleku, usmieva sa dôstojne a dojato zároveň. Doteraz si pamätám, že sa volal Násir a pochádzal zo Sýrie. Kto to bol, ako sa u nás ocitol a práve na najväčší kresťanský sviatok, keď to nepochybne a zjavne bol moslim? Práve tu sa moja strieborná ryba vynorila nad hladinu... Cudzinci osamelými bežcami V polovici 60. rokov bolo na Slovensku zahraničných študentov poskromne, a tak predstavovali skutočnú raritu. Ľudia sa nepokryte čudovali, zastavovali, chceli sa ich dotknúť. Iná farba i iný odtieň pleti vzbudzovali úžas. Cudzinci ešte nevytvárali komunity ako dnes, boli osamelými bežcami. Mama pracovala so študijnou literatúrou, ovládala jazyky, špeciálne jej francúzština prišla vhod chlapcom a dievčatám z arabského a afrického sveta. No najmä bola ženou spoločenskou, otvorenou a hlboko ľudskou. V jej prípade nešlo o praktizovanie nijakého proletárskeho internacionalizmu, či naopak pokus previesť ,,inovercov“ na svoju vieru. Nie, jednoducho mala cit, jednoducho si vedela predstaviť, aké to môže byť – sedieť cez víkend, cez sviatky úplne sám v nehostinnej izbe kolosálneho internátu. A tak sa v nedeľu, vo sviatok, kedykoľvek, keď nik nemá zostať sám, pri našom stole stretávali Násir zo Sýrie, Ruffino z Konga, Aneta z Kapverdských ostrovov... a mnohí iní. Moja mama – vzdelaná a múdra žena – nikomu nič nepodsúvala: názorovo ani materiálne. Bravčové mäso sa však nepodávalo (s ohľadom na Násira). Dávala sa prednosť jablkám pred banánmi (Ruffinovi boli vzácnejšie) a nehovorilo sa o politike (kvôli všetkým a každému zvlášť). Spomínalo sa na blízkych ľudí, rozprávalo sa o príbuzných, typických zvykoch... Doteraz sa v našej rodine tradujú historky, výroky, recepty našich exotických kamarátov. Dodnes nik nevyhodil desiatky pohľadníc, ktoré nám postupne prichádzali po ich návrate do vlasti. Až teraz, keď som sama mamou dcéry, oceňujem odvahu poslať v tých časoch svoje jediné, malé plavovlasé dievčatko do zoo s dievčinou vzhľadu Šeherezády – verejná doprava musela prežívať kolaps. Rodičia nezaťažení predsudkami Moji rodičia však najradšej zdôrazňovali inú vec. Povedali mi ju vari tisíc ráz, je to akýsi leitmotív týchto spomienok: hoci som bola dieťa mimoriadne zvedavé a urozprávané, vraj som sa nikdy, ani jediný raz nespýtala rodičov, ani nikoho iného, prečo sú naši hostia iní. Rozprávali inou rečou, lámali náš jazyk, boli nápadne odlišní svojím zjavom (Ruffino bol tmavší ako horká čokoláda...). Nepredpokladám, že som v štyroch rokoch disponovala zvláštnym civilizačným taktom, ani som nemohla pociťovať tabuizovanosť tejto témy. Osobne sa domnievam, že som tak ako všetky normálne šťastné deti dôverovala rodičom. Ak oni reflektovali inakosť ako samozrejmú, vnímala som ju tak i ja. Je mi jasné, že nie každý má šťastie narodiť sa ľuďom nezaťaženým predsudkami. Naozaj to vo všetkých ohľadoch považujem za veľké osobné šťastie a prínos. Zároveň však viem, že ani slovenská verejnosť nie je xenofóbna a priori a raz navždy. Každá skúsenosť, každý kontakt s inakosťou nás posúva ďalej, formuje, otvára – pokiaľ je nám vlastná aspoň minimálna citlivosť – a to je určite prípad väčšiny populácie. Možno je to diel nevyhnutnej naivity, ale neverím, že sa ktorýkoľvek z našich priateľov mohol vyvinúť v extrémistu, radikála, či teroristu. Priateľstvo nepustí! Jednoducho je to tak Vonkoncom som nechcela prezentovať ,,modernitu“ svojej rodiny. Len sa mi vidí, že aj vážne témy a obsahy sú prístupnejšie cez konkrétny životný príbeh. Ďalšia historka, tentoraz ,,homofóbna“, je ešte osobnejšia. Vyrastala som so Sašom, synom maminej celoživotnej kamarátky. Hrávali sme sa pod stolom, obliekali do improvizovaných šiat, v spomínaných štyroch rokoch nášho veku spoločne vypili placačku rumu a následne nepozorovane (opäť spoločne a pod stolom) vytriezveli. Odmalička bol nápaditý, kreatívny, talentovaný. A veľmi skoro bolo jemu samému i ostatným okolo jasné, že je gej. Pamätám sa na prvotný šok jeho mamy po definitívnom utvrdení, následné zmierovanie so situáciou, debaty v našej kuchyni: čo, ako, prečo... Spomínam na mamino nekompromisné: ,,Jednoducho to tak je a inak to nebude!“ Opäť inakosť, ktorú sme museli prijať ako fakt. Neskôr sa stala samozrejmosťou, tak ako ňou je napríklad farba očí. Sašova hlboko veriaca babička bola prvá z rodiny, ktorá spoznala vnukovho partnera, prvá, ktorá ich spoločne pozvala na obed. Milovala svojho vnuka tak, ako potreboval byť milovaný on sám, bez zbytočného a ničomu neprospievajúceho moralizovania. To je celé. Prišlo mi na um, že napríklad v konzervatívnych Spojených štátoch prispeli k celospoločenskej akceptácii gejov a lesieb združenia a spolky ich rodičov, napríklad Čierne matky homosexuálnych synov. Viete si predstaviť čosi podobné u nás, povedzme Rómske matky homosexuálnych synov?! Pocit vylúčenia Keď sa Sašova veľká láska skončila (z dôvodov totožných, z ktorých sa končia i lásky heterosexuálne), prvýkrát som sa naozaj priblížila bolesti vylúčenia. Tentoraz to bolo v polovici 80. rokov, gejovia a lesby síce neboli verejne kriminalizovaní, ale zato masívne zosmiešňovaní a spoločensky vnímaní ako ,,kuriózne postavičky“. Saša rapídne schudol, mal tik, potreboval odbornú pomoc, ale na rozdiel od iných nemohol svoju bolesť ventilovať, podeliť sa o ňu s priateľmi, kolegami, pretože... Pretože je gej a heterosexuálna väčšina vníma ich city ako čosi neprístojné, či pikantné. Nie, nebolo na ňom nič pikantné, bol to človek zmorený láskou, zdrvený z jej straty. Práve v tom čase prijali jeho orientáciu i tí, čo ju dovtedy nemohli, či nevedeli zvládnuť. Nemanifestované, priam hmatateľné utrpenie otriaslo každým. Príbeh môjho detského kamaráta sa skončil dobre, respektíve ,,trvá normálne“, tak ako príbehy mnohých iných ľudí. Faktom však ostáva, že už nikdy nehovorí o svojej orientácii. Napriek tomu, že neuvádzam nijaké indície za posledných pätnástich rokov, asi nebude mať radosť ani z tohto článku. Neviem prečo, ale mám pocit, že je otvorenou ranou... Možno preto, že jeho prominentný zamestnávateľ nemá ani tušenie o sexuálnej orientácii svojho špičkového zamestnanca, rovnako noví spolupracovníci nemajú potuchy o osude sympatického, mužného a rozhodného kolegu. Nik nie je imúnny voči životu Nejde len o rovnoprávnosť, ide aj o skutočnú, rovnakú hodnotu, akceptáciu plnohodnotnosti nás všetkých. Ide o to, aby sa každý mohol podeliť so svojou radosťou i bolesťou, aby nik nezostal sám pre svoju inakosť. Pretože – Never say never. Nikdy nehovor nikdy. Nik z nás nie je imúnny voči veciam života. Každému i tomu najodmietavejšiemu sa v súčasnosti môže stať, že jeho zbožňované dieťa privedie domov svoju lásku a tou láskou bude chlapec tmavší ako horká čokoláda... A aj tomu, kto neopustí hranice rodnej viesky, či rodného dvora, sa môže prihodiť, že jeho vlastný syn bude milovať syna iných rodičov. A až potom, keď cez nás prejde bolesť iných, vylúčených a odsunutých, si pripomenieme, že bolesť, rovnako ako láska, je len jedna – má však veľa podôb. Práve tak môže existovať iba jedna blízkosť a spolupatričnosť: vždy, všade a pre všetkých.