Vízia ideálneho štátu

Možno s istotou povedať, že ani najpokrokovejší politický systém sám osebe neznamená všestrannú intelektuálnu vyspelosť svojich nositeľov. Aký druh vlády je najlepší? A máme vôbec možnosť voľby? Hľadať odpovede na tieto zásadné otázky budeme v seriáli o podstate a vývoji politických systémov. Odnepamäti ľudia skúšali a skúšajú rozličné formy vládnutia. Tendencia k moci je jedna z konštánt našej povahy, ktoré určujú beh dejín. Od najstarších čias sa stala určitá forma vlády rozhodujúcou zložkou každého spoločenstva. Každá skupina ľudí, počnúc rodinou a končiac národom, sa správa podľa určitých pravidiel. Tie potom ovládajú životy členov tej-ktorej skupiny. Čo možno povedať o stáročiach ľudského panovania? A čo prinesie budúcnosť? Aký vplyv bude mať budúcnosť na nás ako jednotlivcov? Už Aristoteles považoval nestabilitu za neodmysliteľnú súčasť všetkých vládnych foriem. Slovo vláda pochádza z latinského gubernator (po grécky kyernétes), teda kormidelník, prenesene: vládca. Každá monarchia môže prerásť do tyranie, aristokracia do oligarchie a demokracia do anarchie. Politika bez ilúzií Dokonca aj náboženstvá, ktoré vyznávame, nám - aspoň čiastočne - diktujú vrtochy politických zmien. Vlády sú veľmi často a úzko spojené s nejakou formou náboženstva. Aby poskytli svojmu vládnutiu určitú legitimitu, ktorú by inak nemali. Svojho času Richard Nixon priznal: „V politike je mnoho pokrytectva. Je nevyhnutné na to, aby sme sa dostali do úradu, a aby sme si tento úrad podržali.“ Je nepochybné, že bývalý americký prezident dobre vedel, o čom hovorí. A nielen vzhľadom na škandály, ktoré skrátili jeho pobyt v Bielom dome. Taliansky štátnik a mysliteľ Niccolo Machiavelli sa nazdával, že panovník má byť chladnokrvný, ľstivý a bez akýchkoľvek morálnych zábran. Tvrdil, že v politike je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa používať bezohľadné a zákerné spôsoby. Kult tejto živočíšnej moci i etický relativizmus vyslúžili Machiavellimu obdiv talianskych fašistov, ale aj nemeckých nacistov. Strhol tak pozlátku náboženských ilúzií o človeku a odkryl základné motívy individuálneho i sociálneho konania. A hoci jeho prístup k politike vyvoláva odpor a morálne odsúdenie, nemožno mu nepriznať, že sa ako prvý pozrel na politiku bez ilúzií a zavádzania. V niektorých spoločnostiach sa totiž násilie považuje za formu slobodného prejavu. Akékoľvek ideály o etike sú postavené do takého svetla, že sa zdajú neprijateľné. Čím je ľudské počínanie vzdialenejšie od etiky, tým sú niektorí jednotlivci úspešnejší. Politici podvádzajú voličov a burzoví špekulanti okrádajú svojich klientov. Mnoho vedcov sa znižuje ku klamstvu a podvodom, len aby získali dotácie od štátu. A priveľa právnikov skôr podvádza, ako rešpektuje zákon. Spravodlivosť a zákon Základom politických systémov je predstava o spravodlivosti. Ide o akési úsilie o usporiadanie spoločenských vzťahov z hľadiska rozdeľovania dobra a zla. Spravodlivosť však veľmi často personifikuje slepá osoba, ktorá drží misky váh. Niekto si myslí, že dobro spočíva v ľudskej radosti a šťastí, iný hľadá vlastné výhody a ďalší považuje za správne také konanie, ktoré mu prikazuje boh. Všetky tieto návrhy sú však iba bojiskom fantázie. Každý zákon sa skôr či neskôr stáva zbraňou všetkých druhov chamtivosti. Čo je vlastne zákon? Spravodlivosť? Akým právom jednotlivca zákon k niečomu núti? A prečo neprinúti aj iných, aby sa podriadili jeho predstavám? Zdá sa, že zákony sa šíria v závislosti od prostriedkov na ich presadenie. Panstvo zákona sa tak stáva základnou časťou kriminálnej procedúry. A tak sa chce každý zúčastniť na tvorbe zákona. Buď aby sa chránil, alebo aby sa sám obohatil. Ak nie uspokojiť, tak aspoň priblížiť k pravde nás môžu slová Frederica Bastiata: „Keď vyjadríme pochyby o morálke tých inštitúcií, ktoré privádzajú zákony do praxe, označia nás za nebezpečných podvratníkov alebo utopistov.“ Absolútna moc Absolútni vládcovia či samovládcovia jestvovali od počiatku dejín. Monarchie sa vždy považovali za užitočné na udržanie jednoty národov. Hodia sa pre veľké územia s rozmanitými a protichodnými krajovými záujmami. Kráľ velil vojsku a víťazstvo vo vojne sa stalo všeobecným kritériom úspešného kraľovania. Takáto forma vlády napomáhala vytvoriť svetové mocnosti, akými boli Perzská ríša, impérium za Alexandra Veľkého, Rímske impérium a nie tak dávno aj Britské impérium. Štátnik sa však nestáva despotom iba preto, že vládne nad ľudskými životmi. Nie všetci vládcovia sú prototypmi zvrátených sadistov, zločincov či egoistov. Mnohí dokázali konať veľmi múdro a s najlepšími úmyslami. Ale ako poznamenal lord Acton: „Každá moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne.“ Slovo monarchia pochádza z gréckych slov monos (sám) a arché (panovať). Monarchia zabezpečovala najvyššiu autoritu jednej osoby, uplatňujúcej si právo pôsobiť ako hlava štátu. Kráľ však nebol v najstarších antických dejinách skutočným monarchom. Ani basileus v gréckych obciach, ani rímsky rex nemal neobmedzenú moc. Až Alexander Veľký si po zničení Perzskej ríše vynútil toto postavenie, aké mali predtým iba panovníci v Oriente. Aj monarchie sú však nestále. Skôr či neskôr každý vládca zomrie. A kto môže zaručiť, že syn bude taký dobrý ako jeho otec? Alebo keď je otec zlý, bude jeho syn lepší? Všetko závisí od schopností jednotlivca. Jeho vláda môže odzrkadľovať nadanie a silné stránky, no takisto môže odzrkadľovať jeho slabosti, obmedzenosť a nedostatok vedomostí. Prvá definícia tyranie vznikla v starom Grécku, nemala však pôvodne hanlivý význam. Slovo tyrannos vzniklo z lýdskeho výrazu pre kráľa alebo vládcu. Vláda tyranov prispela temer všade k hospodárskemu i kultúrnemu rozvoju mestských štátov. Stala sa jednou z najčastejších foriem boja proti rodovej aristokracii. Spravidla však netrvala dlhšie ako dve generácie. Len čo tyrani prejavili prvé príznaky slabosti, aristokracia znova získala mocenské pozície. Tyrani si totiž len zriedka dokázali vytvoriť širšiu spoločenskú základňu moci. Pojem tyranie sa v priebehu dejín rozšíril a dnes zahrňuje všetky formy diktatúry a despotickej vlády. Po revolúcii v Anglicku a Francúzsku absolutistické monarchie postupne uvoľňovali cestu obmedzeným monarchiám so zákonodarným zborom či ústavou. Elitná trieda Zdá sa teda logické, že najlepšia vláda by mala byť tá, ktorá by sa skladala z najlepších ľudí. Sú vzdelanejší, zodpovednejší, a tak schopní lepšie viesť druhých. Takouto vládou, ktorú vedie elitná trieda, môže byť aristokracia. Vláda najlepších, po grécky aristoi, si v dávnych dobách prisvojila najväčšiu časť majetkov, najmä pozemky. Opierala sa o dokonalejšiu výzbroj, ale aj o svoje kultové postavenie. K rodovej aristokracii patrili iba osoby urodzené, obyčajne niekoľko rodín. Samozrejme, považovali sa za povznesených nad ostatných. V Ríme v kráľovskej dobe a v ranej fáze republiky tvorili aristokraciu iba príslušníci patricijských rodov. Neskôr vstúpili do ich radov aj popredné plebejské rody. Vedúcu zložku rímskej aristokracie tvoril senátorský stav, teda elitná trieda, o ktorej sa predpokladalo, že je najschopnejšia vládnuť. Je však vláda najlepších naozaj najlepšia? A kto je vlastne elita? Sám veľký učenec z východu Konfucius svojho času povedal: „Aby bol človek schopný viesť, musia jeho schopnosti a mravné hodnoty znamenať viac ako pôvod.“ Medzi gréckymi filozofmi sa politické rozdiely stali tiež predmetom filozofických sporov. Aristoteles pripustil, že spojenie aristokracie s demokraciou by mohlo priniesť pozitívne výsledky. Tento názor je až dodnes príťažlivý pre mnohých politológov. Rimanom sa sčasti naozaj podarilo tieto dve vládne formy zlúčiť a dosiahli určitý úspech. Napriek tomu v Európe aj po vyše dvoch tisícročiach mal výber elity málokedy súvislosť so schopnosťami a mravnými hodnotami. Carl Friedrich o tom hovorí: „Aristokracia v Anglicku bola elitou založenou v prvom rade na rodovom pôvode a bohatstve.“ A dodáva: „V niektorých krajinách, ako napríklad v Prusku, bola elita založená na rodovom pôvode a udatnosti vo vojnách.“