Gašparovič ako alternatíva?
,,Hlásky sa na nám míňajú! Aj my sa raz pominieme,“ povzdychnú si na konci piesne Sága rodu Forsythovcov L+S. Tieto dve krátke vety vyjadrujú situáciu, ktorá nastala po odchode Ivana Gašparoviča z materského hnutia. Z názvu HZDS odpadla posledná hláska a spustil sa, trochu predčasne, dlho očakávaný proces erózie tohto monolitu. Politická scéna na Slovensku je od minulého týždňa bohatšia o ďalší subjekt – Hnutie za demokraciu. Do jeho čela sa postavil I. Gašparovič spolu s Martou Aibekovou a Jánom Benčatom. Za vyše dvanásť rokov od Nežnej revolúcie sme si už na klonovanie nových strán viac-menej zvykli. Tomuto procesu sa nevyhla ani jedna z nich. Stačí si spomenúť: SKDH, DU, ZRS, SDKÚ, Smer, PSNS a naposledy SDA. Tieto novotvary zväčša nevznikali na programovaj báze, ale ako dôsledok neuspokojených ambícií lídrov týchto antistrán. Niet pochybností o tom, že ak by sa Mikuláš Dzurinda, Ján Slota alebo Robert Fico stali jednotkami vo svojich pôvodných subjektoch, tak by určite nezakladali nové. Špecifikum HZDS spočíva v pravidelnej periodicite, v akej sa štiepenie odohráva. Vladimír Mečiar ako schopný machiavellista podstupuje vždy rovnaký očistný rituál zbavovania sa najbližších. A tak sa z jeho suity vytratili bezprostrední spolupracovníci, ktorí mu dovtedy verne slúžili. Vodca jednoducho vo svojej blízkosti nestrpel kritika. Rady hnutia postupne opustili Milan Kňažko, Michal a Roman Kováčovci, Jozef Moravčík, František Gaulieder a Arpád Matejka. Na tento fakt upozornil už Juraj Mihálik, ktorý bol v roku 1992 členom ústredného volebného štábu HZDS: ,,Po voľbách Mečiar svojich potenciálnych protivníkov šikovne porozhadzoval tak, aby nemali príliš veľkú silu a ťažko mohli kuť plány. (...) Do funkcií dosadil úplne nových ľudí, ktorí v politike neboli a svojich pôvodných spolubojovníkov a zakladateľov HZDS zväčša odstavil nabok.“ Zdá sa, že Mečiar a jeho spôsoby sa nemenia. Tentoraz na to doplatil Gašparovič. Jeho pokus o vytvorenie hnutia bez Mečiara sa možno stretne s pozitívnou odozvou v časti sklamaných voličov HZDS. Ale ťažko zo seba zmyje biľag Mečiarovho kolaboranta. Napriek tomu, že počas tzv. noci dlhých nožov v novembri 1994 a kauze Gaulieder netancoval tak, ako Mečiar pískal. Dovolil si síce pred dvoma rokmi kritizovať stanovy HZDS, schválené trnavským snemom, prostredníctvom ktorých Mečiar kumuloval moc vo svojich rukách, ale vždy stál po jeho boku. Teraz sa sám stal ich obeťou, ale s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou sa dá tvrdiť, že ak by bol na zvoliteľnom mieste kandidátky, tak by bol ticho. Na získanie dôveryhodnosti je to predsa len trochu málo. Na druhej strane je zrejmé, že pamäť slovenského voliča býva krátka. Kto už dnes vyčíta Kňažkovi či Kováčovcom ich minulosť? Z Gašparoviča sa pokojne môže onedlho stať ,,slušný politik“ tak, ako sa nimi takmer pred desiatimi rokmi stali jeho bývalí stranícki kolegovia. V situácii, keď v politike dominuje relativizujúci bezobsažný pragmatizmus založený nie na hodnotách, ale na marketingových stratégiách a mediálnom vymývaní mozgov, Gašparovič pohodlne zapadne do partie ,,reformátorov”, ktorí nás privedú do EÚ.
