Divadlo zaujme, keď cíti
Kultúra a divadlo majú svoje univerzálne hodnoty platné vo všetkých krajinách a vo všetkých obdobiach ľudských dejín. Napriek tomu však od krajiny ku krajine dochádza k zmenám v nazeraní na život a vo využívaní umeleckých prostriedkov. Medzinárodný divadelný festival je vynikajúcou pôdou na porovnávanie rôznych prístupov k divadelnej tvorbe a rozmanitých pohľadov na vážne i nevážne problémy ľudského údelu. Slovenské národné divadlo po svojom vstupe do Európskej divadelnej konvencie v roku 2000 bolo poverené zorganizovaním 6. ročníka festivalu EuroThalia, ktorý sa konal v Bratislave od 24. do 30. júna 2002. Predstavenia jedenástich vybraných inscenácií mali po prvýkrát v strednej a východnej Európe pootvoriť dvere pre divadelné vetry z Východu a Západu, ktoré sa majú stretnúť práve uprostred starého kontinentu. Prvým hodnotením každého diváka je jednoduché páči sa – nepáči sa. Zaujímavou zhodou okolností sa toto triviálne kritérium zhodovalo s geografickým delením pôvodu divadiel na západné a východné. To samozrejme neznamená, že divadlo v určitej časti Európy je dobré, alebo zlé, pretože sme mali možnosť vidieť iba úzky výber inscenácií z obmedzeného počtu divadiel. Ponúknutý výber však vyvoláva záujem o divadelné vyjadrovacie prostriedky a kladie otázku, čo je divadlo a čo iba používanie divadelných postupov. Je rozprávanie príbehov divadlom? Koncentrovaná dávka divadelného zážitku počas festivalu umožňuje zamyslieť sa nad tým, v čom je sila divadelnej výpovede. Z porovnania predstavení vyplýva, že to nie je v kontroverznosti a škandalóznosti témy. Príkladom takejto inscenácie je Cenzor Mestského divadla AB zo švédskeho Göteborgu. Hra anglického „cool“ dramatika Anthonyho Nielsona hovorí o štátnej cenzúre vo filmovom priemysle, o postavení pornografie v umení a sexu v živote muža - cenzora. Civilná inscenácia s aktmi a sexom v priamom prenose zdanlivo rieši hlboké otázky ľudského života, no v konečnom dôsledku vyznieva trápne, keď smrť režisérky pornofilmu prinúti cenzora pochopiť skrytý psychologický význam tohto komerčného žánru. Iný typ „hĺbavého“ divadla prinieslo Národné dramatické centrum Nice z Francúzska. V inscenácii podľa Kafkovho románu Klietka hovorí o konflikte humanity a zvieracej podstaty v človeku. Dramaticky nabitá téma sa na javisko dostáva v podobe striedajúcich sa monológov krotiteľa a skrotenej opice. Na javisku sa okrem nezmyselného pobiehania okolo a v klietke nič nedeje, herci recitujú svoj text. V týchto inscenáciách absentuje vytváranie vlastného dramatického, či divadelného sveta, ktorý by bol divácky dešifrovateľný. Sexuálne skúsenosti v kancelárii cenzora vyznievajú ako reportáž o korupcii či ženskej ctižiadostivosti, filozofovanie okolo klietky je plytvaním slov a skôr núti diváka siahnuť po originálnom románe, aby sa dozvedel, o čo vlastne ide, lebo jednoduché konštatovanie, že medzi ľuďmi a zvieratami niet rozdielu, ku ktorému celá inscenácia smeruje, premýšľajúceho diváka svojou opotrebovanosťou neuspokojí. Téma „cool“ dramatiky ako sexualita a vlastná existencia, s ktorou sa stretávame v predstavení Cenzor, sa zdá byť v súčasnosti už vyčerpaná, neprináša do divadla nič nové, lebo nerieši vzťah k inému človeku, ktorý je základom dramatiky, ale len individuálny pocit jednotlivca. Život na javisko však priniesla insenácia Ženích Divadla Csikyho Gergelya z maďarského Kaposváru. Klasická situačná komédia, ktorej témou je vydaj dcéry, sa môže pochváliť dobrými komediálnymi výstupmi. Herecké postavy sa počas štvorhodinového predstavenia nemenia, scéna, aj kostýmy sú ladené vo všetkých odtieňoch šedej a táto farba je aj výrečným hodnotením celej inscenácie. Inšpirácia Východom i Západom V kontraste s predchádzajúcimi oznamovacími inscenáciami sme mali na festivale možnosť vidieť predstavenia, ktoré otvorene priznávajú, že sú divadlom, v ktorých vzniká samostatný divadelný svet riadiaci sa svojimi vlastnými pravidlami a ich súhra zanecháva hlboký divadelný zážitok. Richard III Litovského národného činoherného divadla sa snaží nazrieť ku koreňom divadelného umenia. Holá scéna obkolesená zrkadlovými platňami je pôdou, na ktorej vedú postavy hry súboj o moc. Hamlet Divadla Rustaveliho, z gruzínskeho Tbilisi je v úsilí nájsť pôvodnú divadelnosť podobný predchádzajúcej inscenácii. Inšpiruje sa východnými divadlami, ale zároveň využíva formu filmovej montáže a prelínania pri striedaní scén. Choreografický pohyb hercov prispieva k tomu, že priam hmatateľne v tom istom čase cítime vplyv rodinnej tragédie na rodinu samotnú, ale aj na štát a spoločnosť. Balkánsky náhľad na život, ľudí a spoločnosť prináša inscenácia Vtáčiky Chorvátskeho národného divadla zo Splitu. Väzni si založia hudobnú skupinu a spolu s dozorkyňou a sociálnou pracovníčkou hrajú šlágre svetovej i juhoslovanskej produkcie. Bez presne vymedzenej dejovej línie sa inscenácia vyjadruje ku všetkým problémom života jednotlivca i spoločnosti, a to v uvoľnenej kabaretnej forme. Napriek tomu však inscenácia hovorí vážne o súčasnom živote a problémoch, ktoré musia obyvatelia bývalej Juhoslávie riešiť. Využíva pri tom ich príslovečný nadhľad a akúsi životnú múdrosť, ktorú nenájdeme v spravodajstve svetových agentúr. Slovinské národné činoherné divadlo z Ľubľany sa predstavilo Becketovým Čakaním na Godota. Vynikajúco zrežírované a bravúrne zahraté predstavenie je ukážkou inscenovania absurdnej dramatiky. Zároveň však poukazuje na to, že absurdné postupy boli v divadle a umení posledných päťdesiat rokov toľkokrát využité, až zneužité, že ich pôvodca, absurdné divadlo, sa stráca pod nánosom všetkých tých inovácií postmoderných desaťročí. Zdivadelnenie divadla Divadlo Thalia z Hamburgu prostredníctvom príbehu boxera usilujúceho sa o víťazstvo vo výročnej súťaži komentuje predstavením Zápasiace mesto. Vineta život v zjednotenom Nemecku, vzťah k Nemcom z východnej časti krajiny, nástup násilia a chladu do medziľudských vzťahov, napĺňanie bežných ľudských túžob a snov. Inscenácia je dôkazom toho, ako dokáže systematické využívanie zvolených divadelných prostriedkov vytvoriť emotívne silnú inscenáciu. Monológ nemusí byť iba nudným rozprávaním ako v predstavení Klietka, ale môže byť predprípravou, či komentárom k strhujúcej hereckej akcii. Premietanie nakreslených obrázkov na kulisu v divákovi zanechalo nádej, že ľudské snaženia a sny sa môžu uskutočniť, aj keď niekedy iba v imaginárnej rovine. Nemecké predstavenie potvrdilo, že v divadle je najdôležitejšie pridržiavať sa divadelných vyjadrovacích prostriedkov, že zdivadelnenie divadla, po ktorom volajú divadelníci už takmer sto rokov, je naozaj cesta, ktorá môže obohatiť naše scény. Iným problémom, ktorý z porovnania predstavení vyvstal je farebnosť a jej použitie. Zdá sa, že farba v ponímaní divadelníkov stráca svoju výpovednú hodnotu. Jedinou farbou, ktorú používajú tvorcovia, sa okrem čiernej a šedej, stáva červená s jednoznačným významom sexu či násilia. Ostatné farby akoby neexistovali. Významovo ochudobnené na festivale boli nielen farby v inscenáciách, ale aj bulletin k festivalu. Informácie k jednotlivým predstaveniam zostavovateľ rozčlenil do troch skupín: hra, režisér a divadlo. V týchto informačných blokoch informuje o vzdelaní tvorcov, histórii divadiel, predstaveniach v repertoári. Niekedy vzbudzuje záujem, no zároveň neposkytuje informácie, ktoré by ho uspokojili. Hovorí napríklad o kontroverznom prijatí inscenácie, neobjasní však v čom spočívalo. Z bulletinu sa nedozvieme o zámeroch či cieľoch tvorcov, o ich vlastných názoroch a postojoch k inscenáciám. V takejto koncepcii ani neprekvapí, že rubrika „hra“ úplne vypadla pri inscenácii Hamlet, pravdepodobne preto, že notorická známosť tejto hry zostavovateľovi zabránila uviesť bližšie informácie o tom, čo inscenátori jej uvedením sledovali. Bratislavský festival EuroThalia naozaj otvoril dvere pre konfrontáciu západných a východných divadelných prúdení, neodhalil však natoľko geografické rozdiely, skôr pripomenul dôležitosť špecifického divadelného cítenia a expresivity pri divadelnej tvorbe.
