Pravda nás oslobodí. Ktorá?
Poslanec Ján Langoš mal veľký deň. Desiateho júla sa mu splnil sen, ktorý nestihol zrealizovať ako minister vnútra ČSFR. Národná rada SR schválila jeho návrh zákona o zverejnení dokumentov Štátnej bezpečnosti a o založení Ústavu pamäti národa (ÚPN). Snemovňa súčasne odobrila aj jeho návrh právnej normy o podmienke spoľahlivosti pre prácu v tajných službách. Po tretí raz sa v tú stredu zaradoval, keď väčšina prítomných schválila novelu Trestného zákona z dielne jeho pravicových súkmeňovcov Petra Tatára, Petra Osuského a Františka Šebeja, podľa ktorej sa za skutkovú podstatu trestného činu bude pokladať aj propagácia komunistickej ideológie. Tá vychádzala najmä z marxizmu, takže západní filozofi, keď prídete na Slovensko, radšej o svojich štúdiách mlčte. Prijímanie všetkých troch zákonov prebehlo hladko. Kladne hlasovali aj mnohí bývalí členovia KSS a až na malé výnimky (predseda klubu SDĽ Anton Hoffmann) o nich neprebehla ani rozprava. Názorná to ukážka, ako sa budú prijímať zákony tohto typu v parlamente, keď v ňom nebudú sedieť zástupcovia ľavice. Labutia pieseň súčasnej ľavice Keď pred dvoma rokmi chcel Ján Čarnogurský iniciovať založenie podobného úradu ako teraz Langoš, tak narazil na odpor v Koaličnej rade. Pravicoví partneri vtedy nechceli zbytočne rozdráždiť SDĽ. Pravda, vtedy táto strana čosi znamenala a mala pred sebou optimistickejšie vyhliadky. Dnes sa na jej názor ani nik nespýtal. Napokon, za tzv. zákon o jáchymovskej lži hrdo hlasoval Peter Weiss už v prvom čítaní (vtedy jeho hlas rozhodol), v druhom sa k nemu pridal Jozef Migaš, Vladimír Faič, Roman Šipoš a Peter Bohunický. Vraj sa pomýlili (niektorí z nich však podporili aj Langošove iniciatívy), no v každom prípade to hovorí o postupnom rozklade poslaneckého klubu SDĽ. Ani sám minister spravodlivosti nedúfal, že sa ešte v súčasnom volebnom období prijme zákon o založení ÚPN, pritom Langošov projekt je podstatne „grandióznejší“ ako Čarnogurského. „Slovensko má teraz najantikomunistickejšiu legislatívu spomedzi všetkých postkomunistických krajín,“ nedokázal 10. júla zakryť svoje nadšenie šéf parlamentného klubu KDH František Mikloško. Jeho „nezávislý“ kolega Tatár tvrdil, že komunistický režim si na Slovensku vyžiadal viac ako desať tisíc obetí (keď to s tou štatistikou pôjde takto ďalej, tak napokon zistíme, že sme ako národ už pred novembrom 1989 vymreli) a ďalších vyše 400 tisíc bolo perzekvovaných. V eufórii zo svojho víťazstva pred televíznymi kamerami tiež oznámil, že sa hodlá obrátiť na Generálnu prokuratúru, aby posúdila, či nezakázať činnosť KSS... „Pravda nás oslobodí,“ opakoval s pátosom Langoš. Keď už sme pri tých historických lžiach, väzňov osvienčimského koncentráku mala oslobodzovať práca (Arbeit macht Frei). No na Slovensku so šesťstotisícovou armádou nezamestnaných by takéto heslo tiež vyznievalo cynicky. ,,Národ má právo poznať bezo zvyšku svoju minulosť, aby sa mohol slobodne rozhodnúť o svojom ďalšom osude. Slovenský parlament vykonal svoju vlasteneckú povinnosť,“ vyhlásil vlastenec Langoš. Doba neslobody v oslobodenej republike Zákon o sprístupnení utajenej činnosti represívnych orgánov štátu síce pod ,,dobu neslobody“ zahrnul časové rozpätie už od 18. apríla 1939 do 31. decembra 1989, ale pojmy a názvy jednotlivých bezpečnostných zložiek sa týkajú až povojnového vývoja. Akoby neslávne známa ÚŠB (Ústredňa štátnej bezpečnosti, založená 1. januára 1940 s „metodickou pomocou“ nacistického gestapa) vôbec neexistovala. Pritom prenasledovala, vypočúvala, mučila a do koncentračných táborov poslala viac-menej na istú smrť len do vypuknutia Povstania 3595 osôb. A čo už potom?! Členovia orgánov ÚPN musia spĺňať podmienku bezúhonnosti. Za takých zákon považuje ľudí, ktorí neboli členmi KSČ, politických strán (teda aj Langošovej DS do februára 1948) a organizácií združených v Národnom fronte. Aktivisti Zväzu záhradkárov spred novembra 1989, tušili ste, že ani vy nie ste bezúhonní? Členom správnej či dozornej rady však pokojne môže byť príslušník bývalej HSĽS, Hlinkovej mládeže, či Pohotovostných oddielov HG. Mimochodom, veľmi by ma zaujímal osud arizátorov majetku slovenských Židov. Aj po vojne ostali tieto nehnuteľnosti v rukách zaslúžilých ľudáckych činovníkov. Čo irónia osudu nechcela, v rámci reštitúcií sa im majetky – ak boli po roku 1948 znárodnené – vrátili. Nájdeme niečo o tom v ÚPN? I v dôvodovej správe sa píše iba o „čo najširšom odhaľovaní praxe komunistického režimu pri potláčaní politických práv a slobôd“, o „činnosti konkrétnych osôb pri vytváraní a udržiavaní zločinného, nelegitímneho a zavrhnutia hodného komunistického režimu“. Predkladateľ si nedal ani tú námahu, aby tam konkrétnejšie zahrnul aj podlosti páchané za vojnového slovenského štátu. Odvolávanie sa na rok 1939 v názve a všeobecná zmienka o nacistických (nie ľudáckych) zločinoch sa stali iba pozlátkou, ktorá má prekryť to, proti čomu a komu je namierený tento zákon. Naopak, „doba neslobody“ preklenula aj tri roky po oslobodení Československa, ktoré dosiaľ i tí najpravicovejší historici a politológovia opatrne označovali za obdobie obmedzenej demokracie. Iste, už v roku 1946 vznikali prvé zložky novej tajnej polície, no označovať preto časový priestor medzi 8. májom 1945 a 25. februárom 1948 za ,,dobu neslobody“? Mikloško však takúto prinajmenšom diskutabilnú definíciu privítal: ,,Slovensko sa v tomto období pohybovalo medzi dvoma totalitami, najväčšími v 20. storočí. Áno, takto to má byť“! Softvér všetko zariadi Podľa prijatého zákona každý občan starší ako 18 rokov bude mať právo obrátiť sa na ÚPN a žiadať o informáciu, či ŠtB naňho, resp. na jeho mŕtveho príbuzného, viedla spis a bude mať právo doň nahliadnuť. Dozvie sa pritom i pravé mená agentov a spolupracovníkov, ktorí ho sledovali, bude si môcť prelistovať ich kádrové spisy. Langoš je však presvedčený, že to všetko nevyvolá medzi občanmi nevraživosť. Tú vraj, naopak, podnecovali ,,dohady, špekulácie o neznámom, o tajomstve. Otvorenie pravdy o našich národných či osobných dejinách túto nevraživosť, fámy a mýty odstráni“. Prinajmenšom po nástupe prvého ponovembrového ministra vnútra SR Vladimíra Mečiara na tento post a po známej afére okolo Tisovej vily v Trenčíne sa nahlas šepká o tom, že zväzky ŠtB sú vybrakované. Takže niekoho sa môže uplatňovanie tejto právnej normy dotknúť, iného nie. Nuž, spravodlivosť má zakryté oči... Nie, nemajú pravdu tieto kuvičie hlasy, dušuje sa Langoš, existuje softvérový systém, ktorý dokáže zničené zväzky zrekonštruovať. Aj keď sa podstatná časť spisov už skartovala, informácie o nich sa zachovali v rozličných správach, hláseniach a analýzach posielaných na štátne a stranícke orgány. Naozaj mimoriadne odvážne a naivné tvrdenie. Veď o objasnení nejednej chúlostivej záležitosti môže rozhodnúť veta, slovo, či jedno meno. Máme svoje argumenty! Druhý Langošov zákon rozširuje podmienky pre vznik služobného pomeru príslušníkov SIS a Vojenského spravodajstva. Tzv. podmienku spoľahlivosti nespĺňa osoba, ktorá pred 15. februárom 1990 bola v služobnom alebo pracovnom pomere nielen v jednej zo zložiek ŠtB, v kontrarozviedke, spravodajskej správe pohraničnej stráže a ostrahy štátnych hraníc či Generálneho štábu, ale aj v Správe ochrany straníckych a štátnych činiteľov a v Správe pasov a víz! Takže, po záhradkároch tentoraz nemajú šancu bývalí ochrankári a ,,pasáci“, aj keď si možno iba profesionálne plnili svoje povinnosti. Nebudú ich prijímať do tajných služieb a takých, čo tam teraz pracujú, preverí neomylný Národný bezpečnostný úrad. Langoš odmieta úvahy o tom, že by išlo o uplatnenie princípu kolektívnej viny. ,,Je to nezmysel,“ povedal pre denník Sme, ,,tí, čo sme žili v komunistickom režime, máme svoje argumenty.“ Ak prezident Rudolf Schuster podpíše spomínané zákony, čo nás čaká v ďalšom volebnom období? Porastie s jedlom chuť? Bude nasledovať prijatie tvrdého lustračného zákona? Zakážu komunistickú stranu, pôjdu po krku celej, zrejme neparlamentnej ľavici? Budú môcť vôbec novinári písať v takomto duchu, kto bude rozhodovať, čo je a čo nie je historická lož? ,,Ten, kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený ju opakovať,“ hovorí sa v preambule Langošovho zákona. Súhlas. Zdá sa však, že niekto je tu naozaj nepoučiteľný dejinami. Keď postava z antických bájí Pandora zo zvedavosti nadvihla veko, pod ktorým sa skrývali dary od bohov, ktorí sa ich chceli zbaviť, do sveta sa rozleteli všetky biedy, zlá, choroby a útrapy. Na samom dne skrinky ostalo iba to posledné – nádej. Čo ostane slovenskej ľavici?
