Má preplnenú hlavu nápadov
Báseň. Čo už len krajšieho môže postihnúť človeka, ktorý sa práve dožil úctyhodnej deväťdesiatky, ako upísať sa tejto hriešnej svätici, bez ktorej by život nebol životom. Viktor Fischl alias Avigdor Dagan, československá a súčasne izraelská legenda poézie, literatúry aj diplomacie, autor 35 kníh, vo svojej spovedi priznáva: „Čas od času človek pocíti potrebu pripomenúť si, že je časťou Stvoriteľovho diela. Preto každá kniha, ktorú som napísal, je súčasťou mňa samotného.“ Keď prišiel básnik Fischl po dlhodobom odlúčení do rodnej krajiny, pohyboval sa prevažne v rodnom Hradci Králové a v Prahe, kde vyšli jeho prvé zbierky básní a kde sa rozbiehala aj jeho sľubná diplomatická kariéra po boku ministra zahraničných vecí prvej Československej republiky Jana Masaryka. Svoje terajšie veľké životné jubileum, narodil sa 30. júna 1912, prišiel osláviť na Slovensko, kde siahajú jeho rodinné korene. Jeho matka pochádzala zo Záhoria, jej predkovia zo Skalice a Holíča a otec z neďalekého Hodonína. Aj Bratislava si ho ako „svojho“ patrične uctila: na pôde Múzea židovskej kultúry prevzal najvyššie vyznamenanie – Medailu Chatama Sofera. Tu sa uskutočnilo aj nevšedné stretnutie, plné živého spomínania z úryvkov jeho veľkolepej historickej pamäti i dialógu s dneškom, „kniha, ktorá je súčasťou jeho samotného“. Možno povedať - výstava myšlienok. Ľudia, ktorých som mal rád, sú tu večne Myšlienka prvá: O DOMOVE. Viktor Fischl ovláda pol tucta jazykov a ďalšiemu tuctu rozumie. Rodičia pochádzajú zo slovensko–moravského pohraničia a chodili do škôl v Trnave a Kežmarku. Za prácou putovali až do Hradca Králové, kde sa aj Viktor narodil. Vyštudoval v Prahe, ako diplomat Československa pochodil tri svetadiely i práve zrodený štát Izrael. „Doma? Mám tisícročné korene predkov v Jeruzaleme, kde vyše pol života žijem. Mám kúsočky domova po svete všade, kde ma poznajú a majú radi. Ale najväčšmi som doma v Československu a v mojej rodnej českej reči.“ Myšlienka druhá: RODINA. V nej sa sústreďuje všetko, pre čo človek žije. So svojou ženou Stellou, rodenou Bergerovou, sa zoznámil v Aschermanovej kaviarni v Prahe, keď mal dvadsaťdva rokov. Bola to láska na celý život. „Som si istý, že keby sme sa neboli stretli vtedy pred siedmimi desaťročiami, ale až teraz, stalo by sa presne to isté.“ A čo sa mu podarilo najviac v živote? „Moji synovia. Tie chlapčiská sa vlastne podarili viac Stelle ako mne.“ A čo štyri vnúčence? „Všetci moji potomci sú zázrační, pravda, každý svojím spôsobom.“ Myšlienka tretia: LITERATÚRA. „Myslím si, popri mnohých omyloch, sú tri veci, čo sa Stvoriteľovi bez pochýb podarili: hudba, láska a poézia.“ A jeho básne? Jar, Kniha nocí, Hebrejské melódie, Lyrický zápisník, Anglické sonety. Vyšli v Melantrichu, v DP, u Václava Petra. A potok krásneho, číreho a pastelového rozprávania o detstve, múdrosti predkov, matkinej dlani, o holokauste, potrebe tolerancie. A lásky. O „svetle hlbokom na dne každého z nás“. O nádeji. Ale aj o tom, že „sme normálny národ, lebo máme aj svojich idiotov“. O úsmevnom láskavom humore. A najmä o pochopení človeka človekom. Myšlienka štvrtá: SPOMIENKY. Keby nebolo viac, ale len Hovory s Janom Masarykom, ktorého bol osobným tajomníkom, stačilo by to na pomník svedectva. A predsa: „Ja nespomínam. Pre mňa sú ľudia, ktorých som mal rád, večne tu. Mám ich stále pri sebe a žijem s nimi ďalej.“ Veríte mu? Lebo: „Keď som šiel s ostatnými za jeho rakvou, nemyslel som na to, ako skonal, ale na to, akého som ho poznal, keď žil. Na jeho múdrosť, vtip, dobrotu, láskavosť, skromnosť, pokoru, ako miloval ľudí a pravdu.“ Preto sa vtedy rozhodol „postaviť z kamenčekov jeho vlastných slov skromný pomník“. Musel som to vykričať do sveta Myšlienka piata: POLITIKA. Po celý život sa Fischl vyhýbal malichernému politikárčeniu. Presne plnil povinnosti diplomata a najmä básnika verný svojim morálnym princípom. A predsa: v júni, v mesiaci jeho narodenia, prichádza na rad veľmi smutné výročie. Volá sa Lidice. Pred šesťdesiatimi rokmi sa ozvala po známych úderoch Beethovenovej Deviatej na vlnách londýnskeho rozhlasu báseň pomenovaná Mŕtva dedina. „Žaluje rýnok bez susedov, žalujú cesty bez krokov, žaluje popol starej školy, bez olovka, bez abecedy, žalujú opustené stoly...“ Vždy, keď sa pohnú dejiny, pohne sa svedomie básnika a nemôže nebyť politický, musí to vykričať do sveta. Myšlienka predposledná: PRIATELIA. Málo priateľov, ale dobrých. Takých ako Langer, Halasa, Goldstücker, Eisner, Jaroslav Seifert. A samozrejme Vladimír Clementis, Theo Florin a celoživotný vzor Jan Masaryk. Priatelia najvernejší: knihy, večná potrava a nápoj, stály smäd a hlad po nich, ukájaný v tôni pergoly zarastenej jazmínom a popínavými ružami na jeruzalemskej terase, uprostred rajskej záhrady, ktorú vykúzlila jeho žena. Myšlienka posledná? A je vôbec taká? Ak, tak potom: VIERA. „Keď sa človek plaví po mori tak dlho ako ja, dozvie sa, koľko tajomstiev si more ponecháva pre seba a nikdy nevyzradí. A s Pánombohom je to asi akosi podobne. Preto more nevyzrádza žiadne z tajomstiev, lebo to asi Pánboh nechcel z dôvodov, ktoré vie len on. A tak ostanú otvorené otázky, na ktoré pozná len On sám odpoveď.“ A k nej ešte bodka: „Väčšina ľudí, keď dosiahne vek ako ja, sa cíti ustatá... Už sa im chce umrieť. Moje opletačky so smrťou sú v tom, že myslím iba na to, koľko mi ešte dožičí času... Mám preplnenú hlavu nápadov, ktoré chcem uskutočniť a rozmýšľam len o tom, do čoho sa skôr pustiť.“ K jubileu dostal Viktor Fischl alias Avigdor Dagan na Slovensku mnohé dary. „Odvážam si ich so sebou do Novej záhrady: kvety, poéziu, piesne.“ A doložme z jeho vyznania: a „lásku ľudí, ten najväčší vynález Stvoriteľa“.
